Niekedy na začiatku 19. storočia čítali knihy prevažne vyššie vrstvy spoločnosti, ktoré uvítali, ak im niekto pomohol zorientovať sa v nových tituloch a poradil im, čo z novovydaných diel sa oplatí prečítať a čomu sa treba vyhnúť. Tejto poradenskej činnosti sa venovali napr. novinárski predchodcovia súčasných akademických literárnych kritikov, ktorí boli samozrejme poplatní vkusu oných vyšších vrstiev, ale ako s plynúcim časom spoločenský vplyv známych spisovateľov rástol, rástol aj vplyv literárnych kritikov, ktorí sa postupne presťahovali z redakcií novín do katedier univerzít, aby tam holdovali novej "vedeckej" disciplíne, nazývanej dnes literárnou vedou. A keďže každá poriadna veda začína žiť svojím vlastným životom, jej poznatkom už zo samotného princípu nemôžu rozumieť nezasvätení, i keby nakrásne patrili do tých vyšších spoločenských vrstiev. Odtiaľ bol už iba krok k tomu, aby si akademickí literárni kritici vyhradili monopol na posúdenie, čo je a čo nie je kvalitné literárne dielo. Samozrejme, dotyční kritici sa úplne neuzatvorili do svojich ulít a milostivo dovolili literárne nevzdelaným nezasvätencom obdivovať diela, ktoré oni uznali za hodnotné, netolerovali však situácie, kedy čitateľská verejnosť ocenila trebárs román, ktorý akademická kritika odsúdila. V takomto prípade sa názor laikov promptne označil za podružný a nekompetentný.
Neskôr, na prelome 19. a 20. storočia, sa spisovatelia i iní umelci oslobodili od názorov verejnosti takpovediac úplne, a začali vyznávať absolútnu slobodu tvorby neuznávajúcu nijaké apriórne hranice. Výtvarní umelci už nemuseli zobrazovať svet, hudobníci rešpektovať harmóniu, prozaici mohli ignorovať ustálené formy výstavby zápletok, gradácie či rozuzlenia románu, všetci museli iba jedno, totiž tvoriť tak, aby sa to páčilo odbornej kritike. Toto sa nezmenilo dodnes. Lenže je táto akademická kritika naozaj taká kompetentná, že ten monopol posudzovania kvality je u nej v pravých rukách? Vezmime si ako príklad, čo moderná kritika chápe pod tvorivosťou.
Ak sa napr. začítame do diela literárneho vedca Zajaca o tom, čo je to tvorivosť, nedozvieme sa o tvorivosti to podstatné, totiž že skutočne tvorivý duch sa nepozná podľa toho, ako sa vyrovná s absolútnou slobodou tvorby, ale skôr podľa toho, ako sa vyrovná s jej predpísanými mantinelami či obmedzeniami. Ak napr. postavíte proti futbalovému útočníkovi kvalitnú obranu a brankára, váš útočník musí ukázať oveľa viac tvorivosti, aby dal gól, ako keď ho postavíte na ihrisko samého a dáte mu absolútnu slobodu ako bez najmenšieho odporu dopraviť loptu do súperovej prázdnej brány. Samozrejme v praxi sa naďalej musí moderný umelec tváriť, že "tvorí". Ak mu napr. dáte tú loptu a pred neho postavíte prázdnu bránu, vyzeral by ako neotesaný primitív, keby bez okolkov vsietil gól. Aby sa zapáčil kritike, musí sa tváriť ako umelec oslovený múzou z iného sveta napr. vyholiť si pol hlavy, na líce vytetovať nejaký politický či ľudskoprávny slogan, ktorý je práve "in", hore si obliecť nablýskaný frak a dole trebárs ušpinené montérky, loptu posúvať smerom k bráne po malých kúskoch a po každom z nich urobiť kotrmelec, atď atď. Fantázii sa tu medze nekladú, čím to bude extravagantnejšie, tým lepšie. Šaškovanie tohoto typu sa dnes považuje za tvorivosť.
Vrátim sa však k literatúre a dovolím si udeliť začínajúcim adeptom spisovateľského umenia pár rád, ako sa zapáčiť i literárnej kritike i nekomerčným vydavateľom (tj. tým, ktorí fungujú na dotáciách z Ministerstva kultúry). Dovolím si k tomu poznamenať, že je to oveľa jednoduchšia cesta k vydaniu vlastnej knihy, než sa zapáčiť vydavateľom komerčným. Literárni kritici totiž potrebujú vydávanie nových nekomerčných diel, aby mali čo kritizovať, a navyše majú páky na Ministerstve kultúry, ktoré poslušne poskytne príslušné peniaze. Ak teda napíšete múdro sa tváriace hlúposti, ktoré vyhovujú pseudointelektuálnym a pseudoestetickým kritériám súčasných literárnych kritikov, máte v princípe šancu, že vaša kniha dostane dotáciu na vydanie a že ju tí kritici ocenia. Ako teda máte písať, aby ste sa presadili ako autor tzv. nekomerčnej umeleckej literatúry? Tu je pár rád:
1) Nezabudnite, že literárni vedci sa považujú za naozajstných vedcov, sú preto k smrti seriózni a budú hodnotiť len diela s tou najvyššou umeleckou ambíciou. V praxi to znamená, že sa vaša kniha nesmie páčiť literárne nevzdelanému plebsu, iba ak nanajvýš snobom, ktorí však s pozitívnymi komentármi poslušne čakajú, kým vaše dielo najprv odobria literárni kritici. Z vášho textu preto musí vymiznúť všetka romantika, napätie či dojímavosť, ale musí byť v ňom plno nudných kvazifilozofických úvah, snažiacich sa odpovedať na tie akože najhlbšie otázky typu: "Prečo existuje niečo namiesto toho, aby neexistovalo nič?", alebo "Je budúcnosť darom mŕtvych?" alebo "Je nemožné možnosťou, že všetko vyzerá inakšie?" a pod. Avšak pozor! Nesmiete na tieto pseudootázky odpovedať inak ako enigmaticky, musíte len načrtávať siluety odpovedí bez prílišného výrazu i konzistencie, inak by váš postoj nebol dostatočne odťažitý a teda umelecký...
2) Je dobré, ak váš román nebude mať dej ako taký a už určite nie dej lineárny so zápletkou a vyvrcholením. Ideálne je vôbec v románe nevysloviť nič skutočne uchopiteľné. Rozprávanie musí prelínať budúcnosť s minulosťou i s paralelnými vesmírmi, nesmie mať ani hlavné postavy, a ak, tak sa musia transfigurovať jedna do druhej a prelínať sa prelínaním až tak, že už nikto, ani samotný kritik, nezrekonštruje, kto je kto. Ale nebojte sa, žeby to vadilo, tí kritici to nakoniec pochopia v zmysle, že deštrukcia je formou konštrukcie, a pochvália vás. Veľmi vhodné sú tiež asociácie a či prirovnania, ktoré nemajú veľa zmyslu a preto normálneho človeka hneď tak nenapadnú, napíšte napr., že ste z cibuľky tulipána vypestovali dúhu klenúcu sa zo Zeme na Mesiac a netrápte sa tým, že z toho nič nevyplýva. Keď necháte kritikovi zodpovednosť za interpretáciu vášho diela, bude vám povďačný. Buďte tiež extrémne seriózni alebo to aspoň predstierajte, vtipný štýl sa toleruje iba vtedy, keď sa spisovateľ vysmieva z konkrétneho človeka a či skupiny ľudí, ktorých kritici alebo nemajú v láske alebo nimi pohŕdajú.
3) Ak už nedokážete napísať román bez deja, tak tam nejaký dej dajte, ale mimimálne mimimálny. Rozpíšte napr. na tristo stranách, ako nejaká mladá au pair zanedbala starostlivosť o zverené dieťa, ktoré jej spadlo na zem. Hlavne predstierajte snahu o hlboký psychologický rozbor nepozornej opatrovkyne. Musíte sa pomaly ponoriť do jej vnútra a siahodlho ho rozpitvať, vetu po vete, stranu po strane a kapitolu po kapitole vymenovať všetky pohnútky a trápenia dievčiny a to i v sociologickom priereze nedostatku empatie a ľudskosti modernej spoločnosti konzumu atď atď. Nevadí, že text bude smrteľne nudný pre obyčajného čitateľa, naopak, to je pre vás veľká výhoda, lebo vy sa chcete zapáčiť literárnym vedcom a pre nich je nuda črtou serióznosti odlišujúcou literárny patriciát od plebsu. Mladý autor prvotiny sa pravda môže obávať, že nemá životné skúsenosti ani kompetencie psychológa či psychiatra na to, aby sa o takýto hlboký ponor do duše au pair dievčaťa mohol pokúsiť, ale je to neopodstatnená obava. V modernej literatúre nejde o to, či ten psychologický ponor zodpovedá realite, veď to predsa nerozoznajú ani kritici ani drvivá väčšina čitateľov. Ide iba o to, aby to tak vyzeralo.
4) Nesmiete zabúdať písať o banalitách. Doba literárnou kritikou cenených autorov, ktorí písali o veľkých citových dilemách, je minulosťou, teraz je potrebné sa vyhnúť všetkému, čo by mohlo rozcítiť či dojať normálneho čitateľa, pretože literárny vedec sa považuje za niekoho oveľa vyššieho ako obyčajného konzumenta literatúry. Pre literárneho kritika sú veľké city banálne a banality sú naopak hlboké , lebo iba veľký umelec a veľký kritik dokážu nájsť hĺbku i v zrnku najobyčajnejšieho prachu... Napíšte teda napr., ako sa ste sa potácali s plnými nákupnými taškami pred dehumanizovaným výťahom, kde ste po novom museli vyťukať digitálny kód a zároveň nemohli položiť nákup na špinavú podlahu. Pokojne o tom píšte, trebárs aj štyri či päť strán, číslo po vyťukanom čísle, kŕč v pravom i ľavom ramene atď, kritika to určite ocení.
5) U istých kritikov môže pomôcť koktail vulgarizmov. Kritikou chválený umelec sa totiž vymedzuje voči banálnej populácii a môže si teda vo svojom vyjadrovaní dovoliť oveľa viac ako "normálny" človek. Nemal by preto zabúdať na privilégium umelca hrubo a primitívne kliať, lebo ak ho nevyužije, sám sa tým zhadzuje z piedestálu.Neobávajte sa, že brutálna vulgarita odradí čitateľa, v momente, keď ju literárna kritika zaakceptuje, čitateľ-snob poslušne pritlieskne.
To hádam stačilo, prajem adeptom nekomerčnej literatúry príjemnú tvorbu :)
