O vedeckom a náboženskom konsenze

Písmo: A- | A+

Zamýšľam sa nad povahou situácií, v ktorých ľudská spoločnosť vyžaduje konsenzus podmieňujúci spoločnú akciu

Začnem od konsenzu náboženského. V októbri r. 1987 som prvýkrát navštívil Rím ako turista, ešte predtým, než som tam zavítal ako vedec. Ťažko ušetrené peniažky z doktoranského štipendia mi vystačili na trojdňový pobyt a do itineráru navštívených pamiatok som zaradil aj slávne katakomby Sv. Kalixta. Spolu s mnohými ďalšími turistami sme si kúpili vstupenky a čakali na sprievodcov na nádvorí pred vstupom do podzemia. Nakoniec prišli štyria a zdvihli nad hlavu nápisy v rečiach, v ktorých podávali výklad. Váhal som medzi angličtinou a taliančinou a vybral som si nakoniec taliančinu, keďže dotyčná sprievodkyňa tam stála samotná a prišlo mi jej ľúto. Rozpačito sledovala, ako sa všetci návštevníci hromadili okolo jej anglicky, francúzsky a španielsky hovoriacich kolegov, a náhle sa usmiala, keď som k nej podišiel. " Takže ste jediný Talian, ktorého zaujíma naša história," - poznamenala a vzápätí sa rozosmiala, keď som ju vyviedol z omylu. Nakoniec sa rozhodla mi poskytnúť individuálny výklad a naozaj to stálo za to.

Keď mi v jednom momente ukázala starokresťanský piktogram ryby vyrytý do kameňa, opýtala sa ma, či som veriaci. Odpovedal som, že som indoktrinovaný neveriaci, keďže obaja moji rodičia odpadli od viery a v mojej výchove nešetrili kritikou na cirkev. Prikývla a poznamenala, že rádiokarbónová metóda datovala vznik piktogramu na r. 90 nášho letopočtu. - "Uvedomujete si, že tento obrázok ryby tu vyryl niekto, kto možno osobne poznal svedka Kristovho ukrižovania?" - opýtala sa ma a dodala. -"Môžeme rozumne pochybovať o tom, že Kristus bol historickou postavou?" Priznávam, že jej argumentácia na mňa urobila dojem a dal som jej za pravdu s výhradou: -"Otázka neznie ani tak, či Kristus existoval, ale skôr tak, či bol naozaj Božím synom." Prikývla a doložila: - "Ani v samotnej cirkvi sa nerodil ľahko konsenzus o božskej podstate Krista."

Potom sa sprievodkyňa (ktorá mala historické vzdelanie) rozhovorila o vojvodcovi Konštantínovi, ktorý v mnohoročnom konflikte so šiestimi ďalšími pretendentami na rímsky cisársky trón nakoniec uspel, pretože pochopil potenciál pomoci kresťanov v boji o moc. Vskutku, príslušníkom dovtedy prenasledovaného náboženstva sľúbil jeho legalizáciu, za čo sa mu kresťania prítomní v každom kútiku veľkej ríše odvďačili vyzvedačskou činnosťou i priamym sabotovaním vojenských akcií jeho oponentov. Keď sa nakoniec Konštantín cisárom skutočne stal, svoj sľub daný kresťanom dodržal, ale s veľkou neľúbosťou sledoval vypuknutie teologických rozporov v radoch najvyšších kňazov oslobodeného náboženstva (rozporov, ktoré boli nezriedka riešené krvavo, trebárs ukrižovaním biskupa-protivníka na vrátach katedrály). Napr. otázka, či mal Kristus Božiu podstatu, alebo bol iba Bohu podobný, hrozila spôsobiť v cirkvi rozkol a tak cisár Konštantín zasiahol zvolaním Nicejského koncilu r. 325, ktorému sám predsedal. Zúčastneným biskupom jasne povedal, že musia nájsť konsenzus v tom, čomu veria a tlmočiť tento konsenzus veriacim, ako základnú podmienku kredibility ich učenia.

Ako vieme, kresťanské učenie nie je jediné, keďže sú aj iné náboženstvá, ktoré sa nakoniec dopracovali ku konsenzu a tento konsenzus je prepracovaný do najmenších detailov, takže kňazi týchto úspešných náboženstviev potrebujú roky štúdia, aby ho ovládli. Fakt, že tieto rôzne náboženstvá si často protirečia síce netrápi ich vyznavačov, lež azda slúži neveriacim ako varovanie pri rozhodovaní, či majú alebo nemajú niektoré (a či vôbec nejaké) z tých náboženstiev prijať za svoje.

Poďme teraz k vedeckému konsenzu. Podľa môjho názoru veda a náboženstvo nestoja úplne na opačných protipóloch ľudskej duševnej aktivity, pretože sú obidve prejavom snahy človeka o poznanie odpovedí na dôležité otázky našej existencie. I keď mám osobne zato, že vede sa v tomto snažení darí lepšie ako náboženstvu, zároveň sa domnievam, že prechod od vedy k náboženstvu je skôr plynulý ako skokový a meradlom toho prechodu od faktického vedeckého porozumenia k tej či inej forme viery je práve potreba či nepotreba konsenzu. Najčistejšou vedou je v istom zmysle matematika, keďže tam sa dá hovoriť o potrebe konsenzu iba v kontextoch naozaj pritiahnutých za vlasy. Vskutku, predložený dvojstránkový dôkaz nejakého tvrdenia je alebo správny alebo je v ňom chyba a čo len priemerný matematik tieto dve situácie od seba hravo odlíši. Keď sa posunieme k fyzike, tam už otázka potreby konsenzu získava kontúry, keďže sú situácie, kedy nemáme dostatočné dáta a najlepší vedci napr. hľadajú konsenzus, aký smer bádania sa zdá byť najsľubnejší, a to hlavne vtedy ak musia rozhodnúť, ako investovať obmedzené materiálne a ľudské zdroje. Jednak v prírodných vedách a či tiež medicíne stále vstupuje do budovania konsenzu dôležitý hráč a tým je neoddiskutovateľná realita sveta. Ak sa napr. prírodovedci dohodnú na niečom, čo sa neskôr ukáže byť v zjavnom rozpore s experimentom, alebo lekári na niečom, čo v konečnom dôsledku povedie na zvýšenie mortality populácie, konsenzus sa v rozsype ako domček z kariet a musí sa hľadať nový. Naopak v spoločenských a humanitných vedách realita sveta nevstupuje do hry takto jednoznačne a konsenzus môže mať veľmi dlhé trvanie, súc v tomto podobný do konsenzu náboženského. Ak sa napríklad teoretici umenia dohodnú, že farby náhodne špliechané "umelcom" na plátno prestreté na podlahe vytvárajú umelecké dielo hodné miliónov dolárov, tak s týmto konsenzom nepohne nikto a nikdy, ak nechce byť považovaný za nekultúrneho primitíva, alebo čo horšie, za obmedzovateľa slobody tvorby atď.

 Na vedeckom či náboženskom konsenze je zaujímavá aj istá univerzalita jeho genézy. Vskutku, v tom či inom odbore sa konsenzus často rodí ako výsledok boja rôznych záujmových skupín, ktoré vedome či nevedomky bojujú aj o politický vplyv, spoločenské postavenie, i keď zároveň ostentatívne zdôrazňujú, že im ide iba o pravdu či princíp. Každopádne tento konsenzus získava v dnešnej dobe globálnu váhu až vtedy, keď je podopretý desaťtisícami článkov či elaborátov a tiež odobrený politickým establishmentom. 

Ako má bežný človek tušiť, aká je povaha konsenzu, ktorý mu napr. predkladajú médiá? Patria do galérií ako exponáty napr. fľaša whisky a nevypraté nohavičky "umelkyne", ktoré sú pohodené na nepostlanej posteli po nočnom fláme? Znamenajú moderné teórie rovnosti, že v každom väčšom výskumnom inštitúte má byť dané percento žien alebo napr. vedcov, ktorí majú ten či iný etnický a sociálny pôvod? Naozaj existujú čierne diery? Atď atď. Ja mám k tomu všetkému vlastný subjektívny návod, do akej miery môžem veriť tomu, čo sa mi predkladá ako "vedecký konsenzus". Je veľmi jednoduchý: ak vidím, že konsenzus je takej povahy, že jeho existenciu je v princípe schopná nabúrať nejaká neoddiskutovateľná realita sveta, alebo vidím, že autori konsenzu pracujú v oblasti, kde sú bežne vystavení pôsobeniu takejto reality, tak mám tendenciu konsenzu veriť. Ak však konsenzus je výsledkom publikačnej činnosti hoci aj tisícov ľudí, ktorí pôsobeniu tej neoddiskutovateľnej nezávislej reality vystavení nie sú a môžu sa doslova dohodnúť na tom, čo sa im zapáči, tak potom mám skôr tendenciu o ich záveroch pochybovať.

Skryť Zatvoriť reklamu