Mladé dievčatko povedalo na rovinu papalášom sveta, čo si myslí o dianí na tejto Zemi. O nich, o nelichotivých perspektívach ľudstva. O stratenej budúcnosti dnešných a budúcich detí.
Povedalo, že kráľ je nahý
Začali sa celosvetové akcie na jej podporu a zosilnil sa tlak verejnosti na vlády, ale iba tej časti populácie, čo si uvedomuje existujúci stav, aby sa svet, krok nad priepasťou zobudil. Iniciatívy, protesty, hnutia, aktivity poslancov, politikov, čo si (asi všetci) dávajú do volených programov ochranu prírody a života. Vtom večnom rytme života a prázdnych slov tárajov, ich sľubov, módnych vĺn, populizmu a trendov, avšak bez hlbšieho chápania. Doba mizivých, ničotných činov, diletalizmu, apatie a biznisu.
A tí, proti ktorým dievčatko vystúpilo, sa odrazu začali s ňou fotiť
„To jsou tí paradoxy“ povedal by nadčasovo Pavel Landovský a autor Václav Havel vo svojej nadčasovej spoločenskej satire.
Lebo tak funguje morálka a politika mocných, ale aj tých drobných. Poznáme to. Veď aj komouši v čase ich ohrozenia hromadne prebehovali do VPN, čo bolo hnutie odporu voči ním a samotnej podstate bývalého režimu. Ale červenú knižku si ponechávali vo vrecku. Čo ak sa náhodou ešte zíde?...
Toto je analógia aj pri pohľade na správanie sa silných tohto sveta. Pretvárka, sebectvo, nulová morálka.
Lebo, ochrancovia zvierat a kožušín plačú vo svojich videách a váľajú sa aj v koženej sedačke, na nohách značkové kožené topánky, v skrini akiste, kožené opasky, kabelky. A užívajú si zvieracích produktov na každom kroku dosť a dosť.
Odporcovia ťažby ropy sa stretnú s ťažiarmi a na stretnutie prídu na autách so spaľovacími motormi, či priletia na leteckom benzíne.
Nadávame na dopravu a sami sme si ju vytvorili k obrazu svojmu, lebo chceme to a tamto z druhej strany zemegule a to sa musí dopraviť až na miesto spotreby. Lebo sme zhíčkaní a chceme všetko, nepozerajúc na dopadové faktory.
Pýtame si podporu v nezamestnaností, že nemáme čo robiť, ak sa vôbec robiť chce a že z čoho žiť a nechce sa nám pestovať a chovať a žiť z toho, čo máme pred domom v záhradke, zabudli sme na základné princípy obživy a života, lebo je tu supermarket, lebo je pohodlnejšie nastaviť spoločnosti čistú prázdnu nevyrobenú dlaň, než inkasovať odmenu prostredníctvom mozoľov na nich.
Kynožíme všetko živé a potom sa čudujeme, že potraviny nerastú, tak ich chemicky povzbudzujeme, geneticky upravujeme, aby sme z oblasti vypráškovali a vystriekali tvorcov života, predátorov, vtákov, bylinožravcov, humusotvorné organizmy, opeľovače, čo nám opeľovali kvety, ako základ budúcej úrody. Máme nedozierne lány monokultúr, čím pripravíme bohatú samoobsluhu pre hlodavce, kopytníky. Vravíme tomu potom premnoženie. Nie, nie je to premnoženie v tom zmysle, že sa tu pácha voči ľudstvu nejaká krivda, je to len reakcia prírody na krotenie množstva niečoho. Vždy sa príroda snaží logicky a prirodzene udržiavať rovnováhu. Následne, reakcia na hojnosť potravín pre bylinožravcov, ktorým sa tímto, v takej samoobsluhe, výborne darí a na ne sa potom poľuje hlava-nehlava a kynožíme ich predátorov, pretože tie tiež reagujú na priveľké darenie sa bilinožravcov a upratujú v prírode, čo by ich mali duriť po krajine, aby nespásali jedno miesto, to neerodovalo, nevyschlo, kde sa tak pokojne bylinožravce prežierajú následkom potravinovej hojnosti a samozrejme sa aj množia. Vyžerieme potravu zvieratám, zbúrame im obydlia, nory, brlohy, hniezdiská, zabetónujeme liahne rýb, otrávime ich a privoláme zver k samoobslužným kontajnerom a potom ich strieľame, lebo si dovolili žobrať v núdzi.
Vysušíme krajinu, z riek robíme betónové žľaby, míňame na to obrovské čiastky a to všetko vraj podľa zákona. Klčujeme nábrežné kroviny, stromy rastliny, rybie liahne a všetko je v poriadku, v rámci zákona. A manažment za to zoberie koncoročné odmeny. Tiež podľa zákona. A vysádzame rybie sádzky a plnia sa plány chovu a v rybách máme plasty a plasty máme v sebe a máme rakoviny a prideľujú sa výkonnostné odmeny. A stúpa nám HDP. Aj pri tomto ničení.
Podľa zákona...
Lamentujeme nad tornádami v našich zemepisných šírkach a bude sa im tu dariť, lebo tie fungujú na vyprahlých stepiach a tie sme už stačili predpripraviť. Schemizovali sme sa na pokraj vyhynutia a reprodukcia sa stáva čoraz častejšie výsledkom umelého spojenia a aj tam začína byť núdza o kvalitný genetický materiál.
Cesta k vymieraniu ľudstva už začala
Bude ešte horšie a mohli by sme pokračovať výčtom ešte tri dni, ako si podrezávame konár na ktorom sedíme
A nejako si nechceme priznať, že to čo sa deje, je ešte len predohra dejstva, čo za tým príde. Že sa nevyhneme migráciám ľudí, ale aj všetkého živého, keďže sa v krajine zbavenej života nebude dať žiť. Z toho budú a sú vojny, genocídy, nevraživosť, spory. Boj o moc.
Ľudstvo už iné nebude. Je to tu a ľudskú migráciu je možno chápať aj ako dôsledok vybrakovania krajín a následne bezvojnové obsadzovanie krajín takýmito úprchlíkmi. Koniec koncov, je to oveľa lepší strategický ťah, než invazívna vojnová deštrukcia krajiny pri jej obsadzovaní, ako to poznáme z klasických vojen. K tomu ešte vybudovaný sociálny systém, žiadna núdza o prežitie. Kto by odolal? Vlastne ide o pomstu migrantov krajinám, čo im dopomohli ku vysušeniu, zdevastovaniu krajiny, ku vojnám.
Ľudstvo a každý živý tvor predsa odchádza z nehostinného prostredia do miest, kde sa mu bude dariť, kde má hojnosť potravy, vody, prijateľnú klímu, teda podmienky na život. Takže tam niekde vzniká prvotná zodpovednosť za stav súčasného sveta.
Vymierame a robíme všetko, aby sme vymreli v kŕčoch a bolestiach a všetko je podľa zákona
Klimatické zmeny neprišli sami od seba,
len tak z nejakého rozmaru prírody, načasovania, či plnenia nejakého historického štvrtohorného plánu. Dianie je vždy reakcia na akciu, vždy a všade a vo všetkom. V tomto prípade týchto veľmi rýchlych zmien, je to dôsledok činnosti najhlúpejšieho tvora, čo táto zem porodila. Lebo žiaden tvor doteraz nezničil všetko okolo seba, nezahumusil si potravu, pitie, zničil to, čo ho živilo. Neodrovnal vlastnú reprodukciu. A on ničí sám seba, prvý zákon zachovania života - prežitie.
Zem koná prirodzene v režime zachovanie rovnováhy a hospodárenia zo surovinami. Vysušíš krajinu, vylejem ti vodu inde. Príroda je neúprosná, logická. A z hlúposti človeka máme potopy, suchá, vojny, nepokoje. V ekonomickom pohľade, ohromné škody, náklady. Človek nepochopil, že všetko zo všetkým súvisí a že tu platia základné fyzikálne zákony o zachovaní energie, o tiaži, dynamike o počasí, slnku, vode, pôde.
O živote.
O uzavretom cykle, o potravinovom reťazci. Snívame o kozme, zostavujeme teórie vzniku života a nezaujíma nás naš blízky koniec.
Tu jsou tí paradoxy. Zem človeka ale nepotrebuje, ale on potrebuje Zem
Ešte stále si to neuvedomuje, ešte stále sa len kváka a nekoná.
Nie je však riešenie v samotných ľuďoch? Dokážu ľudia rozpoznať zacyklené problémy a prenesene, dokonca ich pôvod?
Hádam ľudstvo chápe, kam sa svojím sebectvom dostalo, alebo aj nie, ale akosi sa nikomu nechce ustúpiť zo svojho blahobytu. A stačilo by tak málo. Avšak ľudia prijímajú vždy mantinelové riešenia.
Lenže, ako to býva zvykom, logické veci sa musia nastoliť príkazom, zákonom, vezenténkou. A pomaly aj spláchnutie WC po sebe. Lebo hádžeme smetie do mora, do roklín, kynožíme to, čo nás živí, priamo, či za jeho pomoci.
Toto robia len sprostí
Akoby sme v tých sprostostiach chceli stále pokračovať. Nik nevie a zastaviť takúto mašinu. Pre prežitie je potrebné spomaliť a dospieť až k zastaveniu ničivých procesov a nahodiť spiatočku. Ináč to nejde. https://cuchran.blog.sme.sk/c/502119/plan-obnovy.html bez tejto, pre ľudstvo bolestenej spiatočky ľudstvo veľmi čoskoro neprežije. Bolesť bude spočívať v zodpovednom správaní, myslení spájaní si vecí do súvislosti.
Lebo sa musíme rozhodnúť:
Byť, či nebyť?
Smutné je, že logika investorov, projektantov, urbanistov, dodávateľov, obcí, štátu, ak hovoríme najmä (o našom) stavebníctve, čo najviac pretvára tento svet, je naďalej smerovaná po starom. A že aj v dobe hlásanej nápravy sa neustále objavujú kontraproduktívne riešenia. Obrovské peniaze plynú na zničujúce efekty. A na opravu pôjde minimálne suma tá istá a ešte viac a viac ľudského úsilia.
A čas plynie...
Na začiatok prijmime aspoň zopár základných bodov desatora k náprave, ak prijmeme poslednú ponuku k prežitiu druhu:
Ponechajme vodu tam kde spadne, čisťme ju, zadržiavajme, vážme si ju. Veď ju pijeme a sme z nej!
Presadzujme zelené riešenia vo výstavbe verejných priestorov, všetkého, navrhujme energeticky a ekologicky efektívne riešenia, budov, dopravných prvkov, výrobní, vracajme prírode to, čo sme jej vzali a pridajme aj niečo navyše, prepojme jednotlivé systémy, zazeleňme túto vyholenú planétu! Postará sa o CO2 aj bez vedcov, ak už tam niektorí vidia jediný problém. Pochopme, že kyslík čo dýchame, pochádza z fotosyntézy, teda od zelených rastlín, čo ich rúbeme ako zmyslov zbavení a že vo fotosyntéze tkvie odbúranie toľko omieľaného CO2 z atmosféry a že klímazmeny by sa dali práve fotosyntézou, spotrebou oxidu eliminovať a tým aj zavlažiť planétu, zvýšiť potravinovú kapacitu a jej kvalitu, pochopme, že zmeny sú súčtom mnohých faktorov, čo spôsobil človek.
Pretnime nitky biznisu, čo nám tu pod kadejakou zámienkou likvidujú lesy. Lesy sa totiž rúbu na objednávku, nie na ich záchranu, je načase pozrieť sa poriadne na zúbky biznisu s vykupovaním elektrickej energie.
Znižujme spotrebu energie, lebo sme v tomto smere na veľmi nelichotivých priečkach, snažme sa o ostrovné a nezávislé systémy, nielen v energetike, ale aj vo vodnom cykle, odpade, úžitkovosti, vráťme sa k sebestačnosti potravinovej a tým aj znižovaniu dopravnej náročnosti, pri zbytočnom križovaní prepravy komodít po kontinente, či planéte.
Zmeňme konzumný, selfíčkový, snobský, okázalý spôsob života, turizmu, je dosť krás aj vo vlastnej krajine, nemusí sa všade letieť a lacno sa tam najesť. Podpora takej krajiny by mala byť v doplnení toho o čo ju civilizácia prosperujúcich a nazvime to koloniálnych krajín, obrala. Nemusíme špiniť planétu, oberať ju o kyslík, ktorý má už teraz obrovský deficit práve výrubmi lesov, pralesov, zaberaním živnej pôdy, jej likvidovaním, len kvôli biznis porade, obzvlášť, ak žijeme v dobe kvalitných video prenosov a online systémov. Ak to dnešok nechápe, pochopí to generácia nasledovná, čo sa tu bude dusiť a tráviť a pomaly umierať.
Vytvárajme podmienky života, ktorý nepotrebuje dodatočnú nápravu, záchranu.
Ak vytvoríme zeleň, najmä stromy, vytvorme im slnečné a vlhkostné podmienky a nie aby nám vyschli pre očami, len preto, lebo sme obohnali ich kmeň dlažbami, asfaltmi, betónmi a ak ich už máme, nezamorujme ich soľami.
Dedina má úlohu produkčnú, nerobme z nich satelity mesta, v dedine potraviny vznikali, vznikajú a snáď aj budú vznikať. Nie v chemičke.
Nesplavujme pôdu, nechemizujme ju, vytvárajme podmienky na jej obnovu a život v nej aj púhym biologickým spracovaním bioodpadu.
Začnime sami od seba, vlastnou činnosťou, nečakajme na rozhodnutia a smernice, pozrime sa späť do minulosti, keď ľudstvo nepoznalo počítače, stroje, mechanizmy, otvorme knihy múdrostí našich predkov, čo nepoznali predpovede počasia z televízie a napriek tomu vedeli čítať z knihy prírody, rozumeli jej a v ťažkých podmienkach doviedli život a generácie až do dneška. Dnešok nesmie byť hrobárom minulosti a života.
Nedovoľme politikom ovládnuť nielen svet, ale aj naše myslenie v konzumnom ničení sveta v honbe za pomyselným HDP
Lebo k čomu HDP, ak sa nám deti budú dusiť v kyslých dažďoch a ak sa deti nebudú rodiť.
K čomu HDP v krajine, kde lesy padli za obeť výroby energie, pre tzv. blaho krajiny a odstrihli budúcnosti šancu žiť a dýchať v krajine.
K čomu HDP, ak nastane Černobyľ, ak tsunami rozbije pobrežie, ak tornádo si bude vyberať stále viac a viac obetí, ak nieto života okrem dočasného a zhasínajúceho toho ľudského, čo umiera na vlastnú pýchu a nenásytnosť.
K čomu HDP na pustom ostrove v spustošenej krajine.
K čomu HDP, ak hubíme organické druhy, čo spolutvoria tento svet
Žiaľ HDP, ak nepoužijem ťažkopádny výklad pojmu hrubého domáceho produktu https://sk.wikipedia.org/wiki/Hrub%C3%BD_dom%C3%A1ci_produkt je súčtom všetkých výkonov krajiny, teda aj tých sebazničujúcich a patria sem samozrejme aj výkony našich drevorubačov, čo úspešne likvidujú krajinu v záujme zisku v dotovanej energetike, akože zelenej. Máme tam výkony chemičiek, čo sa nám dostali do potravinového reťazca, čo likvidujú najrozličnejšími spôsobmi život, aby sme následne robili kampaň proti rakovine, čo je výsledkom zmien nášho životného prostredia.
Zacyklené čudo, čo vytvára zisk a HDP, čím sa pýšime
A tento princíp v organizovaných a hovoríme tomu, moderných spoločnostiach, bez ohľadu na vládnuci izmus, je len administratívny a ekonomický pohľad na svet. Nie však pohľad na prežitie, kvalitu života, hĺbku poškodenia planéty. Lebo platí, že čím väčšia prosperita, tým väčšie sebazničujúce poškodzovanie planéty. Nie je to strašenie, je to prostý fakt. Ľudstvo nedokáže ťažiť, vyrábať, bez následkov. Namiesto recyklácie hmôt v obehu sa zbavuje odpadu mimo pohľad očí.
Je čas zastaviť zlý vývoj ľudstva a zaradiť spiatočku, nastaviť iné pravidlá hospodárenia s krajinou, postaviť do čela nových nastavení pravidiel, ktoré sú koniec koncov veľmi logické a prirodzené, ľudí mocných myšlienkou, čo svojimi činmi už svet aspoň čiastočne prinavrátili hodnotám, čo znamenajú budúci zdravší život.
V čase volieb do EÚ som jednoznačne presvedčený, že tam patria strany a hlavne ľudia, čo zastupujú myšlienkové hodnoty smerujúce k životu, nie ku drancovaniu krajín a sveta, kde ukazovateľom prosperity a zdravia bude zdravá populácia, zdravá príroda, nie len bezohľadné, chladné účtovné HDP.
Myslím, že sa nachádzame v rozhodovacom míľniku, v bode, keď sa rozhoduje o ľudstve, keď by sa mali zhodnotiť doterajšie nesprávne postupy napredovania a že platí názov tohto článku.
Moje rozhodnutie je v prospech záchrany planéty. A akýkoľvek zamietavý názor môžu mať oponenti, či vysmievať sa, mávať ležérne rukou, je to tak, ako padať z mrakodrapu a na každom poschodí si vravieť, že "zatiaľ to ujde". V túto chvíľu sa ľudstvo musí spojiť a vyvinúť spoločné úsilie odborníkov na spoločnom cieli, čo sužuje každého na hociktorej zemepisnej šírke, v hociktorej krajine, vo svete, kde máme spoločnú planétu, na ktorej by sme mali vedieť žiť.
Škoda, že volebný systém mi neumožňuje zvoliť si v rozhodovaní o budúcnosti aj z iných kandidátiek. O tom možno námet na riešenie niekdy nabudúce.
Vlado Čuchran, bývalý stavebný technik, teraz na dôchodku - napr. https://horami.sk/verejnost/uzemny-plan-ke/voda-eko/
