Hádam v každej rodine sa rozprávajú legendy velebiace vlastných predkov, i keď po niekoľkých generáciách už ani nevedno, koľko presne je na tých chválach pravdy. V prípade môjho starého otca je oslavný charakter rodinných spomienok na neho jednomyseľný. Bol to veľmi sčítaný človek, ktorý po sebe zanechal bohato vybavenú knižnicu, namaľoval mnohé pekné portréty i krajinky, a svoje technické vzdelanie dokázal zúročiť na konštrukciu všemožných originálnych mašín, ako napr. motocyklov so supersilnými motormi, malých aút, (vraj aj) motorových člnov a pod. Jeho bezpochyby najväčšou zásluhou z pohľadu jeho siedmich detí bol však fakt, že v časoch hlbokej totality im všetkým zabezpečil slušný materiálny štart do života. Roku 1953 neuveril komunistom a zachránil rodinné úspory pred menovou reformou tým, že za nich nakúpil tvrdú valutu a šperky. Vo svojej manzardke mal nenápadnú pohovku, do ktorej cennosti zašil a podľa potreby ukrajoval z tohoto zásobníka finančnej energie až do svojej smrti v r.1974. Samozrejme, materiálny dostatok ešte nerobí život plným, dedo bol ako "buržuj" poslaný do výroby, jeho deti nesmeli študovať atď; nuž také boli časy a minca mala teda dve strany...
Jedna z rodinných legiend hovorí, že raz akýsi komunistický predák prikázal maľovať radiátory skupine robotníkov, do ktorej bol zaradený i môj starý otec. Všetci poverení touto úlohou dostali farby a štetce ako aj celý deň na jej vykonanie. Dedo však svojim súdruhom povedal : "Štetce nepotrebujeme. Máme dosť farby, aby sme ňou vyplnili vaňu a do nej budeme radiátory ponárať." Tak aj urobili a o necelú hodinu bolo vymaľované...
No a teraz prichádzam k nášmu paradoxu. Predstavme si lievik so spodným otvorom v nekonečne, ktorý sa smerom dolu zužuje práve takým spôsobom, aby povrch plášťa lievika bol nekonečný, ale objem kvapaliny, ktorý sa dá do lievika naliať bol konečný (viď obrázok). Ako by postupoval môj dedo, ak by mal vymaľovať vnútro lievika? Nuž najskôr podobne ako s radiátorom. Využijúc fakt, že objem lievika je konečný, asi by skúsil do neho vliať farbu až po okraj a potom ju odtiaľ vypumpovať. Nie je to však čudné môcť vymaľovať nekonečný povrch s konečným množstvom farby?
Mimochodom, nášmu zázračnému lieviku sa tiež hovorí "trúbka archanjela Gabriela", keď sa jeho os kreslí v horizontálnej polohe.
