Albert Einstein sa nestal jednou z najväčších ikon dvadsiateho storočia iba preto, že vytvoril fascinujúce fyzikálne teórie. Jeho sláva mala aj širší kultúrny dôvod. Presvedčil ľudstvo, že skutočnosť môže byť v rozpore s tým, čo sa nám zdá úplne samozrejmé.
Dve udalosti, ktoré sú pre jedného pozorovateľa súčasné, nemusia byť súčasné pre iného. Čas môže plynúť rôzne rýchlo. Dĺžka telesa závisí od jeho pohybu a rýchlosti sa neskladajú tak, ako by očakával zdravý rozum.
A fyzici napokon uznali, že Einstein má pravdu.
Veda, samozrejme, neraz odporovala ľudskej intuícii už pred ním. Zem predsa nie je plochá a Slnko sa netočí okolo nej. Einstein však z konfliktu medzi vedou a každodennou skúsenosťou nechtiac urobil veľkú kultúrnu udalosť. Možno aj preto, že jeho teória revolučne zmenila vnímanie času a vyvolala tým veľkú intelektuálnu polemiku, do ktorej sa zapojil aj jeden z najvýznamnejších filozofov tej doby, Henri Bergson.
Ľudstvo si napokon zvyklo na myšlienku, že zdravý rozum môže zlyhať. Z Einsteinovho triumfu sa však postupne zrodil aj jeden podivný pseudointelektuálny zlozvyk. Experti v rozličných odboroch začali zdôrazňovať hĺbku svojho poznania tým, že formulovali tvrdenia odporujúce bežnej skúsenosti. Ich pravdivosť pritom niekedy neopierali o konkrétne overenie v praxi, ale skôr o spoločenskú autoritu odborníkov.
Tento zlozvyk by som nazval Einsteinovým syndrómom.
Einstein mal právo odporovať takzvanému zdravému rozumu, pretože mal presnú teóriu, matematické výpočty a overiteľné predpovede. Einsteinov syndróm vzniká vtedy, keď si niekto osvojí Einsteinovu paradoxnosť, ale nie jeho dôkazy.
Pred niekoľkými rokmi som bol vedúcim jedného z piatich oddelení na našom matematickom ústave. Riaditeľ nám raz oznámil, že pozval psychologičku, aby našim pracovníkom poskytla dvojdňové školenie o tom, ako zlepšiť vzťahy na pracovisku a predchádzať depresiám či ešte vážnejším následkom. Našou úlohou bolo nabádať kolegov z jednotlivých oddelení, aby na školenie prišli, čo automaticky znamenalo, že sme ako vedúci museli ísť príkladom.
Psychologička nás potom dva dni presviedčala, že takmer všetko, čo si bežne myslíme o ľudskom správaní, je nesprávne. Náš mozog nás vraj systematicky klame a napríklad v drvivej väčšine prípadov sa bojíme neoprávnene.
Presné vysoké percento, ktoré uvádzala, si už nepamätám. Pamätám si však, že nevedela rozumne vysvetliť, ako sa „oprávnenosť strachu“ meria ani prečo by nás evolúcia vybavila obranným mechanizmom, ktorý sa takmer vždy mýli.
Strach iste často vyvolá falošný poplach. Prehliadnuť jedného predátora je totiž horšie než desaťkrát zbytočne utiecť. To však nie je nijaký prevratný objav o klamstve ľudského mozgu. Je to pomerne jednoduchá úvaha, okolo ktorej možno vytvoriť veľké množstvo odbornej terminológie.
Podobný mechanizmus dnes vidíme v médiách. Psychológ nám napríklad v novinách oznámi, že na rozdiel od všeobecne prijatej predstavy môže nevera upevniť vzťah alebo že hádky partnerskému spolužitiu prospievajú. Jeho odbornosť je jednoducho taká veľká, že vidí pod povrch a zisťuje, že to, čo sa bežne považuje za zlé, je vlastne dobré.
Po bližšom prečítaní sa zvyčajne ukáže, že niektoré páry dokážu neveru prekonať a pri následnej snahe o záchranu vzťahu vyriešia aj staršie problémy. To však neznamená, že nevera vzťah upevňuje. Aj človek po infarkte môže začať zdravšie žiť. Z toho nevyplýva, že infarkt prospieva zdraviu.
Rovnako môže byť otvorene pomenovaný konflikt zdravší než dlhodobé mlčanie a potláčaná nenávisť. Ak však pod hádkou rozumieme slušné vyjadrenie nesúhlasu, nevyslovili sme nijakú prekvapujúcu pravdu. Iba sme banálnu radu, že ľudia majú spolu hovoriť, premenovali tak, aby pôsobila paradoxne.
Najskôr teda vznikne umiernené tvrdenie s množstvom podmienok. Niektoré páry môžu prekonať neveru. Niektoré konflikty je lepšie otvoriť než potláčať. Niektoré obavy sú prehnané.
Potom sa podmienky odstránia a objaví sa „odborný“ záver: nevera upevňuje vzťah, hádky sú zdravé a strach je iracionálny.
Napokon sa laikovi vysvetlí, že jeho pochybnosti iba dokazujú, ako málo rozumie modernej psychológii.
Einsteinov syndróm sa však neobmedzuje na psychológiu. Mimoriadne dobre sa mu darí aj v modernom umení.
Obyčajný návštevník galérie sa zastaví pred plátnom natretým jedinou farbou a povie si, že niečo podobné by dokázal aj on. Vtedy nastúpi univerzitný profesor teórie umenia a vysvetlí mu, že práve táto povrchná reakcia odhaľuje laikovu nevedomosť. Monochromatické plátno vraj nie je iba modrá plocha. Je radikálnym skúmaním priestoru, negáciou figuratívnosti, metafyzikou farby a dejinným útokom na samotnú podstatu zobrazovania.
Možno je laik skutočne nevzdelaný. Dejiny umenia majú svoj kontext, tradície a vnútorné zápasy, ktoré človek bez prípravy nepozná. Z toho však ešte nevyplýva, že každý nezrozumiteľný predmet, ktorý odborníci obalia dostatočným množstvom slov, je veľkým umeleckým dielom.
Aj tu funguje rovnaká "expertná" logika: ak sa vám to zdá prázdne, je to preto, že tomu nerozumiete. A čím prázdnejšie sa vám to zdá, tým hlbšie to tvrdenie je.
V Einsteinovom prípade však nepochopenie laika nič nedokazovalo. Teória relativity stála na matematike a experimentoch, nie na spoločenskej autorite fyzikov. Keby jej predpovede nefungovali, nijaká prednáška o našej obmedzenej intuícii by ju nezachránila.
V psychológii, manažmente, pedagogike, umení či spoločenských vedách sa, naopak, odborná autorita niekedy používa ako náhrada za dôkaz. Čím je tvrdenie prekvapujúcejšie, tým väčšiu mediálnu pozornosť získa. A čím menej mu laik rozumie, tým ľahšie možno jeho nesúhlas vyhlásiť za prejav nevzdelanosti.
Veda nie je povinná súhlasiť so zdravým rozumom. Jednou z jej úloh je práve korigovať naše omyly. Keď však niekto tvrdí niečo mimoriadne nepravdepodobné, nesmie mu stačiť odborná terminológia ani pohŕdavý úsmev nad naivitou obyčajných ľudí. Musí predložiť mimoriadne dobré dôkazy.
Einstein ukázal, že zdravý rozum sa môže mýliť. Jeho menej talentovaní nasledovníci z toho neraz vyvodili, že všetko, čo zdravému rozumu odporuje, musí byť hlboké.
Nemusí. Nezmysel je napokon tiež spravidla kontraintuitívny.
