Cintoríny rozžiaria sa tisíckami plameňov.
More svetiel, kvetov a tichých krokov.
Promenáda sviečok a mĺkvych tieňov.
A možno aj festival tradícií a zvykov,
povinností a chvíľkových spomienok.
Človek, ktorý kedysi miloval,
trpel, tvoril, sníval svoj zmysel hľadal,
sa napokon zmestí do pár písmen
vytesaných do kameňa.
A potom začne pôsobiť čas.
Nie prudko.
Nie naraz.
Len pomaly odoberá svetu tvoju prítomnosť.
Najprv tvoj hlas zmĺkne.
Potom sa stratí zvuk tvojho smiechu.
Potom tvár na fotografii vybledne.
A napokon aj spomienka na to sa rozplynie
aký bol si vlastne.
Odchádzajú tí, čo ťa poznali.
Za nimi tí, čo o tebe počuli.
A potom prichádzajú generácie,
pre ktoré si už len meno.
Meno.
Bez hlasu.
Bez príbehu.
Bez vône domova.
Bez bolesti, ktorú si niesol.
Bez radostí, ktoré si ukrýval.
Predmety zmenia majiteľov.
Listy zožltli alebo zhoreli.
Fotografie sa stratia v zásuvkách.
Zbúrajú alebo prestavajú sa domy.
Jedna niť za druhou sa pretrhne.
Zabúdanie je tichý dedič všetkých životov.
Neponáhľa sa.
Vie, že raz zvíťazí.
Zostane možno v matrike zápis.
Riadok medzi miliónmi iných.
Narodil sa.
Žil.
Zomrel.
A celý vesmír jedného človeka
sa zrazu zmestí medzi dva dátumy.
Možno niekto o sto rokov
pri tvojom mene sa pristaví.
Prečíta ho bez pohnutia.
Možno vysloví:
„To bol môj predok.“
Ale o chvíľu už ide myšlienka do zabudnutia.
Čo teda zostane po človeku?
Možno menej, než dúfal.
Menej než hrob.
Menej než meno.
Menej než fotografia.
Len slabnúca ozvena krokov na chodbe času.
A predsa...
kým sa svet úplne nezatvorí nad našou stopou,
žije kdesi ďalej kúsok toho,
čo sme odovzdali iným.
Láskavosť bez mena.
Myšlienka bez autora.
Dobro, ktorého pôvod už nik nepozná.
A možno práve v tom je celé tajomstvo života.
Že človek nezmizne v okamihu smrti.
Mizne postupne.
Najprv z domu.
Potom z ulíc.
Potom z pamäte.
A napokon aj z príbehov.
Ako svetlo sviečky na dušičkovom večere.
Najskôr plameň.
Potom iskra.
Potom dym.
A nakoniec iba tma, ktorá si už nepamätá,
že tam kedysi horelo svetlo.
