Prírodovedci i literárni vedci majú spoločné o.i. to, že jední i druhí robia v očiach verejnosti "vedu", mali ba sa preto azda dohodnúť na tom, čo sa aspoň zhruba myslí pod týmto dôstojným pojmom, ktorý som si dovolil vložiť do úvodzoviek. Podľa môjho názoru hlavnou charakteristikou vedca je to, že rieši ťažké problémy, tj. také, s ktorými si neporadí niekto bez výrazného talentu a veľkej erudície. Nie som si však vôbec istý, či podobne vidia veci aj samotní literárni vedci, keďže zo štyroch spomedzi nich, ktorých odborné texty som si lúskal, jedine Michal Harpáň vo svojej "Teórii literatúry" (Tigra, 2004) píše na jednom jedinom mieste : "Každá konkrétna metóda (bádania) obsahuje cenné pokyny pre riešenie istého literárneho problému." Inými slovami, v priestore stoviek strán literárnovedných prác, ktoré som si prečítal, len jeden jediný raz niekto napísal čosi o "riešení akýchsi problémov".
Inak tá Harpáňova monografia bola zo všetkého, čo som si prečítal, ešte najlepšia, keďže viacmenej veci sumarizovala bez nároku na originalitu, ale v typickom pôvodnom slovenskom literárnovednom článku, ktorý sa mi dostal do rúk, nebolo nikdy uvedené, aký problém jeho autor rieši, aká je genéza toho problému, kto už aspoň čiastočne k jeho riešeniu prispel, aký je ten nový konkrétny príspevok autora, ktorý posúva veci dopredu, aké sú viacmenej objektívne kritériá, ktorých posúdením sa môže čitateľ presvedčiť, že autor článku problém naozaj vyriešil a pod. Poväčšine sa v tých článkoch bezbreho a bezštruktúrne píše zhora dole, spredu dozadu či zľava doprava, s obrovskou hustotou cudzích slov, ktoré každé osve sa síce dá porozumieť, ale v spoločnom nadžganí s inými do košatých súvetí vedie k strate bezprostrednej zrozumiteľnosti. Porozumenie textu potom vyžaduje pracné odhŕňanie listov jeho košatosti, ktoré však nakoniec často odhalí jeho zlú stavbu, trivialitu ba aj nezmyselnosť.
Ja si tu na blogu dovolím trochu rozanalyzovať nasledujúcu vetu z diela Petra Zajaca "Tvorivosť literatúry" (Slovenský spisovateľ, 1990) :
"Tvorivosť - a to môžeme pokladať za jej konštitutívne vymedzenie - v sebe totiž spája vnútornú mnohotvárnosť procesov s ich parametrickým usporiadaním; a vzájomná podmienenosť oboch procesov je zakladajúcim princípom a podmienkou vzniku tvorivosti."
Samozrejme, jedna veta často býva vytrhnutá z kontextu a robiť len na jej základe príliš zovšeobecňujúce závery by mohlo byť nepatričné, avšak uvedený citát nie je len bežnou vetou, ale je priamo syntézou celého diela v tom zmysle, že si dáva za cieľ definovať jeho samotný námet, tj. pojem tvorivosti. Skúsme teda pochopiť, čo Peter Zajac svojím "konštitutívnym vymedzením" vlastne myslel.
Na úvod podotknem, že ak mal Peter Zajac na mysli napísať literárnovedný text, v ktorom by zdôraznil styčné body svojho oboru s prírodnými vedami, nemohol sa trafiť lepšie. Pojem tvorivosti je totiž dôležitý aj v matematike či vo fyzike, avšak s tým rozdielom, že tam sa chápe v zmysle veľmi podobnom ako v obyčajnom živote. Vedecké myslenie je totiž prehĺbením a nie negovaním myslenia obyčajného človeka, a tak ak by napr. bača Ondrej definoval "tvorivosť" ako "schopnosť vymyslieť niečo nového", prírodovedec by ho z hľadiska svojej disciplíny azda len doplnil v zmysle, že to je "schopnosť vymyslieť niečo nového a netriviálneho". To je všetko, snáď až nato, žeby sa možno patrilo ešte bližšie vymedziť, čo sa myslí pod tou netriviálnosťou. Každopádne by som si však ešte pred pár dňami nedokázal predstaviť, aby nejaký rozumný človek prišiel s definíciou, v ktorej by chýbal ten podstatný element baču Ondreja tj. "schopnosť vymyslieť niečo nového" . Peter Zajac však s niečím podobným prichádza...
Poďme teda ďalej : "konštitutívne vymedzenie" znamená inými slovami definíciu a teda formulácia Petra Zajaca by mala o. i. odlíšiť "tvorivosť" od iných pojmov, napr. pojmu "matematika". Skúsme sa však pozrieť, čo to dá, ak v Zajacovej vete vymeníme slovo "tvorivosť" za slovo "matematika" :
"Matematika - a to môžeme pokladať za jej konštitutívne vymedzenie - v sebe totiž spája vnútornú mnohotvárnosť procesov s ich parametrickým usporiadaním; a vzájomná podmienenosť oboch procesov je zakladajúcim princípom a podmienkou vzniku matematiky."
No nech čitateľ blogu posúdi sám: vidí sa niekomu, že tá zmenená verzia vety "kole oči", zatiaľ čo tá pôvodná sa zdá "sedieť" viac? Mne teda nie... A pritom by tomu tak malo byť, ak by bola tá Zajacova formulácia pádna. Čo je však na Zajacovej definícii ešte horšie je to, že ona v skutočnosti nepredstavuje "konštitutívne vymedzenie" ničoho. Nehovorím to ani tak kvôli zlej syntaxi (typu "výveva - a to môžeme pokladať za jej konštitutívne vymedzenie - v sebe totiž spája sklenený zvon so smrťou žaby") či zlej štylistike (napr. zmätočné použitie slova "proces" v dvoch rôznych významoch v rámci jedinej vety). Problém s formuláciou Petra Zajaca je hlavne v tom, že ona napriek svojej zdanlivej vedeckosti v skutočnosti nespĺňa základné požiadavky toho, čo by mala byť vedecká obsažnosť, objektivita významu či zmysluplnosť. Naozaj, čo by sa asi stalo, ak by niekto rozoslal stovke slovenských literárnych vedcov žiadosť o vyriešenie nasledujúcej rovnice :
X - a to môžeme pokladať za jeho konštitutívne vymedzenie - v sebe totiž spája vnútornú mnohotvárnosť procesov s ich parametrickým usporiadaním; a vzájomná podmienenosť oboch procesov je zakladajúcim princípom a podmienkou vzniku X.
Priaznivci Petra Zajaca ma azda budú presviedčať, že väčšina z tých sto požiadaných literárnych bádateľov by odpovedala : "Riešenie je jasné, X to je predsa tvorivosť!". Ja však úprimne pochybujem o takomto výsledku podobnej ankety. Skôr by som sa čudoval, ak by sa našli hoci len dvaja z tých literárnych expertov, ktorí by túto rovnicu vyriešili rovnako...
