Ako je známe, priemyselná revolúcia v 19. storočí mala za následok výrazné pohyby v spoločnosti, medzi ktorými hral nezanedbateľnú úlohu aj boj žien o ich emancipáciu. Proti tomuto ženskému hnutiu stáli konzervatívni muži, ktorí si neveľmi želali pustiť slabšie pohlavie ku kormidlu a medzi nástroje represie využívali okrem iného i psychiatriu. Ak sa napr. tá či oná vydatá (slobodná) žena pokúšala príliš vehementne meniť svoje postavenie, jej manžel (otec) mal právo ju nechať hospitalizovať s podozrením na tzv. ženskú hystériu. Dnes už podobnú diagnózu v psychiatrii nenájdeme, ale ešte v rokoch okolo 1900 bolo o nej vo Francúzsku napísaných stodesať doktorských dizertácií ročne.
V tom devätnástom storočí panoval všeobecný konsenzus, že príčiny ženskej hystérie sú sexuálne, mimochodom aj samotný názov "choroby" pochádza z latinského slova uterus. Pokiaľ ide o terapiu, tam tiež panoval konsenzus, že treba pôsobiť pri koreni problému a tak pacientky bežne absolvovali od pánov doktorov hĺbkovú vaginálnu masáž či už prstom alebo vibrátorom, ktorý bol pôvodne skonštruovaný ako lekárska pomôcka. Medzi ďalšie konsenzuálne praktiky v nemocničnej liečbe patrili aj tie s nádychom trestania, napr. masáž vagíny silným prúdom vody, hodinová kúpeľ v ľadovej vode, hypnóza a pod. Zaujímavé bolo, že všetky tieto tzv. liečebné procedúry boli verejné, kto chcel mohol prísť do nemocnice na diváky, pričom pacientky boli iba sporo odené a v prípade vodných masáží či kúpeľov úplne nahé. Možno nás preto neprekvapí, že mnoho mužov z parížskej smotánky vykazovalo značný záujem o psychiatriu, a ako ukazujú dobové vyobrazenia, vo veľkých sálach, kde prebiehalo liečenie hysteriek, bolo hľadisko často plné. Mimochodom, z tých laických nadšencov psychiatrie, ktorých mená sú známe i dnes, spomeňme spisovateľa Guy de Maupassanta alebo staviteľa Eiffelovej veže Gustáva Eiffela. Z dnešného pohľadu je samozrejme zvrátené, ako sa týmto pánom páčilo civieť na vystresovanú chuderku so sinavými perami, ako sa trasie od zimy a poníženia ponorená v kadi s vodou, po povrchu ktorej plávali kúsky ľadu.
Hlavná parížska psychiatrická klinika sa volala Pitié Salpetrière a šéfoval jej istý Dr. Charcot, ktorý sa venoval okrem psychiatrie i neurológii. Bol to práve Charcot, ktorý ako prvý narušil konsenzus a premiestnil korene hystérie z vagíny do mozgu, pričom nezmenil názor, že pôvod "choroby" je sexuálny. V tejto novej oblasti výskumu vypísal tému dizertácie, ktorá zaujala istého mladého rakúskeho študenta menom Žigmund Freud. Je iróniou histórie, že Freud počas robenia doktorátu v Pitié Salpetrière vymyslel psychoanalýzu ako metódu liečenia z dnešného pohľadu neexistujúcej diagnózy, ku cti mu však slúži, že bol prvý, ktorý hysterické správanie nepripisoval iba ženám ale aj mužom.
Charcot si uvedomoval, v akej ťažkej životnej situácii sa nachádzali jeho pacientky, zvlášť tie, na ktoré jeho liečebné metódy nezaberali a ktoré boli za to tvrdo trestané napr. týždenným pobytom v podzemnej kobke s hodinou svetla denne. Aby nepoužíval iba metódu biča ale tiež cukru, Charcot poslušným pacientkám umožňoval absolvovať kurzy tanca. Dokonca vymyslel podujatie, ktoré sa odohrávalo raz za rok vo veľkej sále nemocnice Pitié Salpetrière a ktoré malo obrovský spoločenský úspech v celom Paríži. Konkrétne sa jednalo o slávny ples hysteriek, kde pacientky smeli tancovať s mužmi z parížskej vyššej spoločnosti, ktorí ich chodili celý rok očumovať. Chuderkám bolo takto dovolené raz v roku vymeniť nemocničnú uniformu za civilnú róbu a pri tanci snívať, že sú partnerkami vplyvných a úspešných mužov nie iba pár hodín v roku, ale celý život. Ženy, pre ktoré bol často pobyt na psychiatrickej klinike poslednou etapou ich existencie, rady podliehali tejto ilúzii úspechu, celý rok si šili šaty na najbližší ples, krášlili tanečnú sálu atď skrátka ich život zrazu dostal smer a zmysel, akokoľvek iluzórny, ale lepší ako podzemná kobka bez svetla.
Našli sa pacientky, ktorým sa podarilo zmeniť svoj osud a nezomrieť v nemocnici? Nebolo ich veľa, ale našli sa. Azda najznámejšou z nich bola Jana Avrilová. Pochopila, že lekárom záleží na tom, aby ich liečebné metódy aj niekoho vyliečili a po každej kúpeli či masáži pokorne a s úsmevom ďakovala terapeutom za ich snahu. Po čase ju Charcot uznal za vyliečenú a prepustil z kliniky. Problém bol však v tom, že život sa s ňou nemaznal ani keď sa ocitla na slobode. Nemala sa kam podieť, až jej prostitútky poradili, aby skúsila využiť v kabarete Moulin Rouge svoje tanečné schopnosti získané v nemocnici. Skúsila a zakrátko sa vypracovala na prvú hviezdu mondénneho Paríža a neskôr celého sveta, pretože sa stala veľvyslankyňou francúzskeho kankánu. Ako jediná tanečníčka smela vystupovať na javisku vo farebnom spodnom prádle, stala sa múzou slávneho maliara Toulousa-Lautreca a vysokopostavení muži čakali v rade, aby sa jej mohli dvoriť. Mohla si dovoliť aj luxus niektorého z nich odmietnuť a práve jeden taký ohrdnutý nápadník sa rozhodol, že sa jej pomstí. Vystihol chvíľu a pred svedkami sa jej opýtal, prečo taká pekná a inteligentná žena verejne ukazuje svoje vnady. Jana Avrilová pohotovo odsekla: "Robím iba to, čo ma naučili lekári v nemocnici."
