Pred mnohými rokmi som stretol kdesi na konferencii jedného profesora z Brna, ktorý mal šikovného syna taktiež matematika. Tesne po páde komunizmu sa mladíkovi podarilo vycestovať do USA robiť doktorát na prestížnej univerzite (jednalo sa o Princeton, ak ma pamäť neklame), ale hneď pri prvom návrate do Česka na prázdniny sa nádejný doktorand zveril doma v Brne s pocitmi sklamania a dezilúzií, ktoré mu prvé mesiace pobytu v USA priniesli. Malo to ten efekt, že o chalanovi zapochyboval jeho vlastný otec, ktorý sa mi s tým priznal i keď s okamžitým dovetkom, že toho neskôr oľutoval. Profesor, ktorý urobil celú kariéru u seba doma v Brne, bol jednoducho presvedčený o tom, že v špičkových inštitútoch všetko báječne klape a kto o nich podáva hoci len čiastočne negatívne svedectvo, snaží sa tým zakrývať svoju vlastnú neschopnosť.
Snažiac sa o maximálnu nestrannosť, vyhnem sa popisu mojich vlastných skúseností s robením doktorátu v Taliansku, i keď nezakrývam, že boli taktiež nezriedka trpké. Fakt, že sa človek po odbornej stránke povznesie oveľa viac ako doma, je totiž často draho zaplatený. Jednoducho domáci ľudia majú k cudzincom podvedome často menej ohľadu ako k svojim vlastným ľuďom a táto skutočnosť nahlodáva psychiku osamoteného mládežníka, ktorý sa prebíja novým prostredím ďaleko od rodnej hrudy.
Čo má predvídavý mladý doktorand po príchode do zahraničia urobiť? Najdôležitejšie zo všetkého je nájsť si dobrého školiteľa, ako som o tom už niekde tu na blogu písal. Je treba sa vyhýbať riaditeľom, predsedom vedeckých rád a kdejakým iným činovníkom, pretože tí majú na vedu málo času a potom to vo vzťahu doktorand-školiteľ zákonite škrípe.
Pár mesiacov predtým, než som odišiel z Prahy do CERNu, začal robiť u Jiřího Ch. doktorát jeden mladý Gruzínec. Jeho meno si už nepamätám, ale keď som vídaval na seminároch jeho skromnú utiahnutú siluetu, videl som na ňom, že trpí. Zhruba o rok neskôr som v CERNe stretol Jiřího Ch. a medzi rečou som sa ho opýtal, ako sa darí jeho gruzínskemu doktorandovi. Odpoveď, ktorá ma doslova vyviedla z miery, znela: "Ten Gruzínec prišiel do Prahy robiť doktorát iba naoko. Jirka H. hovorí, že v skutočnosti prišiel reprezentovať záujmy gruzínskych mafiánov. Sprostredkoval to Ivan W. ktorý sa s tými Gruzíncami pozná."
Nie, tomu som ja neuveril a azda tomu neveril ani sám Jiří Ch., ktorý sa najskôr snažil zbaviť zodpovednosti za neúspech vedenia doktoranda poukázaním na to, že chlapca z Gruzínska nemohol ničomu naučiť už zo samého princípu, keďže ten vôbec neprišiel do Prahy s cieľom robiť doktorát...
Neviem, do akej miery stihli či už Jiří Ch. alebo Jiří H. rozšíriť po Prahe, ako Ivan W. sprostredkoval pobyt údajného gruzínskeho mafiána v Česku, predstavujem si však, že univerzitná verejnosť z toho veľkú vedu tak či tak nerobila. Útok bol totiž natoľko absurdný, že sa nedal brať vážne. Ľudia i tak vedeli, že Jiří H. je na nože s Ivanom W. a o motivácii Jiřího Ch. rozprávať podobné trápnosti si asi urobili presne ten názor ako ja sám. Nachádzajúc sa v CERNe, nedokázal som jednak odhadnúť, do akej miery vedeckú komunitu v Prahe rušilo, že obviniť cudzieho doktoranda z mafiánstva je zjavne cez čiaru, hoci by to bolo len tak z hecu.
Neviem, čo sa s tým Gruzíncom napokon stalo, ale viac som o ňom nepočul, takže odhadujem, že sa zľakol, zbalil kufor a vrátil sa do Tbilisi. Ak to naozaj urobil, možno podcenil negatívne reakcie doma v Gruzínsku, včítane tú od svojho vlastného otca... Vskutku, čo si mohli jeho príbuzní a známi v Tbilisi o ňom pomyslieť, keď sa vrátil z Česka bez doktorátu a navyše s biľagom, že má na svedomí niečo nekalého? Uveril by ktokoľvek súdny v Gruzínsku, že profesor starej európskej univerzity si zobral do úst nevinného gruzínskeho mladíka iba preto, aby si vybavoval účty s konkurentom v boji o moc?
Samozrejme, už príliš neosloví ani mňa a snáď ani ďalších ľudí, ak by Jiří Ch. alebo Jiří H. kázali niekde na rohu ulice o morálke. Avšak podľa môjho názoru je potrebné vo veci ísť ďalej a možno ustanoviť po vzore lekárov nejaké etické komisie (najlepšie medzinárodné), kde by sa i tí najbezbrannejší mohli dovolávať spravodlivosti. Možno som v týchto veciach precitlivelý, ale niečo mi hovorí, že tie komisie by neboli bez práce.
