Pamäť verejnosti trvá dlhšie než volebný cyklus
o sľuboch, ktoré sa nevytratia len tak
Peter Kotlár mal zrejme na jún vlastný kalendár. Taký, kde „zváženie odstúpenia“ znamená zotrvanie a „ak neuspejem“ znamená „stačí, že som hovoril nahlas“. Slová verejného činiteľa by mali byť zmluvou s verejnosťou. V realite sa však často menia na poznámky ceruzkou – ľahko vymazateľné.
Ale my si pamätáme. Nie preto, že máme záľubu v starých výstrižkoch. Ale preto, že pandemické roky neboli letargickým divadlom, ale reálnou skúsenosťou. Nie grafikou vo výročnej správe, ale výpadkom dychu, pohotovosťou v bielych plášťoch a prázdnom mieste pri stole.
Keď dnes niekto tvrdí, že „pandémia na Slovensku nebola“, nie je to len sporný výklad reality. Je to zľahčovanie tragédie. Cynizmus, výsmech, drzosť, podlosť. A keď tento niekto zároveň zotrváva vo funkcii, ktorú sám podmienil úspechom, vzniká ticho. Nie z rešpektu, ale z únavy. Presne s tým systém počíta. Vodca takých potrebuje.
Odborníci reagovali
Slovenská lekárska komora, lekárske fakulty, vedecké ústavy — všetci upozornili, že ide o nepravdivé a nebezpečné tvrdenia. Niektorí politici vyzývali na odstúpenie. Iní mlčali. A Peter Kotlár? Predložil dokument, ktorý si nezaslúži vedeckú diskusiu, ale glosu.
Preto aspoň takto: Pamäť verejnosti trvá dlhšie než volebný cyklus. Lebo tie urny, ktoré sme držali v rukách, si nezaslúžia byť zahrnuté do alternatívneho výkladu reality.
Spomienky sú zákerné. Nezmazávajú sa na povel, nepreinštalujú sa pred novými voľbami a nemajú prepínač „zabudnúť predchádzajúce nastavenia“. Niektoré — ako ten ozvenou opakovaný výrok „ak neuspejem, odstúpim v júni“ — sa dokonca zaryjú hlbšie než volebný leták v poštovej schránke.
A tak tu máme jún. Kotlár ostáva. Spomienka tiež.
Nie, nechceme z neho robiť démonického Mefista. Len sme si naivne mysleli, že sľub verejného činiteľa ešte niečo znamená. Ukazuje sa, že nie. Že miesto pamäte zvolíme taktiku zabudnutia. Že ak nestačí argument, postačí únava ľudí. A že keď klesne hladina verejnej bdelosti, môžu plávať na povrch aj výpovede o „neexistujúcej pandémii“, „experimentálnych vakcínach“ a „globalistickom sprisahaní WHO“.
Niektorí to nazvú odvahou. Iní — nedostatkom hanby.
Ale záznamy zostávajú. Fakty z archívov, zoznamy zosnulých, zmluvy, rozhodnutia, tlačové konferencie. A hoci pamäť inštitúcií je selektívna, pamäť verejnosti je odolnejšia. Nespolieha sa na archívne šanóny, ale na osobnú skúsenosť.
Na prázdne stoličky pri stole. Na chaos v nemocniciach. Na detské izby bez školy. Na hlboký smútok, ktorý si žiadna parlamentná debata nenechala zapísať do zápisnice.
A tak nech sa jún preklopí do júla, a júl do augusta — sľuby sa možno stratia medzi titulky. No niektoré vety sa nezabúdajú.
Pandémia, ktorá nebola?
Komentár k vyjadreniam Petra Kotlára
Keď štátny splnomocnenec verejne vyhlási, že „pandémia na Slovensku nebola“, neotvára len novinové titulky — otvára rany, ktoré sa ešte nezahojili. Desaťtisíce obetí, zdravotníci na pokraji síl, rodiny zasiahnuté stratou blízkych — všetci sa pýtajú: čo sa týmto výrokom sleduje?
Peter Kotlár predstúpil pred verejnosť s dokumentom, ktorý odmieta základné fakty a dôkazy, spochybňuje činnosť WHO, navrhuje vystúpenie Slovenska z medzinárodných zdravotníckych dohôd a šíri obvinenia, ktoré nemajú oporu vo vedeckej realite. Jeho slová však majú reálne následky — pre dôveru v štát, v odborníkov aj v samotnú pravdu.
Reakcie na seba nenechali dlho čakať:
Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave označila jeho vyjadrenia za nepodložené, nebezpečné a v rozpore s princípmi medicíny založenej na dôkazoch. Uviedla, že Kotlár nepredložil žiadne vedecké dôkazy a jeho slová vyvolávajú zbytočný strach a podkopávajú dôveru v overené medicínske postupy.
Slovenská lekárska komora (SLK) jeho výroky označila za subjektívne, zavádzajúce a nezodpovedné. Apelovala na štátne orgány, aby pri hodnotení jeho správy zohľadnili fakty podložené vedeckými dôkazmi.
Slovenská lekárska spoločnosť (SLS) sa pridala k výzve na odborné stanovisko a označila jeho tvrdenia za odborne neobhájiteľné a zavádzajúce.
Zabudli sme tak rýchlo?
Na vyčerpané nemocnice? Na šijacie stroje vyrábajúce rúška v kuchyni? Na učiteľov, čo sa cez mobil preklikávali k prvákom? Na seniorov, ktorí ostali mesiace bez ľudského dotyku?
Politická funkcia nie je štítom voči zodpovednosti. A jazyk, ktorý relativizuje fakty a zľahčuje tragédiu, nesmie mať miesto vo verejnej správe. Nejde pritom o otázku názoru — ide o úctu k realite, k obetiam a k spoločnému úsiliu, ktoré si pandémia vyžiadala.
Nie, pán Kotlár. Pandémia bola.
A bola bolestivá. Niektorí ju prežili s jazvami, iní s urnou v rukách.
A nikto si nezaslúži počuť, že to všetko bolo len „mierna chrípka“.
a čo jeho odchod v júni čo sľuboval?
To je presne ten bod, ktorý mnohí pripomínajú. Peter Kotlár ešte v roku 2024 verejne pripustil, že ak jeho správa nebude mať požadovanú kvalitu alebo nebude prijatá, zváži odstúpenie. Tento sľub zaznel v kontexte očakávaní, že predloží objektívnu analýzu riadenia pandémie — vrátane nákupov, rozhodnutí a zodpovednosti.
Namiesto toho však v júni 2025:
neodstúpil, ale predložil správu, ktorá bola ostro kritizovaná za neodbornosť a konšpiračný tón,
neprijal zodpovednosť, hoci viacerí členovia vlády (najmä z Hlasu-SD) vyjadrili sklamanie a nesúhlas s obsahom správy,
a neposkytol jasné vysvetlenie, prečo svoj sľub nenaplnil.
Jeho zotrvanie vo funkcii napriek sľubu a kritike vyvolalo otázky o dôveryhodnosti a politickej zodpovednosti. Opozičné strany (napr. SaS) ho označili za „konšpirátora najhrubšieho zrna“ a vyzvali vládu na jeho odvolanie.
... už len pár dní mu zostáva na podanie výpovede zo zamestnania...
