Kedysi dávno v sedemdesiatych rokoch minulého storočia rozčerilo socialistický knižný trh na Slovensku vydanie veľkej historickej fresky Prekliati králi z pera francúzskeho spisovateľa Mórica Druona. Bolo to nádherné čítanie, niečo ako Hra o tróny v starom dobrom štýle, bez drakov či ťažkej erotiky, ale s hlbokým prienikom do anatómie moci a trpezlivým rozpletaním nitiek osobných ambícií, ktoré zatiahli Francúzsko do storočnej vojny.
Vďaka obrovskému úspechu Prekliatych kráľov doma i v zahraničí bol Druon zvolený do Francúzskej akadémie. Ako vynikajúci znalec histórie nemal ďaleko taktiež k politike, kde presadzoval idey kontinuity moci a prestíže francúzskeho štátu a ako taký bol 5. apríla 1973 vymenovaný francúzskym prezidentom Pompidouom za ministra kultúry. Ťažko povedať, či Druon predvídal, aké reakcie francúzskej kultúrnej sféry spôsobia jeho prvé kroky v úrade, každopádne bol zrejme presvedčený, že bojuje za správnu vec, a bez prílišnej diplomacie vyložil na stôl karty svojich zamýšľaných reforiem. Tá prvá sa týkala štátnych subvencií umelcom a okamžite spôsobila obrovskú nevôľu. Niežeby Druon chcel tie subvencie odstrániť, razil však myšlienku, že štát má svoje slovo do povedania, komu peniaze dá a komu nie, keďže, citujem ho, "štát má garantovať slobodu umeleckej tvorby, čo však neznamená, žeby mal financovať tvorbu protiviacu sa národnému záujmu". Na dvíhajúcu sa vlnu protestov umelcov potom Druon nereagoval zmierlivo a diplomaticky, lež vystúpil v parlamente s týmito provokatívnymi slovami: "Prídu mi protestovať pred dvere ministerstva, držiac odistenú bombu v jednej ruke a žobrácku misku v tej druhej." Vo Francúzsku, kde sú ľudia veľmi citliví na vystatovanie sa peniazmi, toto neprešlo. Druon samozrejme nikdy žiadne subvencie pre svoju vlastnú tvorbu nepotreboval, keďže na vydavateľských i audiovizuálnych právach zarobil veľké peniaze, avšak pripomínať svojim menej úspešným kolegom, že sú žobráci? Každopádne celá francúzska vládna "Komisia kultúrneho rozvoja" podala demisiu ako jeden muž a francúzska kultúrna scéna taktiež ako celok zorganizovala obrovskú pouličnú manifestáciu v centre Paríža zinscenovanú ako pohreb slobody tvorby (viď foto https://www.photographeaparis.fr/phototheque/annees-70-actualites/politiques&sociales/22.htm).
Ťažko chorý prezident Pompidou podržal svojho ministra kultúry v úrade ešte takmer rok, ale na smrteľnej posteli už na to nemal silu a v marci r. 1974 tak Móric Druon ukončil svoje vládne účinkovanie. Samozrejme, veci sa potom vrátili do starých koľají, umelci vo FRA dodnes tvoria poväčšine za štátne peniaze prideľované komisiami tzv. odborníkov a ich sloboda tvorby nie je teda nijako narušená údajne absurdnou požiadavkou, aby kvôli peniazom museli brať ohľad na "neodborný" vkus. Galérie dostávajú ďalšie miliardy, aby ich kurátori nakupovali diela vytvorené vďaka subvenciám. A kde je ľud? Ten do galérií samozrejme pustíme, aby sa kultúrne vyžil, veď on je už dávno dobre vychovaný a keď nechápavo civie, čo všetko je v takej galérii vystavené, nehľadá chybu v umelcoch či kurátoroch, ale pokorne a sebakriticky prizná, že umeniu nerozumie... Samozrejme ľud verí taktiež tomu, že rozhodovanie členov subvenčnej komisie i kurátorov je nanajvýš odborné a objektívne. Žiadne ja bráchovi a brácha mne. Keď niekto subvenciu nedostal, bolo to preto, že komisia objektívne a nestranne zhodnotila jeho projekt, a uznala, že je nekvalitný a nehodný verejnej podpory. Nuž a namiesto toho, aby si takýto odmietnutý uchádzač pokorne vypočul kritiku a rady komisie a v budúcnosti skvalitnil svoj projekt, snaží sa vidieť v odbornom rozhodovaní politiku...
