Veď nás, kým sme v pokušení
Pripadá mi štatisticky nemožné, že sa na Slovensku nájde by očko vyše tritisíc kandidátov na poslanca z vyše dvadsiatich politických strán, ktorí úprimne vo svojich hlavách a srdciach chápu a preciťujú politiku ako službu verejnosti. Netvrdím, že takí medzi kandidátmi nie sú. Iba prevažnú väčšinu z nich podozrievam, že pokušenie podľahnúť buď vedome vyhľadávajú, alebo silu takého pokušenia podceňujú.
Prípady prvého druhu nestoja za reč, je ich plný televízor. V tom druhom ide o experiment na sebe s pokušeniami a nátlakom, v ktorom zachovanie si poctivosti po štyri roky si zaslúži minimálne bustu na rodnom dome. Že národ bude mať aspoň raz to šťastie vybrať si z volebného osudia 150 poctivých a zároveň kompetentných, z ktorých nepodľahne aspoň 76, je klamlivou reklamou parlamentnej demokracie.
Údaje uvádzajúce dosiahnuté akademické tituly kandidátov vypovedajú o ich ne/vierolomnosti a kompetentnosti ešte menej než o sofistikovanosti prípadného priživovania sa na slovenskej spoločnosti. Dnes totiž voliča vedľa samotného faktu okrádania irituje aj primitivita kšeftov spojených so zneužitím politického vplyvu. Ktorý z kandidátov vie doložiť, že vo svojom živote či v politike mohol ale nepodľahol, nezneužil a nepokradol? Jedni z nich sú vďaka zásluhám pri vládnutí, druhí vďaka kvaziopozičnému oponovaniu takémuto vládnutiu tak ťažko za vodou, že ich predstava konca „slúženia“ desí. Nedochádza im, že pohár trpezlivosti a horkosti je dnes preplnený natoľko, že čoskoro môže byť dôležitejšie byť zabudnutý, než prekliaty davom. Horšie by bolo, keby sa občan nechal natoľko uťahať a zlomiť, že by mu už začalo byť všetko jedno a mohla mu byť ukradnutá aj tá demokracia.
Prečo nevoliť
Nesúhlasím s vnucovaním zo strany niektorých mienkotepcov, že každý má ísť voliť preto, aby jeho hlas neprepadol. Nevoliť koho nechcem je úplne správnym a spoločensky zodpovedným odmietnutím nevyhovujúcej politickej ponuky. Nechať hlas prepadnúť, či ho rovno hodiť do kanála, je z hľadiska výsledku rovnaké. Hlavne nevolím menšie zlo - lebo je zlom. Popritom síce krátkozraký, ale oprávnený je aj nezáujem o politiku, kedy volič nechá v politických veciach za seba rozhodnúť tých občanov, ktorých politika zaujíma.
Nedá sa priať si zmenu, pritom voliť tak, ako vždy a vinu svojich voličských frustrácií vidieť v politikoch, s ktorými sa sami nevieme vnútorne rozlúčiť. Reči o prepadnutí hlasu vyvolávajú falošnú volebnú účasť, ktorá legitimizuje súčasný volebný systém a jeho pravidlá, a bagatelizuje jeho nedostatky. Pričom svojimi výstupmi zatiaľ svojmu živiteľovi ekonomicky aj morálne škodí. Zdanlivo občiansky uvedomelý volič tak svojou účasťou vo voľbách nenechá systému a jeho nositeľom ani posledný dôvod, aby sa prispôsobil či zreformoval a vyhovel lepšou politickou ponukou či lepším plnením sľubov aspoň nabudúce.
Netreba ale hneď vidieť všetko v čiernych farbách. Pozitívom nízkej volebnej účasti môže byť príležitosť strán, ktoré sa snažia osloviť pravicového voliča, aby si po marci sadli za stôl a absolvovali zopár mediačných seáns, ktorých výsledkom by mohlo byť, že o štyri (a možno o dva) roky ponúknu voličom programovo aj personálne to najlepšie, čo je v nich. Inak si môžu plným právom nadávať aj ďalej a popritom závidieť Marianovi Kotlebovi budúce úspechy podobne ako Procházka s Matovičom.
Čo sa ponúka
Všetka česť tým stranám, ktoré majú namiesto hesiel, s ktorými sa nedá nesúhlasiť, vlastný program odlišný od iných strán, a dokonca aj jeho autentických nositeľov. Žiaľ o programoch to už dávno nie je. Koľkí voliči sa vôbec oboznámia s programovou ponukou? Smer dokonca pre tieto voľby ani program nemá. Je zrejmé, že keby im to nepripomenuli médiá, tak by sa ani nepokúšali 3 týždne pred voľbami narýchlo zvolať programovú konferenciu. A kvôli ich nosnému heslu „Robíme pre ľudí“ mohli na úvod ozrejmiť aspoň to, kto z nich pre koho robí, aby bolo jasno v tom, že o voličoch ešte stále reč nie je. Taký Boris Kollár, či Igor Matovič program ani nepredstierajú. Prvý hovorí, voľte ma, lebo nie som politik a ten druhý, že on a jeho družina sú jediní, ktorí v politike nekradnú.
Žiaľ, z hľadiska šancí na úspech sú na tom lepšie tie strany, ktoré bez ohľadu na nedostatky v programe či absenciu jasnej hodnotovej štruktúry sú obľúbencami agentúr na prieskum (ovplyvňovanie) verejnej mienky. Taká situácia dáva vážnu šancu na štyri roky aj neovereným stranám, ktorých hlavným a jediným aktívom je napríklad tretí najmenej iritujúci (nekontroverzný) kandidát v posledných prezidentských voľbách.
Pokiaľ úspech zaznamenajú strany, ktorých spoločným znakom sú všeobsahujúce „in“ názvy (Smer si aspoň pripojil – Sociálna demokracia), heslá namiesto programov a nekonfliktné témy, bude to potvrdením úniku politikov od nastoľovania a riešenia zásadných spoločenských problémov k podružným témam. Čím môže politika padnúť na úroveň fandenia zo zvyku niektorému z politických klubov ponúkajúcich to isté nič.
Ako to dopadne
Fico napriek svojim chybám pritiahne v marci najviac voličských hlasov. Bez ohľadu na otváranie boľavých káuz Smeru v rámci „predvolebného boja“, všetky strany, ktorým oficiálne prieskumy ukazujú viac než 5%, sú pripravené stať sa jeho koaličným partnerom. Samozrejme, so všetkými stredovekými privilégiami, ktoré sú s tým spojené. O Matovičovi či Sulíkovi reč nie je, tých nechce nikto a zrejme ani jeden druhého. A tí z agentúrnych favoritov, ktorí sa koaličným partnerom nestanú, stanú sa či ostanú príjemnou bezzubou a bezguľovou parlamentnou opozíciou. Takže v tom podstatnom nie je na obzore žiadna, ani teoretická zmena.
