Fyzikálne poznanie vplývalo na všeobecné poznanie ľudstva azda viac než by sa očakávalo od vplyvu súčiastky na celok. Bolo to preto, že od čias Newtona fyzika poskytovala iným vedám žiarivé príklady paradigiem, alebo, inými slovami, univerzálnych koncepcií poznania a štúdia neživej prírody. Veci sa často nasvetľujú tak, že prišiel jeden génius Newton, ktorý tú koncepciu vytvoril v podobe tzv. klasickej mechaniky, potom zasa ďalší génius Einstein, ktorý túto koncepciu pretvoril na tzv. klasickú teóriu poľa a nakoniec prišlo hneď niekoľko géniov ako Bohr, Dirac, Heisenberg či Schrödinger, ktorí stáli pri zrode tzv. kvantovej paradigmy. Niežeby som chcel znižovať zásluhy týchto pánov, chcel by som len podotknúť, že oni tie koncepcie skôr objavili, než vytvorili. Vo svojich bádaniach, ktoré viedli na epochálne objavy, sa nesústreďovali na budovanie tých univerzálnych koncepcíi, lež "iba" na rozbor niektorých veľmi konkrétnych fyzikálnych javov a dôkladné pochopenie týchto javov bolo kľúčom, ktorý otvoril trinástu komnatu skrývajúcu onú univerzálnu koncepciu. Potom stačilo prekročiť prah tejto komnaty, a veci začali do seba zapadať akosi samé, podobne ako keď pri ukladaní puzzle položenie jedného kľúčového políčka spôsobí, že veľký kus skladačky sa potom uloží skoro automaticky.
Správne vedený doktorand vo fyzike nebude ráno chodiť do práce s tým, že ide hĺbať nad najfundamentálnejšími fundamentami, aby urobil "dieru do sveta", lež pokorne chápe, že veľké objavy pochádzajú z práce na veľmi špecifických konkrétnych problémoch a prakticky sa nedá pri zadávaní problému predvídať, riešenie ktorého z nich otvorí novú komnatu. Ak sa však tú novú komnatu otvoriť podarí, celá komunita výskumníkov si to okamžite všimne a vrhne sa cez otvorené dvere dovnútra doslova žasnúť nad tým, aké nové prekvapenia nám matička príroda pripravila.
V matematike sú doktorandi a všeobecne vedci ešte pokornejší ako vo fyzike a väčšinou ani niekde v pozadí podvedomia nemajú skrytú ambíciu zmocniť sa univerzality, aby pochopili jedným vrzom "všetko o všetkom". Naopak, pracujú na veľmi konkrétnom probléme, ktorý ba sa laikovi mohol neraz zdať až banálny či výstredne nedôležitý (napr. študujú trajektórie biliardových gulí na biliardových stoloch prečudesných tvarov), a tešia sa z toho, keď je ten problém ťažký a oni ho beztak vyriešia. Väčšinou to býva tak, že naozaj ťažké problémy sa vyriešia iba použitím nových metód a tie nové metódy slúžia ako kľúče k otváraniu nových komnát zariadených často úplne iným nábytkom ako sú biliardové stoly. Kľúčové nové matematické pojmy vymyslené pri riešení veľmi konkrétneho problému neraz získajú štatút univerzálnosti, pretože sa dajú použiť naprieč celým spektrom matematiky.
Nebudem sa tu vyjadrovať o chémii, biológii, genetike a či medicíne, lebo sa v tom nevyznám, ale predpokladám, že to funguje tak nejak podobne ako v matematike alebo fyzike, čím myslím, že dotyční odborníci riešia veľmi konkrétne problémy a občas naďabia na niečo, čo "pohne ľady" a odhalí niečo ďalekosiahle či priam univerzálne.
No a teraz prejdem k filozofii, ktorá má nezdravú ambíciu byť univerzálnou tak povediac v popise práce. Nie, ja nespochybňujem potrebu filozofovania, ktorá dáva zmysel či reliéf našim životným snaženiam, pokiaľ to filozofovanie zostáva takpovediac na lokálnej úrovni a nesnaží sa byť univerzálne. Univerzalita je totiž vyhradená iba prírode (veriaci ľudia by azda povedali Bohu), a nám malým ľudským mravcom ambícia vytvárať univerzálne všeplatné koncepcie neprísluší, lebo keď sa aj o to pokúsime, skončí to prinajlepšom bezbrehým táraním, keď už nie konfliktami ba či vojnami. Neraz ma preto pobaví ba až rozosmeje, keď sa nejaký vyštudovaný filozof v podcaste na SME vyjadrí v zmysle, že filozofia má univerzalitu v náplni práce, že je preto nadradená iným vedám, ktorých výskum koordinuje ako psovod v Arktíde koordinuje psov vo svojom záprahu. Ak by totiž filozofi pracovali podobne ako trebárs fyzici, tj. riešili by nejaké veľmi konkrétne problémy napr. etické, gnozeologické atď atď kde by existovali dobre definované OBJEKTÍVNE kritéria, ktoré by rozhodli, či ten problém bol alebo nebol vyriešený, tak to by bolo OK. Neprekvapilo by ma vtedy, ak by takýto typ poznávania bol kľúčom k nejakému typu univerzality. Osobne však nemám pocit, že tomu tak je, a naopak sa mi zdá, že filozofi sa snažia veci príliš zovšeobecňovať skôr, než ich pochopia na jednotlivých konkrétnych príkladoch. Všetci sa napr. zhodneme, že svätý Martin konal DOBRO, keď podaroval polovicu svojho plášťa zimou sa trasúcemu žobrákovi, kde sú však hranice toho, kedy ešte konáme dobro a kedy nie? Všetky tie hóch všeobecné koncepcie DOBRA, MORÁLKY, CNOSTI atď, vybudované filozofmi etikmi, dokážu dať jednoznačné odpovede na to, čo je to DOBRÉ správanie aspoň v niektorých konkrétnych situáciách, kde by človek bez filozofického vzdelania nevidel na prvý pohľad, čo je vlastne "dobré"? Fyzici toto dokážu, univerzálne paradigmy sa dajú v niektorých prípadoch rozpracovať do najmenších detailov a vedú k bezozvyškovému pochopeniu javov, ktoré sa laikovi zdajú na prvý pohľad kontraintuitívne (napr. pohyb zotrvačníkov). Námietka, že filozofia nie je na rozdiel od fyziky exaktná veda podľa mňa neobstojí, keďže veda, ktorá aspoň za istých okolností nedáva netriviálne a jednoznačné odpovede nielenže nie je exaktnou vedou ale nie je žiadnou vedou. Samozrejme, môže sa stať aj to, že žiadna univerzálna koncepcia DOBRA v prírode či spoločnosti objektívne neexistuje a preto sa k nej filozofia nedokáže prepracovať. Ak je to tak, je to len ďalší dôvod na ľudskú pokoru. Končím teda teda tým, že univerzalita nemá byť cieľom vedeckého bádania, keďže je v istom zmysle iba jeho vedľajším produktom a aj tým, že si musíme ako ľudstvo čestne priznať, keď sa ukáže, že v istých oblastiach našej existencie tej univerzality jednoducho niet. Netvrdím pritom, že už zmienené pojmy dobra, morálky a cnosti nemajú žiadny zmysel, mám iba za to, že majú iba ten zmysel, na ktorom sa dohodne celá spoločnosť a nie na ktorom sa dohodne iba skupinka samozvaných expertov, ktorí sa budú oháňať "objektívnym" vedeckým poznaním.