Čo je to elita? Z definície by to mala byť skupina jedincov v istej ľudskej komunite, ktorí vynikajú mimoriadnymi kompetenciami vo všeobecne uznávaných oblastiach ľudskej činnosti. Príkladom môžu byť samozrejme významní vedci, lekári, umelci, športovci alebo tiež štátnici, veľkopodnikatelia, producenti a pod.
Elita plní dôležité spoločenské funkcie, preto žiadny štát si ju nemôže dovoliť nemať. Veď kto iný by mal dať štátnej moci podklady na prijímanie dôležitých rozhodnutí keď nie mimoriadne kompetentné individuality? Verejnosť však často netuší, že skutočne kvalitných ľudí je vo svete ako šafránu a v menej významných krajinách často v danej oblasti ľudskej činnosti niet jedincov, ktorí by vynikali mimoriadnymi kompetenciami (alebo, ešte horšie, existujúci schopní ľudia nemôžu byť z politických príčin zapojení do spoločenského života). V takomto prípade si spoločnosť vytvára pseudoelity, ktoré zahaľuje do hávu elít. Nedá sa tomu asi vyhnúť, keďže takto to funguje všade vo svete a podstata tohoto procesu spočíva v priradení vonkajších znakov elity ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Medzi dva takéto najpodstatnejšie znaky patrí jednak zaujímané spoločenské stanovisko “elitného" jedinca a tiež jeho mediálne krytie. V dobre naolejovanom stroji, akým je nutne každý úspešný štát, existuje úzka spätosť medzi kompetenciou jednotlivca, dôležitosťou jeho profesionálneho či spoločenského postavenia a mediálnym priestorom, ktorého sa mu dostáva (ak pravda stojí o vystupovanie na verejnosti). V menej šťastných krajinách tomu tak často nie je. Niežeby v nich neexistovali vysoké kádrové pozície, ba i novinové rubriky informujú o ľuďoch s povesťou kompetentných, ale veľmi často sa stáva, že “skutek utek”, inými slovami na piedestál postavený jedinec je v skutočnosti iba priemerom, podpriemerom ba i úplnou nulou.
Mimochodom, vplyv médií na vytváranie (pseudo)elít je v dnešnej dobe obrovský, v umení či spoločenských vedách doslova určujúci a vidí sa mi, že v malých krajinách môže dominovať nad názorom samotného profesionálneho prostredia dokonca aj v prírodných vedách. Ak napríklad nejaký fyzik zaujme politické stanovisko, ktoré globálnym médiám vyhovuje, vzápätí sa o ňom dočítame, že je to vysoko uznávaný vedec. Naopak, ak nejaký odborník vyjadrí názor idúci v mediálnom protismere, okamžite sa o ňom napíše tiráda spochybňujúca jeho profesionalitu, tituly či ľudskú bezúhonnosť. (A ak to je skutočne nespochybniteľné eso, tak sa označí za “kontroverzného” intelektuála.) Tento mediálny prístup škodí spravodlivému, nezaujatému a nestrannému procesu tvorby elít, avšak bohužiaľ sa s tým nedá v ekonomicky slabých krajinách urobiť nič, kým tieto krajiny nezosilnejú.
Samozrejme, dôležitý vplyv na tvorbu elít má tiež odborné, intelektuálne, umelecké či iné prostredie v krajine (a v menšej miere aj štátna moc, ktorá hoci nemôže priamo vstupovať napr. do vedeckej personálnej politiky, rozdeľuje veľké peniaze). Pôsobí však to prostredie ako protiváha mediálnym tlakom a háji naozaj skutočné elity oproti pseudoelitám? Nemôžem generalizovať, ale v prípadoch, do ktorých vidím, môžem povedať, že nepôsobí a neháji. A to ani nie tak preto, že sa obáva tlaku či pranieru médií, ale jednoducho sleduje svoje vlastné prízemné záujmy. PREČO nie je to prostredie na výške a AKO sa to prejavuje?
Začnem najprv od tej príčiny a tou je vo veľkej miere komunistická minulosť Česka a Slovenska. Iste, v socializme sa nedalo hovoriť o inflácii počtu vysokých škôl alebo profesorov, bol aj kladený istý dôraz na kvalitu priemeru, avšak totalita dusila tých najlepších z najlepších, tj. tie elity. Niektorí vynikajúci jedinci odišli do zahraničia, niektorí nevládali bojovať z protivenstvami a rezignovali na udržovanie kontaktu s vyspelou cudzinou a keďže to všetko trvalo 40 rokov, výsledkom bola celková hlboká deformácia akademického prostredia. S trochou preháňania sa dá povedať, že po nežnej revolúcii často nahradili skompromitovaných málokompetentných neskompromitovaní málokompetentní a čo je ešte horšie, kým ľud pred revolúciou vedel, že hore nesedia tí najlepší, tak po nej nesprávne uveril, že demokracia zabezpečila hierarchiu založenú na odbornosti.
Keď už som sa zmienil o príčine, tak ešte dodám niečo o spôsobe, ako funguje pokrivený svet postkomunistických pseudoelít. Základným cieľom mnohých aktérov orbitujúcim v tomto systéme nie je získavať nové hlboké vedecké poznatky, ale je ním stať sa šéfom nejakej katedry či ústavu (a skrze to dostať potom titul docenta či profesora). Funguje to zhruba tak, že keď sa chystá zmena na nejakom vedúcom poste, akademická verchuška sa začne radiť o možných kandidátoch na jeho obsadenie. Keď napokon presiakne z kuloárov to správne meno, okamžite vypukne kampaň intenzívneho chválenia (často imaginárnych) zásluh dotyčného vyvoleného a to hlavne vedeckých. Tí, čo sú pri moci totiž úzkostlivo dbajú na to, aby boli predovšetkým považovaní za vedcov, ktorí sa “obetujú” na vykonávanie byrokratických aktivít. Mimochodom mnohí z nich aj uveria tomu, že sú veľkí koryfeji. Keď totiž skonsolidujú svoje mocenské postavenie, všeobecné chvály sa ešte zosilnia, napršia na nich tituly ba občas aj štátne vyznamenia; potom sa pokorne pozrieť do zrkadla a uvidieť, ako je to naozaj, nie je jednoduché...
Aká je teda cesta k povýšeniu do verchušky a tým i k právu byť chválený lokálnou komunitou nevýznamného štátu ako veľký vedec? Všeobecne platí, že treba mať veľa kamarátov, keďže čím slabšia krajina, tým viac dominujú pri vytváraní hierarchie sociálne väzby a spoločenské vzťahy. Nie je to teda ako v tenise, kde kto lepšie hrá je vyššie v rebríčku. V pseudoakademickom svete slabších štátov je to zorganizované tak, že k nejakému odbornému meraniu síl nikdy nedochádza. Články i citácie sa síce už registrujú, ale na ich základe sa nerozhoduje (presnejšie, keď verchuška chce niekoho povýšiť, tak kričí do sveta, že 100 citácií je hodné profesora a keď nechce, tak tichučko medzi rečou povie, že za 500 citácii v identickom obore neprísluší ani doktorát). Navyše v Česku a na Slovensku nemajú tradíciu pravidelné neformálne vedecké debaty, kde sa za tri dni uvidí, kto niečo vie a kto len tliacha. V Princetone, Stanforde, či Rutgerse, ale aj v IHES v Paríži sa pri jedle a či pri popoludňajšom čaji diskutuje o novinkách a kto tam len ticho sedí ako kôl v plote, môže sa s dobrou kariérou rozlúčiť. V Prahe naopak nebolo za mojich čias (a pochybujem, že je teraz), žiadne verejné diskusné fórum, kde by sa v plnej nahote ukázalo, že nejaký všeobecne oslavovaný expert na štandardný model nemá žiadne technické tušenie napr. o instantonoch, čo je pritom jedna zo základných vecí v jeho odbore.
Podobne postkomunistická verchuška dlhé desaťročia torpéduje aj mnohé ďalšie spôsoby, ako by sa mohla férovo stanovovať hierarchia po odbornej línii; napríklad tak činí cez byrokratické páky absurdne nastavených kritérií a podmienok habilitačného konania. Potom sa môže stať, že štyridsiatnik s h-indexom 25 nielenže nie je profesorom, ale dokonca ani docentom, a musí sa bezmocne prizerať ako po odchode starého riaditeľa s h-indexom 10 prebral moc nový riaditeľ s h-indexom 5. (Podotýkam, že tu neparafrázujem známe porekadlo “od desiatich k piatim”, ale mám na mysli konkrétny inštitút a konkrétnych ľudí...)
No ale poďme toho nateraz nechať. Azda sa k širokej téme kompetencie elít a pseudoelít v slovenskej vede a kultúre na blogu ešte vrátim.
