Prvú skúsenosť zo zákulisia mediálnej branže som získal ako šestnásťročný, keď som sa zúčastnil nakrúcania niekoľkodielnej televíznej súťaže Expedícia Baltik. Súťažil som v kategórii "najlepší morský vlk" a dokonca som tú súťaž aj vyhral presne podľa predpovede nášho riaditeľa gymnázia Peržela, ktorý ma do tohoto podniku nominoval. Na mojom víťazstve v konkurencii niekoľkých desiatok jachtárov, rybárov a kanoistov mal leví podiel prístup médií. Síce som totálne vyhorel v čistení kaprov, ale v uzlológii som si poradil vďaka tomu, že sme uzly nemali splietať lež iba rozplietať, mali sme rozoznávať národnosť posádky lode podľa pesničky, ktorú spievala, namaľovať najhroznejšieho morského draka a podobné ornitológoviny, zamerané hlavne na efekt a nie na rozpoznanie skutočných kompetencií súťažiacich. Pravda, boli tam aj niektoré konkrétne otázky z histórie moreplavby, či na všeobecný chochmes, kde som si vcelku poradil, ale v zásade ma najviac šokovalo, že celý televízny štáb vôbec nezakrýval, že nejde o nejakú spravodlivosť, ale len o čistú show.
Ľudia z televízie si boli perfektne vedomí svojho privilegovaného postavenia, s výnimkou moderátora súťaže Petra Debnára držali nosy hore, ale aj Peter sa netrápil s otázkami pravdy či presnosti. Keď som raz namietol, že správne po slovensky sa povie výprava Portugalca Magellana a nie Portugalka Magellana, Peter prehlásil: "Ľudia uveria tomu, čo počujú v televizii." Toto je hlboká pravda a žurnalisti sú si jej perfektne vedomí dodnes. I keď dostávajú obrovské platy (aspoň teda vo Francúzsku), idú líniou ľahšieho odporu, keď na nejakú aktualitu potrebujú experta, na medicínu je to vždy Dr. Flaysakier, ktorý sa vyzná vo všetkom od ortopédie až po psychiatriu, na fyziku sú to bratia Bogdanovovci, ktorí síce majú doktorát, ale predstavujú sedemnástu francúzsku vedeckú ligu a tak podobne. Novinár sa nesnaží dopátrať sa pravdy, nájsť tých skutočných expertov, ale chce mať na placi skôr niekoho, kto vie divákov tak správne ohúriť. Pamätám si napr. jednu Lampu o čistej matematike, kde boli pozvaní Brunovský, Zlatoš a Mojžiš, najlepšie hovoril Zlatoš a najhoršie Mojžiš, ale som presvedčený, že laik mal z toho úplne opačný pocit.
Moc médií v dnešnej dobe je zadúšajúca. Pokiaľ sa občas v televízii mihne nejaký veľký vedec, žurnalista mu nevzdá takmer žiadnu úctu, skočí mu do reči, kedy sa mu zachce a to všetko s vedomím či podvedomím toho, že on je na výslní v médiách každý deň a ten vedec iba raz do roka. V čistom efekte sa novinár rýchlo samopresvedčí o vlastnej intelektuálnej výnimočnosti a začne robiť vedeckú či inú politiku svojho média podľa svojich subjektívnych chúťok pri totálnej absencii akéhokoľvek kontrolného mechanizmu. Azda iba štátna moc by mohla proti nemu zakročiť, lež to by bol útok na slobodu tlače...
Samozrejme veci sú lepšie ako za socializmu, môžeme predsa blogovať či diskutovať pod článkami. Pokiaľ nešliapneme na pätu nejakému nedovzdelanému redaktorovi so sklonmi k velikášstvu, tak nám naše blogy nevymažú (pričom príspevky toho redaktora nevymažú ani pri tom najtvrdšom porušení kódexu diskutéra). Problém však je v tom, že jedinú skutočnú váhu má len to, čo povedia či napíšu novinári. Takto chodí svet. Bohu vďaka za to, že matematici si môžu písať svoje práce mimo záujmu médií a nemusia každodenne čeliť arogancii žurnalistov. Šetrí to čas i nervy.
