Nie tak dávno pani Zuzana Kovačič Hanzelová prehlásila v niektorej svojej relácii, že medzi bývalými členmi KSČ boli aj slušní ľudia. Verím, že to povedala v dobrej viere, ale je príliš mladá na to, aby si pamätala, ako to bolo naozaj. My pamätníci odídeme z tohoto sveta skôr ako ona a azda by sme skôr, než sa pominieme, mali zanechať svedectvo. Takže, aby bolo jasné, každý, kto vstúpil pred r. 1989 do KSČ nebol slušný človek, pretože vedel, že kolaboruje. Možno režim prinútil niektorých ľudí, aby donášali ŠTB, k tomu si netrúfam sa vyjadriť, ale nikoho nenútil vstúpiť do komunistickej strany, pretože záujemcov mal na to habadej. Vskutku, červená legitimácia bola vstupenkou ku kariére a nestraníkov, ktorí niečo riadili, bolo ako šafránu a to aj na relatívne nízkej úrovni, ako trebárs vedúci katedry na vysokej škole. Moji spolužiaci, ktorí sa usilovali vstúpiť do KSČ, vedeli všetci napr. o tom, že potomkovia ľudí prenasledovaných režimom nemohli navštevovať ani strednú školu s maturitou, nehovoriac o škole vysokej, a to aj keď vynikali mimoriadnym talentom. Vedeli aj o tom, za aké malichernosti boli vyhodení zo štúdia mladí ľudia, na ktorých niekto doniesol, že spievali zakázané pesničky a pod. Vedeli, že ľudia často schopnejší od nich sa im budú musieť koriť, že sa budú tešiť privilégiám nedostupným väčšine iných občanov a že sa budú musieť servilne modliť ako si želalo Veličenstvo kat... A jednako do toho išli, pretože to boli tvory bez svedomia a plazy bez chrbtice.
Po páde totalitného režimu sa zdalo, že táto banda karieristov stavila na nesprávnu kartu a prehrala. Nie, nebol som za to, aby títo ľudia boli vešaní na kandelábroch, lynčovaní a dokonca ani len za to, aby im bolo zakázané vykonávať ich povolanie. Avšak pozerať na to, ako sa bývalí komunisti stávajú v demokratickej spoločnosti napr. rektormi Univerzity Karlovej, to bola na môj žalúdok silná káva. Poviete si, že my demokrati nie sme ako komunisti a nebudeme diskriminovať vedcov mimoriadneho významu. Ibaže pozor, nech sa verejnosť nemýli, do najvyšších akademických funkcií sa aj dnes v demokratickom Česko-Slovensku poväčšinou nedostávajú veľkí vedci, ale znova iba .... karieristi. Sú to ľudia, ktorí si pomerne rýchlo uvedomia, že na veľkú vedu nemajú, ale pokiaľ sú obratní v medziľudských vzťahoch, tak majú šancu získať moc a prestíž ako akademickí funkcionári. Recept ako na to je vcelku jednoduchý, stačí byť priateľský k tomu i onomu, tráviť čas medzi ľuďmi, nechať sa zvoliť do nejakej funkcie a v nej sľúbiť niekomu to a inému ono, poznať sa s tým i tamtým, uchádzať sa o stále vyššiu stoličku, keď sa nejaká uvoľní a, dobre usalašený na tej stoličke, vládnuť cukrom aj bičom. Keď sa niekto takto stane napr. šéfom katedry a ešte nie je docentom, tak ho Vedecká rada fakulty promptne odocentí i keď nedosiahol po vedeckej stránke ničovaté nič. Ak sa zachytí nejaký takýto karierista pazúrikom aj v štruktúrach rektorátu, Vedecká rada fakulty si ide polámať nohy, aby ho čo najskôr urobila profesorom. Samozrejme, taký profesor musí mať aspoň na papieri aj nejaké výsledky, ale to nie je veľký problém. Stačí, keď nejaký Jožko niečo v laboratóriu nameria a za nejakú pohodenú kosť nechá príslušnú publikáciu podpísať aj vedúceho katedry, dekana, prorektora, splnomocnenca ministra atď atď, takže všetci títo aparátčici majú v konečnom dôsledku hojnosť publikácií i keď poväčšine žiadnu, ktorú by napísali úplne sami. Problém je v tom, že i keď fakultná verejnosť v zásade tuší, ako títo výtečníci prichádzajú k publikáciám, dokázať sa im nedá nič. Azda nikoho neprekvapuje, že tí najtalentovanejší karieristi, ktorí sa najlepšie orientujú v prepletenci vzťahov a ambícií na rektoráte, sa nakoniec stávajú rektormi. To, že sú to bývalí členovia KSČ vôbec nemusí vadiť, pretože rektora nevolí akademická verejnosť, lež akademickí funkcionári rozdelení do rôznych záujmových klanov, ktorí volia nie podľa morálky, ale podľa toho, aké výhody či privilégiá môžu od nového rektora očakávať.
Poviete si, no a čo? Nech si akademici na univerzitách robia, čo sa im zachce, z hľadiska života celej spoločnosti je to marginálny problém. Nuž je aj nie je. Ľudia radi veria tomu, že aspoň niečo v štáte dánskom nie je zhnité, niečo, na čo môžu byť hrdí, čo reprezentuje aj ich samých ale aj základné civilizačné hodnoty, akou je trebárs vzdelanosť. Nie náhodou sa napr. v Česku pri blížiacich voľbách prezidenta opakovane ozývajú hlasy, že novým prezidentom by mal byť rektor Univerzity Karlovej, pretože reprezentuje to najserióznejšie a najcennejšie v živote spoločnosti. Takto sa r. 2002 omieľalo v tlači meno rektora Ivana Wilhelma, bývalého komunistu, a teraz r. 2022 sa omieľa meno rektora Tomáša Zimu, taktiež bývalého komunistu. Keď to vidím, je mi z toho smutno a chcel by som odkázať ľuďom ako Zuzka Kovačič, že komunista zostane komunistom a karierista zostane karieristom schopným obetovať záujmy národa pre svoje vlastné výhody a privilégiá.
