Kedysi za mlada nás súdruhovia učili, že základnou výhodou socialistickej ekonomiky je plánovanie, vyrobíme toľko, čo spotrebujeme, nebudú už krízy z nadvýroby a pod. V praxi sa ukázalo, že nie je jednoduché vypočítať, koľko a čoho vlastne potrebujeme, ako skĺbiť výrobu jedného produktu s druhým, keď sú obidva potrebné na produkciu tretieho atď atď Súdruhovia to vtedy dávali počítať svojim marxisticky vzdelaným ekonómom, ktorým sa dnes hovorí analytici, a na zjazdoch strany horlivo uvádzali konkrétne čísla, čoho koľko vyrobíme a dokedy. Nemusím dodávať, že v konečnom dôsledku tie čísla zriedkakedy sedeli, bol nedostatok toho i onoho, ale súdruhom samotným nechýbalo nič, takže pevne sedeli za volantom ledva sa hýbajúcej mašiny a tvárili sa, že uháňajú dopredu v zhode s vedou o triezvom reálnom socializme.
Neveril by som v tých časoch, že o 50 rokov neskôr sa história v bledomodrom zopakuje v Západnej Európe. Motorom politických úvah je znova ideológia, tentokrát zelená, znova počúvame, že sa všetko so všetkým dá skĺbiť a že sa dá vymyslieť fungujúci model spoločnosti, v ktorom budeme málo konzumovať a budeme šťastnejší, znova zavádzame do škôl indoktrinačné predmety (zeleno)marxizmu, znova zakladáme desiatky výskumných ústavov udržateľného zelenomarxistického rozvoja a znova schvaľujeme na plenárnych zasadaniach najvyššieho bruselského sovietu z brucha vytiahnuté čísla, koľko percent čoho máme do akého roku oduhlíkovať a pod. No a znova všetky tie udržateľné výskumné ústavy bádajú tak, aby boli v prvom rade v zhode s ideológiou a chrlia zbytočné publikácie navonok plné tabuliek, grafov a čísel, ale v podstate bezobsažné a odtrhnuté od reality. Pritom niekedy stačí pár minút googlenia a pár minút počítania, aby sme videli, že predsavzatia Európskej komisie a parlamentu sú nereálne. Uvediem príklad:
Roku 2020 svet spotreboval 136 miliónov gigawatthodín fosílnych energií. Jedna stometrová veterná elektráreň vyrobí ročne dve gigawatthodiny , takže na nahradenie fosílnych energií ich potrebujeme vybudovať 68 miliónov a máme na to do roku 2050 ešte 9500 dní. Vychádza to vyrobiť a osadiť zhruba sedemtisíc veľkých vrtúľ za deň. A čo keď bruselskí súdruhovia prikážu skleníkovým plynom rešpektovať európske hranice? Vtedy sme na tom lepšie, stačí v Európe osadiť zhruba sedemsto vrtúľ denne, vybudovať príslušné fabriky, kde tie vrtule v hojnom počte vyrobíme, zabezpečiť príslušné suroviny, ale HLAVNE nezapočítať uhlíkovu stopu ani inú enviromentálnu záťaž tejto mamutej produkcie, lebo to by sa súdruhom nepáčilo...
Poviete si, žeby mohli pomôcť jadrové elektrárne, keďže jedna vyprodukuje zhruba 7000 gigawatthodín ročne. Tých by sme do roku 2050 museli uviesť do prevádzky celosvetovo dve za jediný deň a keď zakážeme skleníkovým plynom prekračovať európsku hranicu tak to vvchádza otvoriť v Európe každých päť dní jednu jadrovú elektráreň.
Čísla, ktoré som uviedol, hovoria samé za seba, ale v tlači sa mihnú podobné úvahy iba okrajovo. Médiá idú klimatickému šialenstvu perfektne na ruku a politici sa boja novinárov natoľko, že si ani neuvedomujem, či napr. teraz do Európskeho parlamentu kandiduje v Európe jediná strana, ktorá by sa otvorene postavila proti samovražednej klimatickej politike Európskej únie.
