Hippokratesstory made in SK. Príbeh ozajstného obyčajného pacienta

Preslov

Myslím si, že je odvahou, vytrvalosťou a nezlomnou vôľou, fungovať tu a teraz

Zatiaľ čo je tu všade okolo nás v sledovanosti na prvom mieste nejaký nekonečný seriál o zdravotníctve, popri iných nemocničných seriáloch, dosť vzdialených od reality, tak tu existuje nejaký reálny stav, reálny životný seriál, veľmi akútny, smutný na hrane prežitia a veľmi vzdialený od žiadúceho scenára, čo by uspokojil diváka a najmä pacienta. Nuž som si na rozdiel od divákov prizerajúcich sa na tento prebiehajúci smutne tragický reálny životný seriál, nechtiac vyskúšal jednu z roličiek v tomto tunajšom pacientskom prostredí a spolu aj s inými.

Starostlivosť o zdravie v praxi

Porážka, mŕtvica, mozgová príhoda, ako chcete, tu vlastne vyrozpráva môj príbeh ozajstného pacienta. Príbeh pobytu v zriadeniach zdravotného štátneho charakteru, čo je vlastne parodický satirický príbeh vojaka Švejka, vysmievajúci sa prehnitej monarchii, byrokraci, dekadencii, či obraz Potemkinovskej dediny, falošných kulís, kde sa zakrýva hromadný chaos, nedostatky za okrasnými kulisami dobra, krásy, so spokojnými pacientami.

Bola to moja druhá porážka. Tentokrát postihla centrum videnia. Videl som všetko dvojmo. Paradoxne, ak by ma to postihlo v čase vyplácania dôchodku, konečne by som videl svoj dvojnásobný dôchodok.

Nemocnica niekde na okraji mesta a záujmu

Obraz spokojnosti začína slávnosťou zvanou vizita. Malá izba nestíhajúca absorbovať kordón zdravotníkov všetkého rangu, všelijakého zaradenia, pestrosti oblečenia, sťa národných krojov. Kto sa v tom má vyznať, každá osoba v inom? Žiadne uniformy, odlíšenia, či frčky, hviezdičky, menovky, navraviac, že bez pokrývky hlavy, zviazaných vlasov, bez rúška pri pacientovi. Akosi zľahostajneli základné hygienické opatrenia. Štylizované pózy prítomných s poznámkovými doskami, oči upreté na štylizovaných pacientov uprataných do narovnaných postelí. Kľud a pokoj, napätie ako pred zdvihnutím opony. Uši, oči, všetky zmysly, nasmerované na hlavného predstaviteľa. Pred kamerovou klapkou, poznateľný kmitočet sestričiek, upratovačiek, schovávanie uterákov, vecí zo stolíkov, sáčkov, krabičiek, prezuviek do stolíkov, spratané veci predtým ponevierajúce sa, vyvetrávajúce sa, schovanie všetkého narýchlo v skrinkách, aby nerušili celkový dojem z návštevy. Zakrytie závesom okna s desiatky rokov nefungujúcou, spadnutou žalúziou na okne. Okno naposledy umyté ešte pred kolaudáciou stavby. Réžia, scenár, dramaturgia, obsadenie, dej plynie ako v budovateľskom filme o krajšom zajtrajšku, pozajtrajšku... Bude ako nebolo. To je fakt.

Príbeh:

Sme traja na izbe oddelenia invalidov, dôchodcov. Ležíci a spíci. Práve sme dopozerali video, vlastne len ja, pustené video Forrest Gump. Pasuje. Chrámajúci chlapec, čo sa zázračne vylieči a behá, študuje. Taký Jára Cimrman. Skoro ako my.

Odelenie invalidov, kde nie sú ani len madlá na izbách. Po celé tie dlhé desaťročia si toho nikto nevšimol, či nemal kto kúpiť a namontovať. Pár desiatok Eur. Asi sme v nejakom nápravnom a výchovnom oddelení. Šplháme sa medzi hladkou stenou a úzkym priestorom s posteľami. Snažíme sa mať suché a čisté ruky, lebo by sme pošpinili svetlú stenu. Tá by bola rapídne označkovaná cestou k umývadlu či mise a späť. Neriešim. Mám plienky a plastového bažanta a pocity batoľata.

Pozrel som teda film, videl som ho už viackrát, ale tentokrát som druhú polku sledoval bez zvuku. Asi nám zvuk zarazili. Takže spomienky na nemú éru začiatkov kinematografie.

Ráno spomínaná vizitka a že ako sa mám. "Nikdy som sa nemal lepšie," odpovedám s úsmevom. Všeobecné úsmevy a šepot, že som srandysta. Potom cvičenie, masáž ruky, elektro stimuly ruky, nohy, potom jemná motorika pri PC s videohrami, čo som minule niektoré nepochopil a namiesto prevedenia akýchsi potvor na druhý breh cez priepasť, som ich do nej hádzal. Sadista. Lebo som predtým strieľal po pirátskych kostrách na lodiach.

Vždy nám tu dávajú jablká a pomaranče. Už mi trčia zo všetkých otvorov a zo stolíka. Bacily chrípky tu ani nepáchnu.

Mám tu nemohúceho suseda. Mal polohovaciu posteľ a dali mu ovládač pre ňu. Nič horšieho sa nemohlo stať. 2x vyliezol von a zrúbal sa na zem. Priviazali ho. Odviazal sa jednou zdravou rukou. Plánoval útek a chcel aby prišiel taxík. Namiesto neho mu prišla manželka. Bez taxíka. V zlých chvíľach som mu privolával pomoc, čo bol úkon spojený so vstávaním z postele a nahmatanie nejakého zaveseného slúchadla na nedostupnom mieste na stene za hlavou. Druhú noc sa znova bavkal a sám seba vyklopil na zem ako tatrovka štrk. Zobudil som sa na hluk, ston. Uvidel som na 45 stupňov vztýčenú posteľ. Zobrali mu konečne ovládač, oplotili molitanovými matracmi, takže to vyzeralo ako na hokejovom štadióne. Všetci nazerali na pacienta spoza mantinelov a pekne zvysoka.

Celé oddelenie už vie, že som záchranca a veliteľ izby. Referoval som čo sa udialo, či mu niečo merali. Dostal nejaké ukľudňováky. Až také, že nedvíhal mobil s príšerným zvonením nastaveným na hodnotu verejeného poplachu.

Na obed sme dostali paradajkovú polievku, zapekané zemiaky, varené bravčové. Zemiaky silné pripomínali surové jablká. Suseda dali na obyčajnú posteľ bez elektroniky. Je kľud. Sestrička sa smeje, že či budem mať v noci službu... Asi, keď už ma zamestnali na vedľajší úväzok.

Dnes raňajky v jedálni, potom na izbu, trocha som sa odmočil a že príde mi robiť masáž ramena. Neprišla, prišiel terapeut trocha neskôr. Tak som cvičil do úmoru, odtiaľ rovno oproti na elektro. Ukradli ma stade na prízemie ku PC hrám. Asi bude zo mňa herný závislák. A že či pôjdem nabudúce sám. Nie nepôjdem, to by som musel mať buzolu, pôdorys budovy a poldňový náskok. Počkal som na odvoz naspäť hore. Pekne vozíkom. Aj som sa vyjadril k labyrintu chodieb, že či by to nešlo označiť turistickými značkami, čo ma napadlo ako niekdajšieho celoživotného turistu. Jednoducho pôjdeš po zelenej rovno, odbočíš doprava ku rázcestníku so šípkami a označením, potom červenou ku výťahom. Ním na potrebné poschodie a potom žltou ideš doľava, potom modrou a zelenou až do cieľa. A ja medzitým rovno na elektro, čo má odtiaľ uniesli. Ľahol som si na masážny stôl a už som vedel, že nestíham s močením. Predsa len taký dlhý výlet vzdialený od bažanta pri posteli. Pustil som dávku do plienky. Takú menšiu. Inkotinencia je veľká potvora. Neudržííííš. A musíš pritom veľa piť tekutiny. No vyber si! Masáž bola onedlho na to. Tlak asi 117/78 tep 50. Včera 49. Zjedol som ryžu na obed, tvrdé mäso. Odkladám pomaranč a jablko. Oči mám šikmé.

Dnes piatok 13. Hneď ráno o 5.30 vrazí do dverí izby nejaká nová sestra zaregistruje ma a že kde mám lieky. Nechápem. "Dávkujú mi na stolík." prekvapene nechápavo mrmlem prvé raňajšie slová. A že či mám svoje. "H?" Zas nechápem a že čo a kedy beriem. To už mozog, nespracoval a šiel spať.

Sestričky od rána veselo pripomínali dátum. Keď som sa vracal neskôr z procedúry, stretol som nejakú sústredenú kočku, gúľajúc očami, čo si zamyslenie hovorí: Dnes je štvrtok... Opravil som ju. Precitla a vrátila sa z oblakov.

Sused blbne a z hlásiča pre pomoc si zrobil ovládač TV. Už som mu asi 10x povedal, že telka nejde a toto je monitor pre videa. Ono tie málo funkčné telefonické slúchadlá SOS sú zavesené kdesi nad hlavou v žiadnom prípade nie v dosahu pacienta. Takže postihnutý musí vstať a dosahovať ku sluchátku, alebo vydá varovný povel, aby mu sused pomoc zavolal. Bavkanie sa so slúchadlom je výsledkom neprezieravo položeného slúchadla do jeho bezprostrednej blízkosti. Takže zalarmoval pomoc. Sestričky prevracajú oči a vyjadrujú sa dosť nediplomaticky a asi aj nespisovne a už mierne dvíhajú aj hlasový prejav. Neskôr sa hrajkal opäť a povedal, že kontroloval spojenie. Prevzal som kontrolu nad spojením s SOS. Sestričky z neho šalejú a pomaly sa stanú pacientkami.

A že vraj ma v pondelok prepúšťajú... načase.

V sobotu pred obedom som im vrátil raňajky a ešte aj predošlú večer, ale v trocha v predtrávenom stave. Doobeda hladovka, diéta. Ráno znova o 3. v noci Niagara s polhodinovým posedením v tichosti sociálneho zriadenia. Asi som prázdny, hoci som si nie celkom istý, popúšťajúc čosi do plienky. Do rána sa preto ani nepohnem na posteli. Ranná výmena plienky potvrdila, že som sa držal statočne. Konečne sa viem aj spokojne otočiť v posteli na bok a trocha pospať. Koniec spánku 4:30. Spánok je prerušovaný hrmotom vedier, veselou či neveselou debatou na chodbe. Potom odbery, merania, aby sa dalo ísť niekedy o 7-7:30 na raňajky. Tam 2 dcl čaju nejaká UFO pomazánka, masielko veľkosti 2x3x4 cm, rohlík, chlieb. Kalkuluješ ako s tým vygazdovať. Pre mňa jednoduché riešenie. Suchý rožok máčaný do čaju. Ešte väčšia dietka v diétnom stravovaní.

Obedňajší nedeľný rezeň mal dobehnúť stravovací deficit, lenže ten úspešne odolával nožu. Rezeň bol akiste recyklovaný na centrifúge. Bol bez oleja, či masti. K tomu suché zemiaky, čo priskoro opustili kotol. Chrumkali ako jablká. Tie za obedom neboli. Asi dva v jednom. Žiaden olej na tanieri. A kapustovo-mrkvový šalát, diétny čoko keksík.

Poslal by som tu papaláškov na zopár týždňov ako utajený šéf.

Potvrdilo sa, že dnes budem prepustený, že idem domov. Dnes vyjedám zásoby v skrinke. Opatrne, diétne. Jednak to mám za pár a po nočnej Niagare, čo som nestíhal návrat na lôžko a jednak mi nejako vyhladlo. Hlavne pučím čokoládovú tyčinku. Ráno začínam prosbou o suchár. Nemáme. Trocha čaju. Nemáme. Živočíšne uhlie. Nemáme. To ale ranná smena napokon niekde vyhrabala.

Slávnostná udalosť potvrdila za hojnej účasti oddelenia, že to mám za pár. Pár hodín. Do postele, mi prichádzajú prepúšťacie papierové správy. Prijímam pokyny a snažím sa ich pochopiť. Niečo áno, iné nie.

Čakanie a ešte návrat v spomienkach na návštevy študentiek a študentov zo zahraničia. Pozerali na mňa z každej strany a ja som si pripadal ako vystavený v truhle pri poslednej rozlúčke, kde hrám hlavnú úlohu. Tlmočiaci asistent, možno že prekladal doslovne moje odpovede a komentáre, lebo všetci sa smiali. Zároveň si ma obľúbili. Viac neprišli.

Radosť som zrobil aj domácim študentkám. Tie ma testovali obligátnymi cvikmi aj sa snažili klopkať kladivkom na kolená a podobne. Aj som ich upozornil, že to musí byť razantnejšie, ale keď buchol asistent, tak som nahadzoval také kopy, že aj Messi by mi závidel. A ešte k tomu posediačky.

Takže, ako sa vlastne nemocnica rozlúčila.

Svojsky. Nastúpili sme do výťahu, pohli sa. Výťah nepopustil a nepustil a zasekli sme sa na medziposchodí. Volanie niekomu a niekde v čase obedňajšej prestávky, nebolo práve okamžite účinné. Akýsi zázrak nás dostal naspäť, kde sme boli pred polhodinou. Znova čakanie na inú kabínku. Tam tesno a dýchanie z úst do úst aj napriek karanténe. V ústach sucho ako po pešom absolvovaní Sahary. Túžobne očakávaná voda z bufetu prišla až po 3/4 hodiny cestovania zo 7. poschodia na prízemie. Chcelo sa mi bozkať zem.

Hneď po mojom odchode ďalšie výpovede lekárov, sestier, bratov.

Samoobsluha na obzore. Budem to sledovať z tepla domova.

PS: neskúšajte to po mne. Ono to taká sranda vôbec nie je.