Keď raz jeden mladý doktorand kritizoval v kuloároch názory starnúceho slávneho astrofyzika Arthura Eddingtona, nositeľ Nobelovej ceny Paul Dirac ho napomenul takto: "V našej branži (tj. matematickej fyzike) hodnotíme ľudí podľa toho najlepšieho výsledku, ktorý v živote dosiahli a nie podľa toho najhoršieho." Je tomu tak dodnes. Ak niekto opublikuje článok obsahujúci chybný alebo diskutabilný záver, nikto ho zato neobesí a nikto ani neobesí člena redakčnej rady časopisu, ktorý odobril publikovanie chybnej práce. Nanajvýš sa môže stať, že nejaký kolega napíše na dotyčnú prácu kritiku a pod názvom "Comment on..." ju opublikuje trebárs aj v tom istom časopise. Ak pôvodný autor s kritikou nesúhlasí, napíše odpoveď "Reply to...", kde rozoberie argumenty kritika a buď ich odmietne všetky, alebo ich časť. To všetko sa deje bez invektív pod dozorom redakčnej rady časopisu a hlavné je, že z celej debaty sa poväčšine vykryštalizuje, ako je to správne.
U kolegov klimatológov prebiehajú veci zrejme inakšie, súdiac podľa konkrétnej histórie, ktorú tu v blogu v skratke popíšem. Všetko začína v januári 2003, keď dvaja fyzici z Harvardu, Willie Soon a Sallie Baliunas, publikujú v časopise Climate Research článok spochybňujúci konsenzus klimatológov o tom, že za posledných tisíc rokov bolo práve 20. storočie to najteplejšie. Reakcia vedúcich klimatoalarmistov na seba nenechala dlho čakať, avšak nebola to reakcia výlučne vecná a vedecká, ako je to zvykom u matematických fyzikov, bola to aj reakcia spoločenská a veľmi útočná. Cieľom útoku klimatoalarmistov však neboli autori samotného článku, možno preto, že pustiť sa za pasy s prestížnou harvardskou univerzitou by mohlo znamenať boj s neistým koncom. Tým cieľom bol klimatológ Chris de Freitas z Univerzity v Aucklande, expert IPCC a člen redakčnej rady Climate Research, ktorý článok Soona a Baliunasa odobril k publikácii. Ako to konkrétne prebiehalo?
Najprv vedúci svetový klimatológ Michael Mann vystúpil s výzvou bojkotovať celý časopis Climate Research, nepublikovať v ňom, nerecenzovať jeho články a dokonca necitovať články, ktoré v ňom vyjdú. Klimatológ Jim Salinger potom vyzval komunitu alarmistov (včítane Rajendru Pachauriho, prezidenta medzivládneho klimatického panelu IPCC), aby varovali vedenie Univerzity v Aucklande, že ich zamestnanec de Freitas zneužil svoje postavenie editora vedeckého časopisu na propagáciu marginálnych názorov o zmene klímy a tým ohrozil vedeckú reputáciu Univerzity, ktorej je zamestnancom. Ďalej klimatológ Mike Hulme napísal list majiteľovi časopisu Climate Research Ottovi Kinnemu, v ktorom obvinil Freitasa z toho istého "zločinu". Kinne nekapituloval hneď a odpovedal, že de Freitas dal predmetný článok k posúdeniu až piatim recenzentom a štyria z nich doporučili ho opublikovať. Sám de Freitas prehlásil na svoju česť, že nie je a nebol platený žiadnou lobby a že článok doporučil k publikácii v dobrej viere, že je relevantný. Mann sa však nevzdal a svojim kolegom napísal odkaz: "Zdá sa, že musíme prejsť ponad Kinneho." a znovu vyzval na totálny bojkot časopisu. Rast tlaku na časopis nakoniec spôsobil, že de Freitas bol z redakčnej rady vyhodený a polovica jej členov podala sama demisiu.
