Olivier Postel-Vinay, jeden z mála francúzskych novinárov klimatoskeptikov, kedysi vypočítal, že za desať rokov od r.1997 do r. 2006 dostali klimatoalarmisti priestor vo večerných spravodajských reláciách hlavných francúzskych televíznych kanálov 667krát a klimatoskeptici ani raz.
Situácia sa od tej doby nezmenila a celkom ma pobavilo, ako sa k nej postavil moderátor nedávnej televíznej debaty klimatológov, keď dostal z pléna otázku, prečo nedá priestor aj iným než klimatoalarmistickým názorom. Odpovedal takto:
"My novinári máme veľkú spoločenskú zodpovednosť. Ak by sme dali priestor protichodným názorom, vzbudili by sme v ľuďoch dojem, že veci ešte nie sú jasné z vedeckého hľadiska a mohli by sme ohroziť naše klimatické ciele".
Čo k tomu dodať... Že základnou povinnosťou novinára je informovať a nie zaujímať stanovisko? Pritom stávka je vysoká. Klimatológovia prítomní v štúdiu verklíkovali svoje obľúbené tézy o tom, že ľudia nemajú jesť mäso, kúriť, cestovať, stavať rodinné domy, kupovať si viac ako 1kg nových šiat ročne atď. Debata sa ani raz nedotkla vedeckých argumentov, ktorými by opodstatňovali údajnú urgentnosť situácie či dominantný podiel človeka na otepľovaní. Samotný moderátor debaty horlivo prikyvoval. So svojím platom 25 tisíc eur mesačne má pod prahom rozlišovacej schopnosti napr. problémy dlhodobo finančne podvyživených roľníkov, ktorí teraz budú musieť zabíjať svoje kravy.
Hovoriť o tom, že vo vede sa pravda rodí z konfrontácie názorov, je azda zbytočné. Toto pravidlo však naraz neplatí u klimatológov. Vraj sú veci natoľko jasné... Ale sú? Vo všeobecnosti vo fyzike, za ktorej súčasť sa klimatológia považuje, sa vedecká hypotéza overuje experimentom a nie konsenzom. Všimnime si napr. ako sa teraz celá kozmológia otriasa v základoch, keď Webbov teleskop nevidí takú štruktúru galaxií v rannom vesmíre, akú predpovedal konsenzus astrofyzikov. Mimochodom slúži astrofyzikom ku cti, že výsledky experimentu rešpektujú a vidia chybu u seba.
Na druhej strane klimatológovia vyrukovali s hypotézou, že za globálne otepľovanie môže dominantne ľudská činnosť. Nie som si vedomý, žeby vôbec navrhli a už vôbec nie realizovali experimenty, ktoré by túto hypotézu potvrdzovali. Ak by boli prítomní v štúdiu klimatoskeptici, mohli by sa na tento "detail" (ako i na desiatky ďalších) klimatoalarmistov opýtať, aby si televízni diváci mohli v tejto konfrontácii sami utvoriť názor, nakoľko stojí klimakonsenzus na pevných základoch. Sami novinári však nechcú takúto konfrontáciu. Prečo? Pretože už nie sú novinármi, ale stali sa propagandistami. Uverili tomu, že klimatológovia sú takí veľkí vedci, že ich konsenzus a nie experiment stačí na vlastníctvo pravdy a v dobrej viere vytrubujú do éteru, že koniec časov hojnosti je vedeckým faktom...
Keď kedysi dávno zaviedli naši praotcovia v Európe všeobecné volebné právo (podľa mojich vedomostí to bolo prvýkrát na Korzike okolo roku 1770), bohatšia časť populácie vyjadrovala obavu, že ju "luza" prehlasuje. Táto obava sa ukázala ako neopodstatnená. Boháč mal síce iba jeden hlas tak ako chudák, ale za peniaze si kúpil média, ktoré ovplyvňovali názory chudákov a nejaký čas to fungovalo takto. Dnes už to však takto nefunguje. Je síce i naďalej pravdou, že skoro každý francúzsky miliardár má podiel na francúzskom mediálnom trhu, ale skoro výlučne preto, aby mal tribúnu pre svoje vlastné komerčné aktivity a už oveľa menej pre svoje politické názory. Novinári sa totiž emancipovali a energicky sa bránia názorovému nátlaku zo strany vlastníkov novín. Treba priznať, že úspešne, ale ktovie, či na prospech spoločnosti. Výsledok je totiž ten, že v podstate zmizla pluralita a na všetky podstatné témy panuje v tlači i televízii jediný názor. Akoby si novinári boli vedomí toho, že vzájomné hádky by mohli ich pozície oslabovať a tak sa radšej dohodli na jednej jedinej pravde.
Aby bolo jasné, i kedysi mal novinár v spoločnosti obrovskú moc, lebo dával priestor v podstate komu chcel a moderoval televíznu debatu otázkami, akými chcel. Dnes však idú novinári ešte ďalej, už diskusie iba nemoderujú, už sa iba nepýtajú, ale už priamo do debát vstupujú ventilovaním svojich vlastných názorov či politických postojov. Že je to vysoko neprofesionálne? To je už dnes jedno, novinári si vytvorili konsenzus, že to má takto byť a my si musíme zvyknúť a jesť bezmäsitú mediálnu stravu...
