Kliešť doma pod papučou je.
Nikde nechodí, nič nevypije.
Skromný je, i nešikovný trocha,
len sladkú krv človeka,
tú on rád, tú si neodrieka,
na vodu si nenavyká.
Len šťastie nemá,
sedí na konári v lese,
na človeka číha,
ticho, smutne, sklesle.
Číha, čaká celé leto
dlho doma ho nieto.
Nemá dobré miesto,
človek tam nechodí.
Mlsné svoje zmysly
on tam nenapojí.
Domov príde hladný smädný,
Hoc celým lesom sa pechorí.
„Nemehlo mám muža,“
žena hundre,
„tuším zlá je tá tvoja trasa“
húta klieštica, do mapy nazerá
a muža rázne usmerňuje.
„Pozri krčma tu je
blízko, skoro pri nás,
krčmu človek navštevuje“
medituje kliešťa žena
a kliešťa – muža,
z domu vyhadzuje.
Poslúchol, veď čo mu zostalo,
ženu poslúchať musí.
Nie je on také nemehlo,
nájsť šťastie sa pokúsi.
Skúsil teda tam,
čo žena určila mu súradnice
a do práce sa hneď dal,
v ten večer, ešte za zornice.
Ešte prvého skoro necical,
už na druhého preskočil,
kus krvi všade ochutnal.
A všade si zachutil.
Ej silná je akási, fajnová,
dlho asi nepil.
Nuž, tak mu to pripadá,
keď na desiateho skočil.
Opantalo ho to viac a viac,
vidiac nových ľudí prichádzať.
Krv s rumom, svetlý ležiak,
k tomu víno, vodka, starorežná,
nájde sa i čerstvý burčiak,
všetko kvalita nie tak bežná.
Skvelý sortiment,
kto by to povedal,
že pri krčme sa opije,
ako kliešť ožran.
Doplazí sa večer domov,
brucho tlsté, veľké,
nabral rozmer na obvod,
cez dvere skoro neprejde.
Napitý je, i opitý,
smrdí krčmou, blabolá.
Žena má otázniky,
hneď ho nespozná.
Ale je spokojná
s rolou svojou.
Zas ho má doma
síce tlstého a spitého,
ale opäť pod kontrolou.
