Odbory hodné prívlastku vedecké charakterizuje existencia výraznej hranice medzi poznaným a nepoznaným. Toto tvrdenie môže vyznievať samozrejme, ale stačí sa pozrieť na to, čo všetko sa dnes nazýva vedou, aby už také samozrejmé nebolo. Zdôrazňujem, že dotyčná hranica je produktom kolektívneho (a medzinárodného) vnímania sveta ľudstvom a je nad sily sebageniálnejšieho jedinca, aby jej priebeh obsiahol vcelku. V praxi len tí najlepší z najlepších vidia, kadiaľ prechádzajú dlhšie úseky tejto hranice a tzv. dobrí vedci sú aj tí, ktorí z nej vedia zamerať hoci len malú časť, tj. tú, ktorá vedie územím ich úzkej špecializácie. V živote výskumníka hrá existencia tejto hranice centrálnu úlohu, čo sa prejavuje aj pri spôsobe jeho komunikácie. Keď napr. čítate dobrý odborný článok napísaný poctivým expertom zo slušného vedeckého odboru, tak tam ihneď vycítite, aj keď do hĺbky nerozumiete používaným pojmom, že prvá starosť autora voči čitateľovi spočíva vo "vykolíkovaní terénu", tj. vyznačeniu, kadiaľ vedie úsek onej hranice v oblasti problematiky riešenej v článku. Až keď je toto jasné, pisateľ sústredí svoju pozornosť na vysvetľovanie, ako on sám vo svojej stati prekročil tú hranicu a postúpil o krok ďalej dopredu smerom k nepoznanému.
Aj človek vedy neznalý môže formulovať hlboké vedecké problémy; jeden z nich, tj. ako a prečo vznikol život, máta ľudstvo od nepamäti. Hoci ja osobne bádam v matematike, považujem práve tento problém z oblasti biológie za najfascinujúcejší zo všetkých. Odborníka však azda odlišuje od laika aj to, že si bytostne a každodenne uvedomuje existenciu onej hranice medzi poznaným a nepoznaným, ako aj fakt, koľko tvrdej práce dá i ju presne vymedziť i posúvať ďalej dopredu. V praxi to má špeciálne ten dôsledok, že vedec cíti pokoru voči otázkam, ktoré sa nachádzajú ďaleko za tou pomyselnou hranicou a miesto toho, aby o nich neplodne blúznil, radšej si kope vo svojej zahrádke na hranici a vychováva svojich nasledovníkov, ktorí v budúcnosti dovidia ďalej ako on.
Nevravím pritom, že fantazírovať neláka. Veď len pozrite na tie vyfotené pusté skaliská na Marse či na kométe Čurjumov-Gerasimenko. Nikde na vôkol tam nie je nič, čo by malo vôľu, pocit vlastnej identity, chcelosť milovať svojho blížneho a či zožrať suseda... Kde a ako sa vzal vo vesmíre život? Nie som biológ, ale domnievam sa, že sme ešte ďaleko od pochopenia tejto otázky. Malo by nás to deprimovať? Ako sa to vezme. Môj pohľad na túto vec je pravdepodobne rovnaký ako u drvivej väčšiny prírodovedcov a azda najvýstižnejšie ho vyjadril veľký americký fyzik Richard Feynman týmito slovami: "Radšej budem žiť v nevedomosti, ako by som mal iluzórne uspokojiť svoju túžbu po poznaní akceptovaním nepodložených odpovedí na dôležité otázky."
