Vance Haynes bol pôvodným vzdelaním banský inžinier, ktorý si neskôr urobil doktorát z archeológie. Tento pán sformuloval v polovici šestdesiatych rokov minulého storočia teóriu o prvotnom ľudskom osídlení Ameriky, ktorá vošla do dejín ako tzv. cloviský konsenzus. Clovis je americké mestečko v štáte New Mexico, neďaleko ktorého boli r. 1929 nájdené pozostatky ľudského osídlenia. Merania rádiokarbónovou metódou po II. svetovej vojne ukázali, že zo všetkých známych archeologických pozostatkov ľudskej činnosti vykopaných do r. 1977 na americkom kontinente boli práve tie z Clovisu tie najstaršie, konkrétne ľudia tam žili už pred 13500 rokmi. Haynes vo svojom vysoko oceňovanom článku v Science r. 1964 tvrdil, že cloviská civilizácia je nielen aktuálne najstaršou známou v celej Amerike, ale že tou najstaršou zostane na večné veky, pretože vedecké fakty vraj jednoznačne dokazujú, že žiadna staršia ľudská kultúra nemohla v Amerike existovať. Ako dôvod Haynes uvádzal, že tzv. Bolling Allerodovo oteplenie planéty približne pred14000 rokmi otvorilo severojužnú nezaľadnenú trhlinu v dovtedy úplnom ľadovcovom pokrytí Kanady. Touto trhlinou údolím rieky Yukon prešli podľa Haynesa prví cloviskí ľudia z Aljašky až na juh dnešných Spojených štátov. Skôr ňou prejsť nemohli, lebo neexistovala.
Ďalšia príťažlivá črta Haynesovej teórie spočívala v tom, že vysvetľovala prudký pokles biodiverzity v americkej faune, ktorý nastal v období 13000-8000 rokov pred dneškom. Dovtedy obývali Ameriku obrovské mastodonty, dva druhy tiav, nosorožce, šabľozubé veľké mačkovité šelmy, obrovské leňochody, ktoré dosiahli pyskom až do výšky 7 metrov, veľké dvojmetrové jazvece, poltonové korytnačky atď atď Všetky tieto potvory zrazu vyhynuli v priebehu pár tisíc rokov. Prečo? No predsa ľudskí prišelci zo Severu boli zdatní lovci a určite to oni svojou loveckou aktivitou tieto živočíchy vymordovali. Všetko sa zdalo perfektne sedieť, konsenzus antropológov bol preto stopercentný a cloviská civilizácia tak vošla do učebných osnov ako prvá americká.
Lenže v roku 1977 našiel mladý americký antropológ Tom Dillahay v močiaroch v čilskom Monteverde pozostatky stanovej dediny a rádiokarbónová metóda stanovila, že toto ľudské osídlenie bolo ešte o tisíc rokov staršie ako to cloviské. Tento objav rúcal zdanlivo pevnú konštrukciu cloviského konsenzu. Ako sa dostali ľudia z Aljašky až do ďalekého Čile, keď trhlina v ľadovci ešte neexistovala a ako dlho im to trvalo? Antropológovia si však po zverejnení Dillahayovho objavu tieto otázky vôbec nekládli, lež miesto toho sa sústredili na diskreditáciu mladého kolegu, ktorého na antropologických kongresoch jednoducho bojkotovali. Dillahay musel z USA profesionálne emigrovať a mal šťastie v nešťastí, keďže nakoniec našiel univerzitu, ktorá mu ponúkla pracovnú zmluvu, konkrétne to bola provinčná univerzita Valdivia v Čile. Veľké americké antropologické esá sa však nevzdávali a v počte dvadsaťpäť jedincov napísali list vedeniu tejto čilskej univerzity, v ktorom obvinili Dillahaya z nekompetencie a diletantizmu a dokonca zaútočili na hodnotu jeho vedeckého titulu PhD.
Trvalo dvadsať dlhých rokov, kým sa Tom Dillahay dočkal uznania, ktoré mu náležalo. Ako to vo vede často chodí, víťazstvo novej pravdy nad starou nenastáva preto, že advokáti tej starej uznajú svoju chybu, ale preto, že nakoniec odídu do dôchodku. Nuž a nová generácia antropológov sa r. 1997 celkom správne postavila na stranu nových faktov a nie starého konsenzu.
Videl som vo francúzskej televízii interview s Tomom Dillahayom. Novinárka, ktorá ho spovedala, sa síce zmienila o tom škandálnom liste dvadsiatich piatich akademikov, ale vzápätí uťala debatu, keď sa o tom chcel Tom Dillahay rozhovoriť. Dvadsaťročný ťažký boj spravodlivého človeka za svoju vedeckú česť už nebola téma, ktorá by dnes niekoho zaujímala. Nehnevajme sa za to na svet, je aký je, ale tento nezáujem môže spôsobiť, že ani v budúcnosti sa nevyhneme falošným konsenzom, ktoré ignorujú fakty.
