O existencii Richarda Paneka som sa dozvedel pred niekoľkými dňami, keď SME opublikovalo jeho článok o gravitácii prevzatý z prestížneho média Washington Post. Možno práve kvôli dvom magickým slovám "Washington Post" dosiahol článok v SME obrovskú čítanosť a vzbudil širokú diskusiu, do ktorej som prispel aj ja výrazne negatívnym komentárom na Panekovu stať. Priznávam, že som nebol konkrétny, jednoducho som predmetný článok plošne zhodil, vyjadrujúc údiv, že ho vôbec mohlo seriózne médium opublikovať a vykoledoval som si tým tvrdé útoky na moju osobu...
Zdôrazňujem, že tento blog nepíšem preto, aby som sa obhajoval, nanajvýš cítim potrebu veci vysvetliť a pridať úvahu o tom, ako si robiť názor na dobrý zmysel a podloženosť informácií pochádzajúcich od expertov z iných odborov, či už píšu o svojich veciach alebo sa vydávajú na intelektuálny výlet k susedom.
Začnem tým, čo som si o Panekovi vygooglil, jedná sa teda o absolventa krásnych umení (špecializácia literatúra) i žurnalistiky, ktorý v súčasnosti vyučuje tzv. kreatívne písanie na Goddardovej Univerzite v Port Townsend. Je autorom bestselleru "The Autistic Brain, Thinking Across the Spectrum" a ocenené Americkou fyzikálnou spoločnosťou bolo i jeho literárne spracovanie príbehu udelenia Nobelovej ceny za fyziku za r.2011 "The 4% Universe: Dark Matter, Dark Matter, Dark Energy and the Race to Discover the Rest of Reality".
Ako celebrite i azda ako kolegovi z branže bolo Panekovi umožnené opublikovať vo Washington Post i predmetný článok "O gravitácii sa zrejme mýlite", ktorý prevzalo SME. Predpokladám, že žiadny skutočný odborník na gravitáciu by Panekov článok nepochválil, otázka len znie, či vôbec má alebo nemá zmysel na podobné úlety v tlači reagovať. Podľa mňa to má zmysel už len ako výraz istej formy odbornej kontroly, keďže pokiaľ tzv. seriózne noviny nariekajú, že internetový priestor je dnes znečistený hoaxermi či klamármi, musia dbať nato, aby dávali priestor v médiách skutočným expertom.
Ako však vecne reagovať na Panekovu stať, keď to, o čom v nej píše, nedáva zmysel? Keď sa napr. vyjadrujete k futbalu, má svoje opodstatnenie kritizovať obrancu, že napriek snahe nepokryl dostatočne priestor a umožnil súperovmu útočníkovi skórovať, keď však dotyčný obranca ani nehrá futbal, iba si na vlastnej bránke zavesí hojdačku, posadí sa do nej a začne si čítať maily v mobile, máte vecne bod po bode argumentovať, že nepostupuje správne? Bohužiaľ, širšia verejnosť si azda myslí, že máte, veď keď tzv. seriózne noviny publikujú názory podobného obrancu, tak ich hádam treba brať vážne, a či nie?
Zdôrazňujem, že nemám nič proti tomu, ak sa ľudia vyjadrujú k nejakej téme, i keď k tomu nemajú formálne vzdelanie. Je predsa právom každého jedinca slobodne premýšľať a formulovať svoje názory trebárs i písomne. Otázka znie, či má dostať dotyčný mysliteľ posvätenie médií, ak jeho text vyjadruje zjavné nepochopenie problematiky.
Kto má posúdiť, kto píše a kto nepíše rozumné veci? Ľudská spoločnosť funguje tak, že na každú profesiu formálne vzdeláva odborníkov a ich sa potom pýta, keď potrebuje zaujať postoj k nejakej odbornej otázke. Napr. matematici majú riešiť dobre definované problémy, lekári liečiť choroby, literárni kritici povedať, čo je kvalitná literatúra, či experti na tvorivé myslenie majú vedieť, ako tvorivo myslieť... Problém je v tom, že v dnešnom svete, kde získava vysokoškolský diplom pomaly už viac ako polovica populácie a kde rastú ako huby po daždi nové odbory ako masmediálna komunikácia atď. je tých expertov akosi priveľa a človek sa pýta, či sa im dá všetkým veriť.
Nakoniec sa zmienim o tom, ako si ja osobne nastavujem latku dôvery, keď mám do činenia s expertami z iných odborov. Pomôžem si príkladom: keď ľudstvo vysiela kozmonautov na Mesiac, dá to na starosť týmu matematikov, fyzikov, chemikov, biológov, inžinierov, letcov atď a keď príde hodina pravdy a pristátie sa podarí, vtedy všetci títo odborníci začnú jasať, že ich misia dopadla úspešne. Podstatné pritom je, že si do poslednej chvíle neboli istí, či všetko dobre dopadne, úspech misie je to objektívne kritérium, ktoré vystavilo dotyčným odborníkom certifikát ich kompetencie. Podobne tým chirurgov dúfa, že ich zásah postaví na nohy chorého pacienta, advokáti musia vyhrávať súdne procesy, futbalisti strieľať góly a podobne. Sú však odbory, a nie je ich málo, kde kritéria úspešnosti zďaleka nie sú také zrejmé a kde tým príslušných odborníkov nemusí tŕpnuť, či sa "pristátie" podarí. Nevravím, že tieto odbory nestoja za nič, avšak pristupujem kritickejšie k názorom ich predstaviteľov a skôr pripúšťam, že sa jednoducho môžu mýliť.
