Na jar r. 2017 som strávil jeden semester na Austrálskej národnej univerzite v Canberre ako hosťujúci profesor. Eliza si vybavila v práci voľno, aby ma mohla na pobyte sprevádzať a počas austrálskych víkendov som teda nesedel nad výpočtami, ale venovali sme sa spolu turistike. Boli sme rozhodnutí vyraziť k moru hneď prvý víkend, ale zatiaľ čo mne stačil k šťastiu 150 km vzdialený záliv Batemans Bay, Eliza nástojila na 200km ceste do zátoky Jervis Bay, kde sa podľa jednej poľskej internetovej stránky mala nachádzať pláž s najbelším pieskom na svete. Márne som argumentoval, že je zbytočné šoférovať 50km naviac po horších cestách, keď takých pláží s údajne najbelším pieskom bude vo svete určite dobrých pár desiatok. Zápas o cieľ cesty som samozrejme prehral, avšak neľutujem. Cestovanie mimo hlavných ťahov je taktiež zaujímavé, a dalo plne vyniknúť ľudoprázdnosti Austrálie. Pár ľudských sídel označených na mape ako mestečká boli v skutočnosti osady s tromi-štyrmi domami oddelené od seba hustými lesmi ako na priloženom obrázku:
Po príjazde do Jervis Bay sme sa ubytovali v mestečku Vincentia a hneď vyrazili na tú "najbelšiu" pláž. Ten piesok nakoniec svojou belobou nesklamal, na veľké zadosťučinenie Elizy, ktorá odmietla brať vážne moje uistenia, že určite niekde v Polynézii je piesok ešte belší...
Nasledujúci deň sme strávili v Národnom parku Booderee na južnom okraji Jervis Bay, ktorý sa hrdí prírodou v stave ako pred príchodom Európanov do Austrálie. Za toto privilégium vďačí Booderee rozhodnutiu austrálskeho federálneho parlamentu z r. 1915, ktoré doprialo Canberre prístup k moru. Boodereečania (v počte pár stoviek) sa tak stali na diaľku obyvateľmi hlavného mesta a museli sa zmieriť s tým, že z väčšiny ich územia bol vytvorený vojenský priestor, kam nikto nesmel. Dnes už vojaci z tohoto teritória odišli, ale zachovaná príroda zostala. Na plážach orientovaných do zátoky sem tam stretnete turistov, ale tie otvorené na oceán sú doslova ľudoprázdne a to pravdepodobne preto, že je k ním výhradne peší prístup. My sme tých zhruba pätnásť pešokilometrov zvládli a za odmenu sme mali kusisko panenskej prírody iba pre nás dvoch.
