Začnem článkom Ladislava Kvasza "Niekoľko poznámok k vzťahu prírodných a spoločenských vied"
http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/organon/2003/2/157-172.pdf
Kvasza som si vybral do prečítania hlavne preto, že mu dal Hríb priestor v relácii Pod lampou, ale zaujala ma taktiež téma predmetnej Kvaszovej state a tak som sa do jej textu milerád začítal. V prvom rade konštatujem, že v abstrakte a úvode autor explicitne spomína, aký je CIEĽ jeho článku, čo je základná podmienka toho, aby bol článok vedecký. Presne Kvasz píše toto : "Cieľom mojej state je predstaviť teoretický rámec, v ktorom by bolo možné vnoriť konflikt medzi prírodnými a humanitnými vedami do širšieho historického kontextu." Menej pozitívny sa mi vidí fakt, že Kvasz nespomína v tom úvode nikde svojich predchodcov filozofov, ktorí by si vytýčili podobný cieľ ako on a eventuálne prispeli aspoň čiastočne k jeho realizácii (žeby naozaj takí neboli?). Vskutku, jediný prameň, ktorý Kvasz uvádza v úvode svojho článku, je monografia Kuhna z roku 1962, kde sa poukazuje na napätie medzi prírodnými a spoločenskými vedami, ale celý ten Kvaszov úvod vyznieva tak, že pozrieť sa na veci v historickej perspektíve je Kvaszova originálna idea. Zaujímavé. Zdalo by sa predsa, že to je jedna z prvých vecí, ktoré by človeka napadli urobiť v tejto oblasti. Vážne to iní filozofi neskúsili? Alebo si len Kvasz neoveril, čo napísali o tej historickej perspektíve jeho predchodcovia? Mimochodom celá pätnásťstránková stať Kvasza cituje iba osem prameňov, z ktorých päť pochádza z jeho vlastného pera, dva zdroje sú staré bezmála polstoročie a len jeden citovaný článok je nedávny (na počudovanie pojednáva o vizualizácii mozgovej aktivity pri kognitívnych procesoch pomocou magneto rezonančnej tomografie). Podobná štruktúra citácií v matematike či fyzike by bola naozaj vec nevídaná. Poukazovala by na to, že počas polstoročia nemal nikto ku Kuhnovým vývodom čo dodať a potom prišiel Kvasz, ktorý v sérii vlastných prác pomenoval tie správne hlboké problémy a hneď ich aj vyriešil. Mimochodom, posledný odstavec Kvaszovho článku vyznieva presne v tomto duchu:
"Takto sme nakoniec dospeli k zásadnému odmietnutiu celej Kuhnovej teórie. Kuhn opisuje vedeckú revolúciu ako proces prebiehajúci vnútri paradigmatickej oblasti. K vedeckej revolúcii dochádza podľa neho vtedy, keď v o vede vznikne kríza, teda keď sa nahromadí veľký počet anomálií, ktoré protirečia paradigme. Podľa nášho názoru v prípade vedeckej revolúcie 17. storočia sa nová paradigma nezrodila v oblasti paradigmatických disciplín konštituovaných paradigmou antickej vedy. Práve naopak, nová paradigma sa zrodila na rozhraní medzi oblasťou zmiešaných disciplín a metaforickou oblasťou. To je dôležité, keďže sme presvedčení, že Kuhnov iracionálny obraz vedeckej revolúcie ako zmeny geštaltu je len dôsledkom toho, že dejiny vedy rekonštruuje pomocou zjednodušenej schémy, v ktorej chýbajú zmiešané disciplíny a metaforická oblasť paradigmy."
Je to naozaj jasná reč: Kuhn, považovaný za jedného z najväčších filozofov dvadsiateho storočia, myslel teda podľa Kvasza iracionálne, štyridsať rokov si to nikto nevšimol, až nakoniec Kvasz sám bez pomoci iných Kuhnovu teóriu zásadne odmietol a uviedol veci na pravú mieru. Keby Kvasz so svojím titulom profesora opublikoval podobne ambiciózne závery v matematike, tak sa na jeho článok okamžite vrhne armáda najlepších svetových mozgov a buď uzná, že sa jedná o zásadné prekonanie Kuhnovho diela (v takom prípade o tom napíše aj New York Times), alebo Kvaszove vývody jasne a verejne odmietne. Zdá sa však, že v modernej filozofii sú veci poukladané inakšie ako v matematike, tj. každý si tam niečo píše a nikto mu do toho nerozpráva. Preto ani ja sám tu nebudem s Kvaszom konkrétne polemizovať o jeho ideách, iba možno niekedy napíšem svoj vlastný názor o vzťahu prírodných a spoločenských vied na tomto blogu.
Poďme teraz k Dubničkovej stati : "Teória kvantovej gravitácie a kvantovej teórie poľa" opublikovanej v časopise Filozofia, roč, 66, 2011, č.8
http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2011/8/755-768.pdf
Dubničku som si vybral preto, že o kvantovej gravitácii a kvantovej teórii poľa toho vcelku dosť viem a zaujímalo ma, čo si o týchto veciach myslí nejaký predstaviteľ slovenskej filozofickej školy. Pominiem fakt, že Dubničkov predmetný článok neuvádza jasne nejaký problém, ktorý by sa v ňom riešil a ani sa z neho nedozvieme, čo konkrétne je v ňom Dubničkov pôvodný príspevok. Ešte väčší problém uvedenej state však vidím v tom, že autor filozofuje o veciach, o ktorých vie naozaj len veľmi málo. O polstoročia starom vnímaní kvantovej teórie poľa má síce ešte ako tak hmlisté kvalitatívne povedomie, ale o vývoji tohoto pojmu od osemdesiatych rokov minulého storočia zjavne nič netuší, inak by nemohol považovať princípy najmenšieho účinku či virtuálneho pohybu za fundamentálne princípy konceptuálneho systému kvantovej teórie poľa. Inak celý článok sa hemží formuláciami typu
"V kvantovej teórii poľa sa jednoznačne manifestuje dialektická koncepcia determinizmu, ktorá uznáva existenciu objektívnych náhod a zákon pokladá za všeobecnú nevyhnutnú a podstatnú súvislosť, čím sa prekonáva mechanistický determinizmus klasickej kvantovej mechaniky v kodaňskej interpretácii."
"Fyzikálne polia sú zložené z elementárnych entít - "kvánt", ktoré sú podľa kvantovej teórie ďalej nedeliteľné. Môžeme teda konštatovať, že na úrovni mikrosveta majú fyzikálne polia diskrétny charakter, kým na úrovni makrosveta a megasveta ich skúmame ako spojité."
Toto sú vágne a ničnehovoriace tvrdenia, hoci na prvý pohľad takto nevyzerajú. Naozaj, to prvé naznačuje, že v kvantovej teórii poľa sa realizuje nejaká fundamentálne iná koncepcia determinizmu ako v kvantovej mechanike, a to druhé, že kvantové pole je nejako poskladané z nejakých diskrétnych jednotiek. Domnievam sa však, že ak by som Dubničku požiadal, aby sprecizoval, čo myslí pod tým iným determinizmom alebo tými diskrétnymi jednotkami, pravdepodobne by odpovedal, že on uchopuje kvantovú teóriu poľa filozoficky a nie matematicky... Samozrejme, tu už by žiadna ďalšia debata nebola možná.
Inak zakončím svoju analýzu opakovaným vyslovením dojmu, že Dubnička si v živote prečítal množstvo kvalitatívnych tvrdení o kvantovej teórii poľa bez toho, aby porozumel jej matematickým základom. Iste, filozofovať o kvantovej teórii poľa sa dá, ale musí to robiť človek, ktorý ju zvláda kvantitatívne.
Nakoniec sa zmienim o článku Dagmar Smrekovej "Neresť a jej sociálny zmysel", publikovanom v časopise Filozofia, Roč. 61, 2006, č.6
Smrekovú som si vybral preto, lebo ma zaujalo, že je šéfredaktorkou vedeckého časopisu, v ktorom sama pravidelne publikuje. Podobná situácia je u prírodovedcov málo vídaná (presnejšie povedané, ja som nikdy u matematikov či fyzikov o niečom takom nepočul). Predmetný článok bol však prijatý k publikácii ešte predtým, než sa Smreková stala šéfredaktorkou, budem teda predpokladať, že prešiel objektívnym recenzným konaním.
V abstrakte či úvode článku Smrekovej som najprv hľadal nejakú formuláciu, ktorá by čitateľovi prezradila cieľ napísania state, alebo nejakú otázku, na ktorú sa článok snaží dať odpoveď. Najbližšie tomuto kritériu vyhovovali tieto dve vety:
Vedieť sa adekvátnym spôsobom s neresťami vyrovnať, t. j . naučiť sa ich riadiť, priznať im sociálnu účinnosť - to je cesta, ku ktorej vyzýva francúzsky sociológ M. Maffesoli [1]. Túto ideu mienime ďalej sledovať, a to vo väzbe na požiadavku nanovo premyslieť pojem etiky, resp. redefinovať jej obsah.
Zahĺbil som sa teda do čítania s očakávaním, že Smreková najprv pripomenie čitateľovi štandardnú "nenerestnú" definíciu etiky a potom povie: "Pozrite, teraz prichádza môj pôvodný príspevok, ktorým je redefínicia etiky takým spôsobom, aby odrobinka neresti v živote jedinca bola tolerovateľná a dokonca vítaná." Po prečítaní článku však konštatujem, že toto sa nestalo, autorka sa v stati iba odvoláva na tézy už spomenutého Maffesoliho (ktorý už pred ňou navrhol redefinovať etiku trošku nerestnejším spôsobom) bez toho, aby jasne vyznačila svoj pôvodný príspevok k téme.
Nakoniec odcitujem záverečné vety z predmetnej state :
Etika obhajujúca príležitostnú nemorálnosť má odlišné ambície. Možno ju pochopiť ako signál: na vymanenie sa z tlaku spoločenských konvencií nútiacich nás prispôsobovať sa tam, kde je to aj tak málo účinné, keďže určité oblasti nemožno podriadiť nejakej regulatívnej normatívnej idei. Podobný tlak je kontraproduktívny tam, kde hodnoty nie sú usporiadané hierarchicky, ale skôr na spôsob katalógu, ktorého obsah vo svojej rozmanitosti je rovnocenný, resp. jeho jednotlivé položky si konkurujú - napríklad pri otázke etickej povahy: Akými hodnotami by sa mal každý riadiť, aby mal jeho život zmysel? Tento kontext nabáda k redefínícii pojmu etiky tak, aby namiesto privilegovania jedného typu etickej skúsenosti absorbovala podnety diferentných étosov, keďže ich možno považovať za rozdielne aspekty jednej a tej istej potencie: žiť naplnený život.
Nuž, na mňa to naozaj pôsobí tak, že táto intelektuálne vznešená spoločenskovedná formulácia neobsahuje oveľa viac informácie ako jednoduchá životná múdrosť vyjadrená v obyčajnom ľudskom jazyku takto stručne: "Trochu neresti život spríjemní." Alebo sa mýlim? Má čitateľ vziať košatý jazykový prejav Dagmar Smrekovej naozaj doslovne; napr. taký pojem "typ etickej skúsenosti"? Autorka toto slovné spojenie nikde predtým vo svojom článku nespomenula tobôž nezadefinovala, máme teda veriť tomu, že všetci filozofi majú spoločnú, vyhranenú, jasnú a notoricky známu predstavu o tomto pojme? Z formulácie Smrekovej ďalej vyplýva, že tých "typov etickej skúsenosti" je viacero a až doteraz bol privilegovaný len jeden z nich, ktorý by mal byť po novom zrazený z piedestálu. Ktorým iným typom alebo ktorými inými typmi však treba ten odstránený typ nahradiť? Alebo žeby tie typy mali byť zrovnoprávnené všetky? Nemala Smreková precizovať definíciu nerestnej etiky práve v tomto konkrétnom bode, ak nechcela, aby sa obsah jej odstavca v podstate redukoval na tú jednoduchú vetu "Trochu neresti život spríjemní."?
Na záver konštatujem, že s vývodmi Dagmar Smrekovej o užitočnosti omrvinky neresti v bežnom živote v podstate súhlasím, nie som si však istý pôvodnosťou jej príspevku a trochu mi vadí taktiež zbytočná ornamentálnosť jej vyjadrovania,
