O radách pani Borušovičovej

Písmo: A- | A+

Zamýšľam sa nad radami pani Borušovičovej, ktorá na stránkach SME  povzbudzuje širokú verejnosť k umeleckej tvorbe

O pani Eve Borušovičovej viem to, čo sa o nej vie na úrovni slovenskej verzie Wikipédie, tuším o nej to, čo sa tuší tamtiež (teda, že ona sa vraj skrýva za pseudonymom Maxim Matkin) a nakoniec mám o nej aký-taký názor na základe toho, čo píše v rámci svojej autorskej strany v denníku SME. Poviem to úprimne, mám z nej pocit, že to je vysoko inteligentná žena, ktorá zvláda predpísanú autocenzúru lepšie než napr. pani Šikulová, keďže sa na rozdiel od tej neskoršie menovanej neobmedzuje na intímno-poetické námety, ale snaží sa občas dotknúť aj citlivejších tém. 

V dnešnom vydaní SME pani Borušovičová nabáda vírusom domauväznenú slovenskú verejnosť k tvorbe, pričom na mysli má hlavne tvorbu umeleckú. Navonok je to samozrejme chvályhodná iniciatíva, ktorá má však podľa môjho názoru aj svoje úskalia, a snáď mi Eva Borušovičová odpustí, keď sa tu na blogu o tom trochu rozšírim.

Pani Borušovičová radí A) venovať sa literárnej činnosti, ak nie tak potom B) hudobnému skladateľstvu a ak ani to nie, tak nakoniec C) výtvarnej tvorbe. Začnime od toho B), napr. skladania piesní. Problém je, že na toto naozaj treba mať talent. Ja ho napr. nemám. Niežeby som sa nikdy nepokúsil skomponovať pieseň, dokonca som na to išiel i "vedecky" cez teóriu harmónie atď, ale výsledkom bol iba našrubovaný mačkopes, ktorý postrádal iskru a tú geniálnu jednoduchosť, ktorá charakterizuje každé kvalitné dielo. Ak túto svoju skúsenosť trochu odosobním, vychádza mi z toho, že väčšina ľudí nepostrádajúca istú elementárnu sebakritiku nebude strácať čas na niečo, čo nezvláda. Pokiaľ ide o tých zriedkavejších jedincov, ktorí sú taktiež netalentovaní ale nanešťastie zároveň nesebakritickí, tak tí pravdepodobne riskujú frustráciu, ak si vezmu radu pani Borušovičovej k srdcu, keďže nezáujem okolia o ich tvorbu im poriadne zamáva sebavedomím. Dokonca aj tí ultravýnimoční jedinci, ktorí by aj nakrásne disponovali autentickým talentom, by sa už zmienenej frustrácii s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhli, keďže cesta k úspechu autora "prichádzajúceho odnikiaľ" je poväčšine veľmi tŕnistá. Napr. u nás na inštitúte robila pred pár rokmi doktorát manželka Jeana-Jacquesa Goldmana (jedného z "dvorných" skladateľov Céline Dion) a pritrafilo sa mi, že neuznaní skladatelia sa pokúšali prepašovať cez mojich známych ku mne kazety s nahrávkami ich tvorby, aby si ich maestro Goldman nakoniec vypočul. Samozrejme som to odmietal, ale občas som si pomyslel: "Čo ak naozaj sa medzi všetkými tými nahrávkami nájde klenot, ktorý čaká na svoju šancu?"

Plán C) sa mi vidí ešte neschodnejší ako B). Osobne poznám zhruba desiatku úspešných mužov, ktorých manželky prestali chodiť do práce (ktorú považovali za ubíjajúcu) a záľahu voľného času vyplňujú maľovaním obrazov či sochárčením. Všetky z nich stoja o to, aby výsledky ich tvorby uznal svet za skutočné umenie. Niektorí z ich manželov pre ne organizujú vernisáže, navrhujú svojim známym, aby tie obrazy či sochy kupovali (čo som aj v dvoch prípadoch urobil, pretože sa mi naozaj páčili). Avšak ambícia umelca je nekonečná ako oceán. Stojí o úspech mediálny a ten je dnes takpovediac nemožný, keďže kritéria na oceňovanie výtvarnej tvorby sú v modernej dobe ešte hmlistejšie, ako tomu bolo kedysi. 

Rada A) pani Borušovičovej vyzerá najschodnejšie a snáď aj najschodnejšou skutočne je. Tému na písanie má naozaj každý, keďže ľudský život aj toho "najbezvýznamnejšieho" jedinca je svojím spôsobom osobitý a môže slúžiť ako zdroj hlbokej inšpirácie. Pre dnešnú literatúru dokonca nie je dôležitá ani "remeselná zručnosť" spisovateľa, ani vystavaná kompozícia, ani bohatý jazyk, ktorý je vždy výsledkom častého čítania iných kníh. Zdanlivo sa teda literatúra "otvorila" pospolitému ľudu a každý má svoju šancu v nej uspieť, podobne ako dnes môže bársaká šereda hrať vo filmovej rozprávke princeznú... Avšak iba zdanlivo. Keď už totiž princezná nemusí byť krásavica, jej rolu veru nedostane tuctové dievča z ľudu, lež najskôr dcéra nejakého vplyvného režiséra, ktorá veľa krásy nepochytila. Podobne v literatúre sú tie pravdivé kritéria na mediálny úspech skôr spoločensko-politické, než naozaj literárne. Začalo to už v socializme, ktorý literatúru deformoval ideologicky a pokračuje ďalej, pretože veľmi často pád komunizmu znamenal iba zámenu skompromitovaných nekompetentných za neskompromitovaných nekompetentných. Takto sú dnes pri vesle na Slovensku literárni kritici, ktorí sú schopní písať habilitačné práce o doslovnom literárnom hnoji a, čo je ešte horšie, pospolitý ľud svojim verchuškám naivne verí, že svoje poslanie arbitrov elegancie plnia na aspoň akej-takej úrovni.

Nakoniec súhlasím s pani Borušovičovou, že každý jedinec je schopný v sebe objaviť istý druh talentu, keď sa o to pokúsi. Napriek tomu vo všeobecnosti neradím ľuďom, aby jej rady počúvali. Vidí sa mi skoro isté, že každý takýto novovzniknutý umelec sa bude potýkať s veľkými prekážkami, aby jeho tvorbu niekto podchytil a uznal. A to nakoniec povedie k frustrácii.

Skryť Zatvoriť reklamu