„Nie, ďakujem, som dôchodca.“ Druhá strana čosi zamrmlala a zložila, skôr než by si povedal „švec“. Vlastne ma to okamžite utvrdilo o tom, ako na tom slovenský dôchodca je a druhá strana to aj okamžite pochopila a vôbec sa neunúvala v rozhovore pokračovať ďalej, ako to zvyčajne býva. Že tunajší dôchodca je zaradený niekde na konci a spodku dlhého radu spoločnosti a nemá šancu sa mať a užívať si dôchodok. Že prežíva od dôchodku po dôchodok a už vôbec nemá myšlienky na nejaké investície, zhodnotenia, či vklady. Hovoríme o dôchodcoch obyčajných, nie o zbohatlíkovských typu Vlada LenOna.
Môj strýko v Kanade, čo tam emigroval vo chvíli uchopenia moci v našej krajine komunistami po vojne a začínal úplne, ale úplne s holou, ako študent pred maturitou, pretože jeho útek bol náhly, dramatický, bez kufríka, bez účtu niekde vonku, bez spriaznenej duše, jednoducho, len s tým, čo mal na sebe. A keď bol u nás ešte pred osemdesiatym deviatym, aj to takmer tajne a ako cudzí štátny príslušník, ako dôchodca, vysmiaty vravel, že má tri dôchodky. Tri? Úplne nepochopiteľné! „Jeden mám štátny, jeden mi platí firma a jeden som si platil sám. Mám sa lepšie, než keď som robil“. Vravel, to, čomu dnes hovoríme dôchodcovské piliere.
Neviem o tom, že by niekto, vykrikoval, že Kanada je nejaký vykričaný sociálny štát. Zato v krajine pod Kriváňom z vládnych úst sa toto slovo skloňuje denne.
Takže, tak milí dôchodcovia vidíte, kde sme to dopracovali a kde išli naše výkony. Nuž tam, však viete...
Už zase nedvíham neznáme čísla.
