Keď kapitán Cook mapoval roku 1770 Nový Zéland, rozhodol sa vynechať zo svojho snaženia jeden fjord, o ktorom si nebol istý, či je splaviteľný. Na výraz svojich pochybností nazval miesto Doubtful Harbour, čo neskôr veľrybári premenovali na Doubtful Sound. Až roku 1793 španielska vedecká expedícia vytvorila podrobné mapy tohoto fjordu, ktorý sa zarezáva do pevnej zeme v dĺžke 42 km.
Ako to už býva, na Doubtful Sound ma neupozornil môj novozélandský spolupracovník Kyle, ale náš spoločný austrálsky kolega Mark, ktorý sa rád venuje kajakárstvu na Novom Zélande. Miesto je oveľa menej známe ako slávny Milford Sound, ale je pozoruhodné svojou divokosťou i odľahlosťou. Nachádza sa na juhozápadnom cípe južného ostrova v národnom parku Fiordland a najbližšie ľudské sídlo je od neho vzdialené 50 km smerom do vnútrozemia (osada Manapouri) a 200 km smerom pobrežným (Jackson Bay). Za samotný fakt, že sa tam dá dostať aj inakšie ako niekoľkodennou pešou túrou, môže jestvovanie podzemnej hydroelektrárne pod jazerom Manapouri. Pre účely vybudovania a zásobovania tejto energetickej centrály museli postaviť Novozélanďania dvadsaťkilometrovú cestu cez Wilmotov priesmyk, ktorý oddeľuje Doubtful Sound od Jazera Manapouri. Táto cesta je úplne oddelená od novozélandskej cestnej siete a jej vybudovanie bolo extrémne drahé, pretože vedie cez nevídane hustý les. Vtip je v tom, že Fiordlandské hory, ktoré sú vysoké asi ako Tatry, zachytávajú väčšinu dažďových mrakov od Tasmanovho mora a celkový ročný úhrn zrážok je tam desaťnásobne väčší ako napr. v Bratislave. Výdatne prší dva dni z troch a výsledkom je extrémne bujná vegetácia. Predstavte si stromy s priemerom kmeňa desať-dvadsať centimetrov rastúce vedľa seba v blízkosti neprevyšujúcej pol metra, a medzi nimi sa ešte derie k nebu spústa tenších kriakov. Cez taký les sa dá prekliesniť len s motorovou pílou v ruke a nie väčšou rýchlosťou ako pár desiatok metrov za deň...
Celý itinerár výletu pre nepeších turistov vyzerá takto : v predvečer príjazd do mestečka Te Anau ležiaceho pri najväčšom novozélandskom jazere rovnakého mena. Ráno vás vyzdvihne od hotela autobus, ktorý vás zavezie do asi dvadsať kilometrov vzdialenej dedinky Manapouri, ležiacej pri rovnomennom jazere Manapouri, treťom to najrozľahlejšom, druhom najhlbšom a prvom najkrajšom na Novom Zélande. Nasleduje nalodenie a dvadsaťkilometrová plavba cez jazero k hydrocentrále, ktorú vôbec nie je vidieť, lebo sa celá nachádza v podzemí (jedná sa o dva dlhočizné podzemné tunely, ktorými steká voda z jazera do fjordu). Na povrchu je len jeden prízemný pavilón, kde "prepriahame" na autobus, ktorý nás prevezie tou drahou cestou cez hustý les do Pochybného fjordu. Tam sadáme na inú loď, ktorá nás povozí 80 km k ústiu fjordu do otvoreného mora a späť. Potom znova autobus cez priesmyk, loď cez jazero a autobus do hotela. Celkovo desať hodín úžasných zážitkov, ktoré teraz ilustrujem i na fotkách.
Plavba cez jazero Manapouri bola dychberúca. Loď mala na streche panoramatickú terasu s výhľadom na všetky strany, kde asi tridsiatka turistov nerobila nič iného než len ochkala, híkala, fotila a pobehovala na všetky strany, nevediac, kam sa skôr pozrieť. Úplne neznámi ľudia sa na seba nadšene usmievali, že mohli byť svedkami podobného divadla. Čo sme teda videli ? V prvom rade jazero je veľké (140 km2) a malebné. Leží v lone hôr vysokých ako Tatry, breh je kompletne porastený sýtozelenou hustou vegetáciou a na hladine je roztrúsená asi dvadsiatka zalesnených ostrovčekov. Ďalej: jazero je divé. Na jeho brehoch nie je nič, čo by len pripomínalo civilizáciu. Ani jeden dom, ba ani búdka, či stĺp. Dva jediné prístavy sú skryté pod stromami v zálivoch členitého pobrežia a sú viditeľné, až keď sa k nim priblížite sotva na pár desiatkov metrov. Nakoniec však to najdôležitejšie: vysoký objem zrážok spôsobuje, že voda sa sústavne vyparuje vo veľkých množstvách; mraky najrozličnejších tvarov, veľkostí a konzistencií sa preháňajú v najrôznejších smeroch (lebo vietor na vnútrozemskom jazere nie je taký stály ako na mori) a výrazne ovplyvňujú šírenie svetla. Všetko sa to deje rýchlo a svetelné efekty sú skoro ako v divadle, ibaže osvetľovač sedí v nebi. Isteže, nádherné scenérie hôr nad jazerom nájdete aj vo Švajčiarsku či v Argentíne, ale na Novom Zélande sa k tomu pridáva tá výrazná dynamika mrakov a svetla. Je to veľkolepé prírodné predstavenie, fascinujúce a vlastne nepopísateľné. Tri priložené fotky poskytujú iba slabý odvar skutočnosti, ale fakt, že boli nasnímané všetky tri v rámci nanajvýš dvoch minút, ukazuje, ako sa to všetko rýchlo menilo. Zvlášť prvé dve, urobené pod takmer identickým uhlom a s odstupom minúty, môžu dať čitateľovi istú predstavu o celom úkaze.
Autobus, ktorý nás vezie cez hustý les od jazera Manapouri k Doubtful Sound, zastavuje na malom parkovisku na vrchole Wilmotovho priesmyku. Je odtiaľ už vidno laloky fjordu, ktoré sa zarezávajú do pevniny najhlbšie a všetci sa tam vyfotíme.
V samotnom fjorde pokračuje hra mrakov a svetla, len je o dosť pomalšia, keďže blízkosť mora je poveternostne stabilizujúci prvok. Nadšenie turistov z výletu pokračuje, nakoľko scenérie sú grandiózne. Na fotkách sa to nezdá, ale tie zelené vŕšky majú nadmorskú výšku ako končiare Veľkej Fatry a to sa pnú priamo nad morom.
Po štyridsaťkilometrovej navigácii trvajúcej zhruba dve hodiny vyplávame na voľné more, kde si na skalných ostrovčekoch hovejú tulene.
Pri spiatočnej plavbe nás kapitán lode obdaroval aj návštevou jednej z bočných vetiev fjordu, kde z brehov steká do mora dažďová voda desiatkami kaskád.
Normálne pridávam k mojim cestopisným blogom nejaký historický kontext, ale dnes musím urobiť výnimku, keďže vo Fiordlande bolo vždy tak divo, upršane a nepreniknuteľne, že sa tam nikdy neusadil žiadny človek. Dodám len teda, že vo všeobecnosti osídlili Nový Zéland prví ľudia až v štrnástom storočí, a predtým tu nielenže nikdy nežili, ale nevyskytoval sa tu ani žiadny iný suchozemský cicavec! Celý dnešný dvojostrov sa oddelil od prakontinentu Gondwany pred 85 miliónmi rokov a jeho suchozemská fauna i flóra sa odvtedy vyvíjali izolovane od zvyšku sveta, Pravdepodobne je dobre známa existencia obrovského pštrosa moa (vysokého 3,5 metra a vážiaceho 2,5 metráka), ktorého vykántrili prví polynézski kolonizátori Nového Zélandu okolo roku 1500, možno sa už však vie menej, že spolu s moami vymreli aj ich jediní predátori, ozrutánske orly Haastove. Škoda...
Na záver poznámka pre cestovateľov : Turistika na Novom Zélande vyžaduje šťastie na počasie, pretože za dažďa (a prší tam často!) nemá veľký zmysel. Keď sme sa napr. vydali navštíviť národný park Arthur's Pass, nevideli sme okrem hustej hmly a clony vody ničovaté nič...
