O práci pedagóga sa toho napísalo už veľa a to z najrôznejších hľadísk; okrem nespornej spoločenskej dôležitosti generačného predávania kompetencií sa diskutuje taktiež efektívnosť vyučovacieho procesu alebo tiež jeho náročnosť spôsobujúca stres časti študentskej populácie atď atď . Ja sa však na tomto blogu vyhnem takýmto nanajvýš serióznym témam a iba tak po ľudsky vyjadrím spokojnosť so situáciou, kedy všetko klape, keď učiteľ učí, študenti pracujú, a kedy sa občas všetci zasmejeme...
Úprimne povedané, čím som starší, tým viac doceňujem výhody svojho povolania, pretože kontakt s mládežou, jej sviežosťou, energiou a čistotou duše je na nezaplatenie. V skutočnosti študenti od profesora chcú hlavne to, aby im vysvetlil látku čo najzrozumiteľnejšie, ak sa chytia a podarí sa im veciam rozumieť, tak sa im chce aj tvrdo pracovať a to platí skoro bez výnimky. Na druhej strane učiteľ oceňuje talent, pilnosť a úsilie svojich zverencov a výslednicou tohoto stavu je to, že medzigeneračný pracovný vzťah prerastá do vzťahu ľudského.
Tento týždeň sa končí na našej fakulte semester a od budúceho pondelka začína skúškové obdobie. Dnes som teda učil posledný raz a študenti ma príjemne prekvapili poďakovaním, ktoré tu pridávam na fotografiách. Nechcem byť sentimentálny, ale priznám sa, že mi to naozaj dobre padlo. Samozrejme ma tešia moje vedecké úspechy, ale potešenie z pedagogickej práce nie je menšie, i keď ho azda navonok nie je až tak vidieť. Povedal by som dokonca, že ten ľudský rozmer je tam ešte výraznejší a vrúcnejší.
