Pred štyrmi dňami kapitán francúzskej futbalovej reprezentácie Hugo Lloris vysvetlil na tlačovej konferencii, prečo nehodlá nosiť dúhovú kapitánsku pásku počas vystúpení svojho mužstva na majstrovstvách sveta v Katare. Dôvodil tým, že ak Francúzi organizujú športové podujatie vo Francúzsku, očakávajú od zúčastnených cudzincov, aby rešpektovali francúzske zvyky, a on sa teda v Katare zachová podľa tohoto vzoru a bude rešpektovať zvyky katarské. K tomu ešte dodal, že jeho rozhodnutie je v súlade s postojom prezidenta Francúzskej futbalovej asociácie Noëla Graëta.
Llorisove vyhlásenie vzbudilo vo francúzskych médiách mimoriadny ohlas, francúzsky kapitán je v súčasnosti pod paľbou ťažkej kritiky novinárov, idúcej od vyjadrení o "najväčšom omyle jeho futbalovej kariéry", cez "hanbu, absolútnu hanbu, kriminálnu nehanebnosť" až po "zbabelosť" či dokonca "invaliditu spôsobenú odrezaním gulí" (televízia RTL). Sledoval som dve televízne debaty o Llorisových vyhláseniach (BFM TV a France 5), kde boli pozvaní ako hostia rôzni publicisti, filozofi, LGBTI aktivisti a pod. Všetci títo pozvaní diskutéri Llorisa tvrdo kritizovali, používajúc viacmenej štandardné argumenty o tom, že boj za práva LGBTI nie je slobodnou voľbou ale je povinnosťou verejne činných ľudí, že v LGBTI prípade sa nejedná o lokálne zvyky či kultúru, ale o útok na základné ľudské práva a pod.
Zmienení Llorisovi televízni kritici planuli všetci spravodlivým hnevom voči francúzskemu kapitánovi, jednako v niečom mi ich postoje pripadali pokrytecké. Vskutku, kde boli všetci títo neochvejní zastáncovia morálnych zásad, keď pred niekoľkými rokmi jedna z najprestížnejších francúzskych vysokých škôl HEC otvorila svoju filiálku v Katare? Nevedeli o tom, že v Katare aj za neverejný homosexuálny styk môže súd uložiť trest smrti? Nespomínam si v tejto súvislosti na žiadnu mediálnu aféru, žiadna aféra sa taktiež nekonala, keď Francúzsko nedávno predalo Kataru stíhačky za 6 miliárd dolárov, keď francúzsky prezident udelil katarskému emirovi najvyššie francúzske vyznamenanie, alebo keď francúzsky naftový gigant Total podpísal v júni a v septembri tohoto roku kontrakty na dodávky katarského plynu vo výške 4 miliárd dolárov. Poprední predstavitelia celého spektra francúzskej politickej scény sa nechali pozvať na návštevu Kataru, napr. M. Aubry, F. Hollande, J.F. Copé, a úprimne pochybujem, že v čase návštevy nosili dúhové pásky, vlajočky a či aspoň odznaky. Zvlášť pikantná mi v tejto súvislosti pripadá slávnostná večera na Katarskom veľvyslanectve v Paríži 27 marca 2008. Zúčastnila sa jej totiž nielen ľavicová francúzska prezidentská kandidátka Segolene Royal ale aj slávna francúzska režisérka Josée Dayan, ktorá nezakrýva svoju lesbickú orientáciu.
Takže záverom podotknem, že boj za práva kohokoľvek má zmysel, keď je vedený s istou intelektuálnou poctivosťou. Postaviť Llorisa na pranier a nechať na pokoji iných verejných činiteľov, ktorí sa "zaplietli" s Katarom, mi pripadá nefér a budí dojem, že mnohí mediálni exponenti bojujú za práva LGBTI takým výberovým spôsobom, tj. zistia si najprv, kedy sa im viacej oplatí byť ticho a kedy naopak majú ostentatívne vystaviť na obdiv svoju principiálnosť...
