Zakladám pravicovo-ľavicovú, horno-dolnú, stredo-krajnú politickú stranu. Bude sa volať Strana priateľov strán Slovenska. Jej program je úplne jednoduchý. Dať okúsiť politiku úplne každému. Dvere do strany má otvorené každý, pretože strana žiadne dvere nemá. Momentálne sídli v tuneli, pretože realizuje podzemnú politickú a spoločenskú činnosť. Drží sa hesla nášho klasika: "Kto ešte nebol ministrom, nech sa hlási u súdruha Žinčicu"
"Áno demokracia je pre každého, tak aj politika musí byť prístupná každému. Každému musí byť umožnené uchmatnúť si nejaký ten kúsok finančného bohatstva a prísť ku lukratívnemu fleku. Všetci sú predsa vyvolení a nie iba niektorí." To boli moje prvé slová na prvom sneme strany konanom v straníckom tuneli.
"Už teraz vidíme svetlo na konci tunela, našu šťastnú budúcnosť" pokračoval som prítomným možno aj neprítomným, lebo v tuneli bola taká tma ako v tuneli a nič a nikoho nebolo vidieť, tápajúc v tme a podkínajúci sa na podvaloch. "Musíme sa naučiť prekážky prekonávať, najmä tie, čo nám hádžu pod nohy, tak ako tieto podvaly"
Moja ďalšia reč bola prehlušená železným hlukom prichádzajúceho vlaku. Na nič si od vtedy napamätám a je to dobre. Žiadna politika ma už nemáta. Ani náhodou.
