Nedávno sa "nesmrteľný" François Sureau, člen ctihodnej Francúzskej literárnej akadémie, nelichotivo vyjadroval v televízii o olympiáde i o olympijskom hnutí; jeho tirádu skrátim do jediného jeho výroku: "Olympiáda je oslava prachov a nacionalizmu".
Podľa môjho názoru je olympijské hnutie multidimenzionálny fenomén, a peniaze či mávanie štátnymi vlajkami, ktoré olympiádu sprevádzajú, sú iba dve z jej mnohých čŕt. Viac ma však na celom vystúpení pána akademika zaujala istá nekoherencia jeho vlastného životného príbehu s ideami, ktoré ako akademik hlása. Pritom pán Sureau nie je vo svojich postojoch ani zďaleka osamotený, ale je živým príkladom ľudí, ktorých Francúzi posmešne nazývajú termínom "bobo". Kto je to bobo? Je to človek pochádzajúci z vyšších (typicky parížskych) kruhov spoločnosti, ktorý verejne hlása najkrajšie spoločensko-politické ideály ľudstva, ale v súkromí si zakladá na svojom vysokom materiálnom štandarde a dáva pocítiť svojmu okoliu svoje spoločenské postavenie.
Napr.otec pána Sureaua bol predsedom Francúzskej lekárskej akadémie, jeho sestra je vydavateľkou a pod. Mladý François dostal to najlepšie vzdelanie a začal svoju kariéru ako učiteľ na prestížnej vysokej škole Sciences Po v Paríži a ako auditor na Ústavnom súde. Keďže mu však v živote vôbec nešlo o prachy, zanechal kariéru vo verejnom sektore a nechal sa najať talianskym miliardárom de Benedettim, aby spolušéfoval spolu so svojím kamarátom Alainom Mincom investičný fond Cerus. Sureau s Mincom presvedčili de Benedettiho, aby expandoval na belgický finančný trh. Ako píše renomovaný francúzsky mesačník "Svet diplomacie", Sureau a Minc nechytili veci za správny koniec a správali sa k Belgičanom namyslene a s pocitom nadradenosti, akoby Brusel predstavoval francúzske okresné mesto a nie hlavné mesto nezávislého štátu. Nevedno, kde sa v nich ten pocit vzal, keďže už vieme, že pánovi Sureauovi sa nacionalizmus bridí, každopádne ako výsledok ich pôsobenia v čele fondu Cerus stratil pán de Benedetti 660 miliónov eur.
Po tomto fiasku sa pán Sureau logicky musel rozkmotriť so svetom prachov a investičných fondov a zamestnal sa ako advokát pri Ústavnom súde a neskôr pri Generálnom štábe armády. V tom čase začal písať knihy. R. 2016 spoluzakladal s Macronom stranu "Dajme sa na pochod", ktorej napísal aj stanovy. Po Macronovom víťazstve v prezidentských voľbách sa pán Sureau stal akademikom a zavesil svoju advokátsku profesiu na kliniec.
Nakoniec pár slov o Francúzskej akadémii. Je to inštitúcia, ktorá je minimálne financovaná zo štátneho rozpočtu (vo výške púhych sto-dvestotisíc eur ročne), pretože je sama nesmierne bohatá. Vskutku, od čias kardinála Richelieua až podnes dostala Akadémia množstvo donácií a neraz dedila po významných bezdetných občanoch, takže v jej majetku je spústa lukratívnych parížskych i mimoparížskych palácov, vinohradov, veľkostatkov, lesov, prostriedkov umiestnených vo finančných produktoch a pod. To všetko pod výlučnou kontrolou štyridsiatich akademikov, ktorí neinformujú verejnosť, ako s týmito majetkami a ich výnosmi narábajú. Našťastie týmto štyridsiatim veľkým intelektuálom vôbec nejde o prachy, a zarobené milióny nepochybne investujú do ich základnej misie, ktorou je starostlivosť o francúzsky jazyk a literatúru. Keďže pri tejto činnosti nemávajú francúzskou vlajkou, nedá sa tu hovoriť o žiadnom nacionalizme. Vskutku, páni akademici by za tieto obrovské peniaze určite radi podporovali aj inú literatúru ako francúzsku, ale nemôžu, pretože videné francúzskymi očami, iná literatúra ako francúzska vlastne neexistuje. Verte či nie, školopovinné deti vo Francúzsku sa na hodinách literatúry nedozvedia nič o existencii iných autorov ako francúzskych. Takto účinne bojujú ctihodní francúzski akademici proti nacionalizmu...
