Záujemca o históriu si vo Francúzsku príde naozaj na svoje. Kým na Východnom Slovensku stoja snáď len dva kostoly pochádzajúce z doby pred Tatárskym vpádom (jeden vo Veľkom Šariši a druhý, tuším, v Lelesi) naďabiť na juhu Francúzska na funkčnú budovu postavenú pred rokom 1200 nie je žiadna vzácnosť. Doslova platí, že keď naštartujete auto a len tak naverímboha niekam vyrazíte, naraz na vás spomedzi kopčekov vykukne malebné stredoveké mestečko, v ktorom sa akoby zastavil čas. Dokonca aj kdejaká dedina sa pýši národnými historickými pamiatkami; my sme cestou do Cahors prespali v penzióne v Puylaroque a pri večernej prechádzke dedinkou sa nám postavil do cesty Boží svätostánok zjavne dimenzovaný na väčší počet veriacich ako tam chodí dnes.
Z majiteľky penzióna sa vykľula Angličanka, ktorá nám zdôraznila, že jej dom bol vybudovaný v časoch pred storočnou vojnou, keď lénnym pánom v Puylaroque bol anglický kráľ. Striehla na náš príjazd z balkóna a upozornila nás hneď skraja, že zamkýna na kľúč svojho psa, aby sme sa ho nezľakli. Nejako to však nezvládla a onedlho stretávam na schodoch príšeru schopnú kandidovať na filmovú rolu psa baskervillského. Našťastie Dunčo sa ku mne zachoval tak po anglicky férovo, dokonca sa mi zdalo, že zavrčal niečo v zmysle "Sorry, kamoš." Majiteľka nám potom poradila neďalekú reštauráciu zriadenú v štýlovom mlyne z bohviektorého storočia, jedlo bolo úžasné a ktovie, či čašník tiež nebol Angličan, lebo na zvedavú otázku Elizy "Čo všetko ste nakrájali do tej polievky?" odpovedal s typickým britským humorom: "Je piatok večer, Madame. Dali sme tam zvyšky z celého týždňa...".
Ráno sme ešte dostali v penzióne skvelé anglické raňajky a vyrážame do Cahors. Samozrejme, náš prioritný dôvod návštevy je hlavná historická pamiatka mesta zapísaná do zoznamu UNESCO, a tou je jeden z jediných dvoch zachovaných opevnených stredovekých mostov v Európe (netuším, kde je ten druhý). Prispel naň dotáciou francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, aby zabezpečil Cahors pred Angličanmi, ktorým mesto vyfúkol pár rokov predtým. Mimochodom, Cahors toho preskákalo v histórii celkom dosť. Pôvodne významné galo-románske sídlo vyplienili najprv v ôsmom storočí Arabi, v deviatom Vikingovia a v desiatom Maďari, potom si tam tristo rokov ohrievali polievku Angličania, kým ich nakoniec nevyhnali Francúzi. A potom prišiel zlatý vek mesta, keď sa jeho rodák Jean Dueze dal r. 1316 zvoliť za pápeža Jána XXII. pomocou nádhernej ľsti (podrobne popísanej napr. v Druonových Prekliatych kráľoch). Jeho pontifikát trval 18 rokov a postavil cirkev na pevné finančné nohy, na ktorých stojí v podstate dodnes. Ján XXII. dal mimochodom upáliť desiatky františkánskych mníchov za heréziu, keďže tvrdili, že Kristus bol biedny (argument žalujúcej pápežskej strany bol, že Ježiša obdarovali Traja králi a teda biedny nemohol byť) a jeho zdatnosť vo finančných záležitostiach dokladá jeho rodné Cahors, kde dal postaviť spústu výstavných budov, založil univerzitu a dokonca zabezpečil svojich rodákov na stáročia dopredu tým, že im garantoval štatút obyvateľov daňového raja (povedané v modernom jazyku). Počas celý stredovek potom kdejaký developer (znova v súčasnej reči), ktorý si niekde v Európe namastil vačok, chodil svoje zarobené zlatky prepierať do Cahors.
Popri pamiatkach stál v Cahors za reč aj miestny trh na námestí pred katedrálou a to nielen atmosférou ale aj kvalitou tovaru. Napr. údeniny, ktoré vo Francúzsku všeobecne nestoja za veľa, tam boli vynikajúce, rovnako ovocie bolo chuťovo skvelé.
Neskoro popoludní odchádzame z Cahors a naberáme smer na Albi (o ktorom snáď tiež niekedy napíšem). Pri ceste uprostred polí vidíme niečo, čo vyzerá ako historická pamiatka. Zastavíme sa a naďabíme na pani s hrabľami, ktorá sa s nami ochotne pustí do reči. Vysvetlí nám, že dotyčná stavba (dolu na fotke) bola vybudovaná jej prapradedom ako úkryt pre ovce v prípade búrky.
Nazrel som dovnútra a prekvapila ma stiesnenosť celého priestoru. Tie ovce alebo museli mať veľký strach z búrky, keď sa tam nechali "nadžgať", alebo to boli jednoducho ovce...
Pani s hrabľami bola veľmi milá a tiež zvedavá, povypytovala sa odkiaľ sme a potom sa vytasila s neuveriteľnými znalosťami z histórie Poľska i Slovenska. Vedela napr., že Rakúsko-Uhorsko bolo žalárom národov, okolnosti Mníchovskej zrady mala v malíčku a mala aj vcelku vernú predstavu o rozdelení Poľska medzi Rusko, Prusko a Rakúsko na konci osemnásteho storočia. Samozrejme, že som sa jej opýtal, odkiaľ to všetko vie. Odpovedala až trocha ospravedlňujúcim sa tónom, že odmalička rada číta všetko možné o histórii a keď večer skončí starostlivosť o ovce, lúska knihy až kým nezaspí. Ubezpečil som ju, že je moja príbuzná duša, len s tým rozdielom, že ja si čítam o histórii vždy polhodinku pred raňajkami a potom sa nezaoberám ovcami ale vzorcami...
