Máme vyznamenávať bývalých veľkých súdruhov?

Písmo: A- | A+

Zamýšľam sa nad životnými osudami Vladimíra Černušáka, vysokoškolského profesora teórie plávania a dlhoročného člena Medzinárodného olympijského výboru

Bezprostrednou pohnútkou pre napísanie tohoto blogu je asi dva týždne stará správa z tlače, podľa ktorej bola otvorená Výstavná sieň profesora Vladimíra Černušáka v rámci práve dokončenej rekonštrukcie Domu športu v Bratislave. Navyše istý Pavel Schenk (volejbalista, ak ma pamäť neklame) prevzal pri tejto príležitosti z rúk štátneho tajomníka pre šport Ivana Husára Medailu Vladimíra Černušáka. Prekvapilo ma to. My, pamätníci, vieme, že súdruh Vladimír Černušák bol dlhoročným členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, ktorý v stojatých vodách Husákovej normalizácie dvadsať rokov spoludirigoval (so súdruhom Himlom) československý šport. Ako takýto človek mohol prežiť bez spoločenskej úhony nežnú revolúciu z novembra 1989? Trochu som pogooglil a neprestával žasnúť. Vskutku, Mečiarova vláda Vladimíra Černušáka potvrdila ako reprezentanta Slovenskej republiky v medzinárodnom olympijskom hnutí, aj Mečiarov nepriateľ prezident Kováč udelil Černušákovi vysoké štátne vyznamenie k 1. januáru 1997 a Dzurindova vláda r. 1998 navrhla Černušáka na ďalšie vysoké vyznamenie (nedogooglil som sa, či mu ho Schuster naozaj udelil). Navyše r. 2011 rektor UK Mičieta udelil Černušákovi najvyššie univerzitné vyznamenie a r. 2021 tu máme Výstavnú sieň Vladimíra Černušáka i medailu udeľovanú na jeho počesť...

Roky som žil v tom, že ak nejaká osoba v zdraví a vždy na spoločenskom vrchole prežije mnohonásobné ťažké spoločenské otrasy spojené so striedaním (totalitárnych) režimov a či ich mocenských frakcií, najskôr sa jedná o slizkého prezliekača kabátov bez chrbtice, ale keď čítam na internete svedectvá slovenských športovcov, aký bol Černušák skvelý človek, začínam o tom pochybovať... A tak som si pogooglil ešte hodinku a pochopil, že život Vladimíra Černušáka je nádhernou témou pre historický výskum (azda pán Holec z Historického ústavu SAV by prestal na chvílu skúmať, ako chodil bývalý bulharský cár na Slovensku na poľovačky, a posvietil si na životné osudy nášho rýdzo slovenského olympijského činovníka). Každopádne ja tu na blogu poinformujem čitateľa o čiastkových údajoch, ktoré som asi v priebehu hodiny vygooglil a sformulujem niekoľko otázok, na ktoré sa raz azda dozviem odpovede.

Takže Vladimír Černušák sa narodil v novembri r. 1921 v Novom Meste nad Váhom, kde aj zmaturoval. Roku 1940, práve keď pracoval v Dunajplavbe, bol otvorený na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave Telovýchovný inštitút, pravdepodobne s cieľom posilniť brannú pripravenosť populácie. Vskutku, celá slovenská telovýchova bola nedávno pred týmto otvorením zaradená pod velenie Hlinkovej gardy, čo mimochodom vzbudilo nevôľu mnohých slovenských športovcov; aktuálna majsterka sveta v gymnastike Matylda Pálfyová dokonca ukončila na protest svoju kariéru. Jednako devätnásťročný Vladimír Černušák zrejme videl veci inakšie a zapísal sa na dotyčný Telovýchovný inštitút r. 1941 ako jeden z jeho prvých študentov. 

Zaujímavé sa mi tiež javí mlčanie všetkých Černušákových životopiscov o dátume jeho svadby s manželkou Máriou, narodenou v novembri 1923. Vskutku, r. 1941 dostal každý slobodný alebo ženatý bezdetný muž povolávací rozkaz na Východný front. Presne v čase, keď jeho rovesníci šli do vojny, Vladimír Černušák začal študovať na univerzite. Bola už vtedy sedemnásťročná Mária matkou jeho dieťaťa, alebo bol oslobodený od vojny zo zdravotných dôvodov? Podľa životopiscov však bol zdatným plavcom, kanoistom, basketbalistom a dokonca hrával súťažne futbal.

Keďže po vojne sa dal Vladimír Černušák ku komunistom, pravdepodobne nepatril k exponentom Tisovho režimu. Nevedno, či bol členom Hlinkovej mládeže a aké boli jeho politické postoje za vojny, každopádne jeho syn Ivan tvrdí, že jeho otec bojoval v Slovenskom národnom povstaní, bol Nemcami zajatý, v Piešťanoch ušiel z ich transportu a potom sa vrátil do Bratislavy, kde pokojne doštudoval. Tak toto ma prekvapuje. V čase, keď vypuklo povstanie, mal za sebou Vladimír Černušák tri roky štúdia a chýbal mu jeden jediný do jeho dokončenia. Jednako nechal školu školou a išiel bojovať za slobodu Slovenska. Veľmi pekné a principiálne, ba až nepravdepodobne pekné a principiálne od neskoršieho Husákovho normalizátora. Povedzme však, že to naozaj tak bolo, našťastie pre neho Černušák v boji nepadol a mal tiež šťastie, že keď Nemci nakoniec povstanie potlačili, asi si neporiadnici zabudli zistiť identitu osôb zaradených do zajateckých transportov. Každopádne môj prastrýko Jozef v tom povstaní bol tiež a po jeho potlačení sa musel pred gardistami ukrývať až do konca vojny. Utečenec Vladimír Černušák sa však pokojne vrátil do Bratislavy, nikto na univerzite sa ho neopýtal, kde strávil celý zimný semester a gardisti ho tiež na univerzite nehľadali. Nuž a takto spokojne ukončil štúdium promóciou na jar r. 1945. Pozoruhodné.

Životopisci taktiež mlčia o tom, kedy vstúpil Vladimír Černušák do Komunistickej strany. Bolo to z presvedčenia ešte pred r. 1948 alebo z oportunizmu po nastolení komunistickej diktatúry? Každopádne mal šťastie, že z Povereníctva v Bratislave odišiel skôr, než tam prepukla gigantická čistka (ktorej mimochodom padol za obeť aj Gustáv Husák). Ešte pred tridsiatkou sa potom stal prodekanom Vysokej školy pedagogickej, neskôr prešiel na Filozofickú fakultu a po založení Fakulty telesnej výchovy a športu sa stáva jej pracovníkom a vedúcim katedry teórie plávania. V rokoch 1963-66 je prorektorom UK.

Hviezdne chvíle Vladimíra Černušáka začínajú vpádom Červenej armády do Československa r. 1968, keď zrejme verný svojim morálnym imperatívom sa Černušák "pekne" a "principiálne" pridáva na stranu Husákových normalizátorov... Stáva sa číslom 2 v hierarchii funkcionárov čs. socialistého športu, členom Ústredného výboru strany, profesorom teórie plávania, neskôr členom MOV atď. atď. Životopisci nespomínajú, kedy po novembri 1989 Černušák vystúpil zo strany a tiež taktne zamlčujú, že bol dôverníkom komunistickej tajnej polície ŠTB (jednak Ústav pamäti národa nezabudol na tento "detail"). O tom, ako sa Černušákovi darilo za Mečiara, Kováča a Dzurindu som už písal.

Otázka, ktorú si kladiem, je jednoduchá: Je správne, že sme súdruhovi Černušákovi odpustili a zahrnuli sme ho poctami? Na základnú školu so mnou chodil istý Števo H. Bol to veľmi dobrý žiak, dokonca vyhral Hviezdoslavov Kubín, ale nesmel byť prijatý na strednú školu s maturitou, pretože jeho otec sa na rozdiel od Černušáka nepridal po roku 1968 k normalizátorom. Števo skončil pri sústruhu, kým už zmienený Černušákov syn Ivan nielenže vyštudoval vysokú školu, ale v časoch uzavretých hraníc mu dokonca bolo umožnené dlhodobo vycestovať na Západ. Je to v poriadku? Podľa mňa nie je. Osobne považujem udelenie ponovembrových vyznamenaní Vladimírovi Černušákovi za nechutné a odpudivé ignorovanie základných etických princípov spoločenského života.

Skryť Zatvoriť reklamu