Nebudem tajiť, že tento blog píšem i s cieľom mobilizovať ľudí, aby neverili všetkému, čo sa tvári ako veda a aby zatlačili svojím volebným právom na politikov a prinútili ich podrobiť konsenzus klimatológov nezávislému testovaniu. Jedným takým testom je overenie spoľahlivosti a užitočnosti údajov, o ktoré klimatológovia opierajú svoje alarmistické tvrdenia. V tomto blogu budem konkrétne hovoriť o raste výšky hladiny svetových oceánov, ktorý podľa tvrdenia svetového panelu klimatológov činil v období 1998 až 2015 3,2 mm ročne a v období 2006 až 2015 3,6 milimetra ročne.
Začnime tým, že klimatológovia stanovujú priemernú výšku hladiny morí pomocou siete pobrežných staníc, v ktorých merajú pohyb výšky hladiny voči brehu. Tento pohyb hladiny vystredujú v čase pre každú jednu stanicu, a všetky tieto vystredované pohyby vystredujú cez všetky svetové stanice. K tomu ešte od r. 1992 berú pod úvahu satelitné merania výšky hladiny (tzv. altimetria). Toto všetko vyzerá pekne, avšak istý problém spočíva v tom, že všetky tieto merania sú realizované s určitou presnosťou. Konkrétne v prípade družicovej altimetrie sa uvádza presnosť plus mínus tri centimetre, a v prípade najmodernejších telemetrických alebo tlakových pobrežných hladinomerov sa jedná o presnosť plus mínus dva centimetre. Hmmm. Ako sa dá podobne "presnými" metódami dopracovať k nárastu z 3,2 na 3,6 mm, ktorý má dokazovať zrýchľovanie otepľovania? Pre mňa záhada.
Povedzme však, že tie 3,2 a 3,6 mm naozaj presne sedia a opýtajme sa, načo je dobré vydávať čas a peniaze na získavanie takýchto údajov. Nezabúdajme, že podľa klimatológov cieľom presného merania rastu hladiny je poukázať na dopady globálneho otepľovania na praktické aspekty nášho každodenného života, keďže naozaj nie je múdre postaviť pri mori továreň, ktorú o tridsať rokov zaleje voda. Hovorí však klimatológmi získaný údaj tri a pol centimetra nárastu za desať rokov niečo o globálnom otepľovaní? Podľa mňa nie. Prečo? Z viacerých dôvodov, ktoré, zdôrazňujem, budem uvádať vo viac menej náhodnom poradí, aby nevznikol dojem, že nadraďujem dôležitosť jedného nad iný.
1) Na výšku hladiny vplýva mnoho faktorov a to oveľa podstatnejším spôsobom ako zmenou klímy spôsobené topenie ľadovcov. Vezmime si napr. atmosférickú tlakovú výš, ktorá dokáže hravo znížiť hladinu mora pri Marseille o 20-30 cm. Je to bežný jav, nad ktorým sa tu u nás v Provensálsku nikto nepozastavuje. Keď si to však domyslíme do dôsledkov, tak z toho javu vyplýva, že satelitné meranie výšky hladiny nehovorí nič o klíme, lebo nevie, pri akom tlaku vzduchu bolo urobené. Naopak pobrežné hladinomery merajú aj tlak vzduchu, sú však s nimi spojené dva problémy: tých hladinomerov je málo (na celom svete iba 2133 pri vyše milión kilometrov dlhom pobreží) a hlavne nie sú dostatočne presné. Vskutku, ak by aj klimatológovia započítavali efekt tlaku vzduchu pri stanovovaní vplyvu klímy na výšku hladiny (neviem, či to robia, viem iba, že počítajú uhlíkovú stopu e-mailov odoslaných francúzskymi matematikmi...), ako pri presnosti merania 2cm odfiltrujú ten 30cm meteorologický efekt spôsobený tlakovou výšou od milimetrového efektu údajne spôsobeného zmenou klímy?
2) Hladinomery merajú výšku hladiny voči brehu, ktorý sa hýbe taktiež, či už kvôli tektonickým pohybom, naplaveninám či čerpaniu spodných vôd.Vezmime si napr. ostrov Mochnos pri Kréte, na ktorom stoja ruiny mínojského mesta staré 3500 rokov. Základy domov kedysi stojacich najbližšie pri mori sú dnes tri a pol metra pod hladinou, podobné príklady poznám z Chorvátska a Turecka. Jedná sa pravdepodobne o tektonické efekty, ale napr. francúzske mesto Arles bolo pred dvoma tisícmi rokov prosperujúcim námorným prístavom a dnes sa vďaka naplaveninám Rhony nachádza desiatky kilometrov vo vnútrozemí v nadmorskej výške desať metrov. Toto všetko sú taktiež efekty rádu milimetrov za rok a nedajú sa odfiltrovať od údajného klimatického efektu, lebo dynamiku tektoniky ani náplav nemáme pod kontrolou.
3) Tektonické vplyvy ovplyvňujú ešte viac výšku hladiny než brehu. Napr. zemetrasenia stupňa 5 (takých je vo svete okolo 10 za deň) dokážu dvihnúť hladinu a pár desiatok centimetrov v závislosti na reliéfe pobrežia. V praxi to znamená, že pri vyhodnocovaní dát z pobrežných hladinomerov by mali klimatológovia brať do úvahy nielen tlak vzduchu, ale aj seizmické údaje. Ktovie, či to robia...
4) Sme si istí, že poznáme všetky faktory ovplyvňujúce výšku hladiny? Ak nie, tak ich nemôžeme všetky odfitrovať od toho údajného klimatického faktora, ani keby sme mali superhustú sieť superpresných hladinomerov vybavených seizmografmi. Existuje spústa zdokumentovaných fenoménov na našej planéte, pre ktoré nemáme vysvetlenia. Napr. sú to anomálie povrchovej teploty vody v Atlantiku (tzv. efekt AMO), ktoré sa objavujú s periódou niekoľko desiatok rokov a nikto nevie prečo. Škoda, že klimatológovia v tejto veci oceánológom nepomôžu, oni sú predsa majstrami v dávaní jednoduchých odpovedí na zložité otázky...
Na záver dodám, že aj ak by sme dokázali identifikovať všetky faktory lokálne ovplyvňujúce výšku hladiny a ak by sme ich všetky dokázali odfiltrovať od vplyvu otepľovania, i tak údaj o priemernom klimatickom náraste hladiny tri a pol milimetra za rok nemá veľkú užitočnosť. Vskutku, princíp spojených nádob platí iba lokálne, globálne majú svetové moria veľmi rozdielne výšky (napr. hladina Červeného mora je zhruba o desať metrov vyššie než Stredozemného). Výška hladiny je dynamická premenná a je preto veľmi naivné si myslieť, že keď sa tie ľadovce naozaj o 30 rokov roztopia, tak sa uvoľnená voda rovnomerne rozleje po celom glóbe. Tu sa jej prileje viac a tu menej, kde koľko to nikto nedokáže predvídať a pritom je to práve to, čo nás zaujíma najviac.
