Na všeobecné prekvapenie poľskej verejnosti, Adam Michnik, bývalý aktívny bojovník proti poľskému komunistickému režimu, nepodporil r.1990 kandidatúru svojho spolubojovníka Lecha Walesu na prezidentský úrad. Dokonca pobavil celé Poľsko, keď na výtku jedného novinára: "Ale, pán Adam, predsa pán Walesa je kmotrom vášho syna!" odpovedal takto:" Na túto funkciu vyhovuje veľmi dobre, ale nie na prezidentskú..." Akokoľvek sa však pán Michnik vyznal v politike, neodhadol vôľu ľudu, ktorý si Walesu nakoniec za prezidenta zvolil v priamej voľbe.
Podobným suverénom včerajších prezidentských volieb bol český ľud. Nepočúval varovania niektorých starších ľudí, ktorí mali skúsenosti so starým totalitným režimom a spomedzi deviatich kandidátov si vybral bývalého komunistického funkcionára generála Pavla. Ako demokrat túto voľbu samozrejme akceptujem, ale pre pamätníka ako ja je mementom, že svet už patrí čoraz viac mladým, ktorí majú svoje kritéria a svoje politické predstavy. Nuž a nakoniec to má azda takto byť.
Vo Francúzsku či USA je prezidentská voľba vážna vec, pretože obidvaja prezidenti majú reálnu moc. V Česku, Poľsku, či na Slovensku už to tak nie je, a preto sa tá voľba trochu ponáša na reality show. Samozrejme, sebadeklarovaní kandidáti museli niečo za sebou mať, niektorí boli akademickí funkcionári, niektorí vojenskí, niektorí politickí, ale vcelku na ich eventuálnom novictve v politike či názorovej čitateľnosti až tak nezáležalo. Rozhodlo to, ako oslovili masy a víťaz bude navonok reprezentovať Českú republiku. Dokonca si myslím, že Pavlovi sa v tom bude dariť lepšie než Walesovi, pretože lepšie chápe svoju rolu. Bývalý revolucionár si totiž myslí, že správny prezident je ten, ktorý vtlačí najvyššiemu úradu svoju pečať, ale bývalý funkcionár KSČ si na seba ochotne nechá vtlačiť pečať úradu, ktorej formu mu vyrazia mainstreamové médiá. A takto zasadne na päť rokov na Pražský hrad "pravda, česť a pokora" a život ide ďalej.
