Sciences Po v Paríži patrí k najprestížnejším francúzskym vysokým školám a vychováva tzv. spoločensko-politickú elitu Francúzska, tj. diplomatov, novinárov, sudcov, správcov štátnych financií a pod. Jej študenti, podobne ako všetci vysokoškoláci vo Francúzsku, majú v rozvrhu hodín aj povinný telocvik, môžu si však vybrať športovú disciplínu, ktorej sa chcú venovať, či už je to tenis, rugby ale možnosťou je tiež spoločenský tanec. Profesorku tanca, pani Valériu Panzley, však vedenie Siences Po nedávno vyhodilo z práce pre údajnú homofóbiu, navyše dotyčná pani bude čeliť aj súdnej procedúre z rovnakého dôvodu.
Podľa správ z televízie, vedenie Sciences Po odmietlo debatovať s novinármi na tému vyhodenia učiteľky tanca z práce, vydalo však dve komuniké, v tom prvom potvrdilo, že ďalšie pôsobenie pani Panzley na Sciences Po je nezlučiteľné s etickým kódexom školy a v tom druhom, o niečo neskoršom, vyjadrilo ľútosť nad medializáciou a politizáciou celej aféry i nad "nepravdami", ktoré boli v tlači či televízii na túto tému uvedené.
Sťažujúci sa študenti vydali o niečo konkrétnejšie svedectvá na Facebooku a Twitteri, ktoré však zostali anonymné. Okrem iného v nich uviedli, že pani Panzley opakovane prezentovala na svojich hodinách tanca homofóbne postoje.
Jediný aktér aféry, ktorý sa postavil "čelom k masám" a vydal neanonymné svedectvo pred televíznou kamerou, bola samotná pani Panzley. Podľa nej prvopočiatok problému nastal pri zápise na začiatku školského roka, keď adepti tanečného telocviku vyplňovali formulár, v ktorom mali uviesť, či sú "muži" alebo "ženy". Niektorým študentom sa to nepáčilo, ale profesorka tanca sa hájila tým, že musí vyučovať zhruba rovnaký počet chlapcov a dievčať, takže túto informáciu potrebuje. Vedenie Sciences Po sa rozhodlo vyriešiť spor šalamúnsky, na jednej strane uznalo, že pri tanci je je dôležité, kto z tanečnej dvojice tanec vedie a kto je pri tanci vedený, ale neuznalo, že ten kto vedie, musí byť muž a vedená musí byť žena. Formulár zápisu na hodiny tanca preto vedenie školy pozmenilo a každý študent či študentka musel(a) po novom uviesť, či chce tancovať ako "leader" alebo "follower" (pikantné je na tom tiež, že v hrdom Francúzsku boli vo formulári použité tieto anglické slová). S týmto sa aktivistickí študenti uspokojili a aj tí ostatní sa v duchu našej doby prispôsobili, muži uviedli, že sú "leaderi", ženy, že sú zasa "followeri" a nastal zmier. Dlho však netrval. Na prvej hodine tanca totiž pani Panzley zavelila, že muži sa majú zoradiť vpravo a ženy vľavo, načo jedna študentka zaprotestovala, že takáto terninológia je neprípustná, a vyžadovala, aby učiteľka tanca dôsledne používala terminológiu "leader" a "follower". Pani Panzley nezložila zbrane bez boja a snažila sa dôvodiť, že tanec je tradične istou formou komunikácie medzi mužmi a ženami, ktorých úlohy sú komplementárne, že tanečné figúry sú koncipované tak, že zároveň dávajú vyniknúť i grácii žien i sile mužov atď atď Nuž ale vieme, ako to dnes chodí, takže podobnými rečami si učiteľka vykoledovala protesty aktivistov, ktorým môžem aj celkom veriť, že konflikt nakoniec zdegeneroval do hádky, v ktorej si pani Panzley nebrala servítky, i keď sama sa k tomu nepriznáva.
Na záver pani Panzley uviedla, že hádka s aktivistami mala dohru na vedení školy, kde jej bolo povedané, že ak sa pokajá a bude dôsledne užívať terminológiu "leader" a "follower" bez akejkoľvek väzby na pohlavie tanečníkov, tak môže tanec na Sciences Po vyučovať naďalej. Pani Panzley však trvala na terminológii "muž" a "žena", takže škola s ňou rozviazala pracovný pomer.
Toľko k tejto konkrétnej afére. Vo všeobecnosti k tomu dodám, že otázka homofóbie sa vo Francúzsku verejne rieši tak zhruba posledných desať rokov, odkedy vtedajší čerstvo zvolený prezident François Hollande presadil v parlamente zákon o svadbách osôb rovnakého pohlavia (zákon o registrovanom partnerstve homosexuálov existoval vo FRA už predtým). Hlasovaniu v parlamente vtedy predchádzala široká celospoločenská diskusia. Odporcovia svadieb homosexuálov tvrdili, že manželstvo je základnou inštitúciou spoločnosti, ktorá poskytuje rámec a spoločenskú ochranu pre plodenie a výchovu detí a taká inštitúcia si zaslúži aj istú symbolickú významnosť odrážajúcu sa v používaní slova "manželstvo" výlučne pre heterosexuálnu lásku. Zastáncovia svadieb naopak tvrdili, že zdôrazňovať reprodukčnú úlohu manželstva je živočíšne a necivilizované. Adopcia detí homosexuálnymi pármi bola ešte väčším jablkom sváru, keďže aj niektorí zastáncovia manželstiev osôb rovnakého pohlavia vyjadrovali názor, že v atmosfére latentnej spoločenskej homofóbie môže byť adoptované dieťa v škole terčom šikany za to, že ho vychovávajú dvaja muži a pod. Zastáncovia adopcií dali vtedy slovo psychológom a psychoanalytikom, ktorí uviedli, že takéto riziko nehrozí. Spoločenská debata sa vyhrocovala a vyústila do státisícových manifestácií proti manželstvu pre všetkých. Hollande, ktorý sa nikdy nevyznačoval pevnosťou svojich postojov, preto pozmenil návrh zákona a uviedol, že každý starosta si môže uplatniť "výhradu svedomia" a nezosobášiť homosexuálny pár, ak je to proti jeho presvedčeniu. Nasledovala mediálna búrka a obvinenia z homofóbie, nenávisti atď a tak sa Hollande vrátil k svojej pôvodnej línii a zákon v parlamente prešiel.
Dnes po desiatich rokoch sa výhrady voči manželstvám homosexuálov alebo adopcií detí už nepovažujú za "názory", ale za "zvrhlosti". Uvidíme teda, ako sa kultúra "leaderov" a "followerov" bude vyvíjať ďalej. Nedá mi však nepoznamenať, že vyhadzovať ľudí z práce je závažná vec. Robili to aj komunisti, ktorí taktiež označovali protimarxistické názory za zvrhlosť. Mám však pocit, že komunistom išlo viac o zachovanie ich moci než o skutočnú ideologickú čistotu, kým dnešní vyhadzovači zdá sa vyhadzujú iba pre tú čistotu. Alebo sa mýlim? Ukáže to čas.
