Budova jasličiek je roky nevyužívaná, kde sa chátraním zvyšujú budúce náklady na opravu, znižuje sa predajná cena, ak sa budova takýmto adeptom naschvál stane, ako to v tejto krajine býva.
Žiaľ koncepčne sa v tejto krajine nepostupuje už hodne dávno a tak sme boli a sme svedkami na jednej strane zatvárania jaslí, škôlok, škôl, ale aj iných účelových budov, zmien ich funkcii na ťažko návratné pôvodné funkcie, ak by zas bol po nich dopyt a zároveň na strane druhej, v tomto plánovacom chaose, štát zrazu pociťuje stratu týchto bývalých prerobených, či predaných zariadení a uvažuje s rozšírením kapacít, výstavbou nových budov a areálov, čerpú sa eurofondy, ministri sa bijú o preteky do pŕs, starostom šedivejú zbytky vlasov, hľadajú sa rozpočty a vzduchom lietajú popri rozpočtových nákladoch, najmä provízie na najvyššej úrovni:
A tak by nebolo od veci, aby spoločnosť začala uvažovať racionálne
nelikvidovala by pôvodné areály a v neďalekej budúcnosti zase naháňala výstavbu nových. Stavebníctvu síce hrá do karát prerábať "A" na "B", následne stavať nedostatkové "A", ale je to logicky vzaté blbosť na kvadrát a nemalé plytvanie prostriedkami. Žiaľ riadiace funkcie krajiny nezvládajú elementárne úvahy, čo tu opisujem, fungujú zo dňa na deň, či lepšie povedané len na štyri roky.
A preto by som navrhoval riešenia
prispôsobené demografickému vývoju obyvateľstva a aby sa uvažovalo technicky univerzálnejšie, so šancou reagovať na potreby obyvateľov a na spoločenské, legislatívne pravidlá a politické rozhodnutia, čo tu miešajú karty. Nie je predsa možné, aby sa ustavične prerábali budovy, či územia podľa momentálneho trendu, účelu, či vývoja, alebo nejakých podnikateľských nálad, systémom „hurá“ a potom po skončení nadšenia, zas chátrali a boli opustené. Samozrejme trend udáva legislatíva a prostredie, v tomto prípade rodičovská dovolenka, filozofia starostlivosti o dieťa, prostredníctvom zariadení, či rodičmi, ekonomická sila rodičov, rodinné zázemie, najmä pomoc prarodičov a podobné činitele. Takéto opatrenia potom samozrejme generujú a regulujú potreby a aj nepotreby zariadení. V nestabilnom spoločenskom prostredí potom samozrejme nastávajú protirečivé riešenia, akých sme svedkami.
Podhradová je sídlisko postavené začiatkom 60-tich rokov 20. storočia.
V prvých fázach to boli len a len mladí ľudia a začínajúce rodiny, čo obsadzovali novovybudované bytovky, často ešte na úrovni neomietnutých stavieb, bez plynu a s teplou vodou raz v týždni na dve hodiny v sobotu večer. Čas plynul a dnes je to už veľmi zmiešaná komunita všetkých vekových kategórií. Akiste z prvého nárazu, dopytu po službách mladým rodičom, pre deti, sa stal dopyt plynulejším, miernejším, najmä obsadzovaním existujúcich kapacít v meste, či už väčšou voľbou možností umiestnenia detí, až to dospelo do štádia pocitu akejsi nepotrebnosti areálu s budovou. Takýto osud postihol aj spomínané detské jasle, čo spôsobilo ich prevádzkové zrušenie a namiesto pružnej výmeny funkčnosti objektu na univerzálnejší, sa objekt vyprázdnil a chátra.
Na sídlisku však dlhodobo výrazne absentujú služby základnej občianskej vybavenosti a zlyháva tu koncepčná myšlienka tejto aglomerácie. https://podhradova.webnode.sk/
A akoby si nik neuvedomoval, že demografická krivka
nejakej pomyselnej špičky sinusoidy pláve časom, že obdobie pôrodného boomu sa časom presúva do zvýšenej potreby jaslí, škôlok, škôl, služieb juniorom, neskôr rodičom a napokon seniorom a že aj spodná úroveň sinusovky sa taktiež posúva časom a spôsobuje zároveň znížené, naplnené potreby venovaniu sa nejakej vekovej skupine.
Ono predstavy vizionárov do budúcnosti robili prešľapy,
keď nám vnucovali "laboratórne kuchyne" čo boli minimalizované kuchynské linky, či výklenky, (typické pre starú Terasu) pretože sa plánovalo, že uvedomelý budovateľský občan, sa bude stravovať vo verejných stravovacích zariadeniach a napríklad také osobné auto, ako ukážka zhýralého západného štýlu, prakticky jestvovať nebude, takže sa parkovanie riešilo len v minimálnej ploche a aj to najmä pri budovách občianskej vybavenosti. Čakanie a vinkulácie dva roky pred kúpou autá, na konkrétny typ a farbu hovorilo jasnou rečou, čo nám to tu naplánovali.
Ako stavebný technik v zálohe, na dôchodku,
by som navrhoval riešenie pružné,
najmä rozšírením sociálnych zariadení v budove, pre dospelých a imobilných, aby takýto objekt mohol byť pripravený meniť alebo kombinovať svoje funkcie, svoj účel, podľa vývinu demografickej krivky a podľa potrieb občanov. Momentálne cítenie občanov, však predpokladám, nie je vyjadrením potrieb do budúcna, výhľadovo na desiatky rokov a tak by som sa príliš nespoliehal na názory, hoci otvárajú možnosti a alternatívy, ale ako spomínam, objekt by mohol byť zrekonštruovaný oveľa viac pre univerzálnejšie využitie. Možno teraz pre potreby detičiek a možno priestorom pre denný pobyt starších občanov, možno stravovacie zariadenie sociálnejšieho typu, kluby seniorov, stacionár a detské krúžky zároveň, čo je žiaducim spojitkom generácií, ktoré momentálne fungujú izolovanie. A to hovorím o zdravotno-sociálnej oblasti. Tam by mal zostať účel areálu a budovy, pretože základná podstata riešenia by zostala konštantná a nemenná.
Mám pocit, že by sa malo pristupovať na základe hlbších odborných podkladov a rozborov.
Treba pripomenúť, že kapacity služieb sídliska boli pri projektovaní sídliska dimenzované na jeho plánovanú veľkosť na základe dlhodobých sledovaní a nastavením technicko-hospodárskych ukazovateľov, čo v priemere dlhodobo vyhovovalo. Dnes je situácia momentálne iná, sídlisko sa rozrástlo a iná situácia bude o 30-50 rokov a tam treba hľadieť.
