Nazvem to takto : Zápisky obchodného cestujúceho Časť prvá, úvodná.
Strávil som dosť veľa času v cudzine aj dlhodobo aj na krátkodobých cestách. Keďže ma pochytil pomerne silný záchvat exhibicionizmu - veď čo iného je písať o sebe nablogoval som sa (asi sa to volá takto) a začínam písať verejne o veciach, ktoré už dlhšie nosím v hlave.Bude to (rád by som aby bola) zmes spomienok na niekoľko krajín bez ohľadu na to, čo konkrétne som tam vykonával ja. Píšem to pre seba, len nie som až taký skromný, aby som nechcel aby si to niekto prečítal, pridal svoj názor (radšej nie veľmi kritický).
Nie som usporiadaný typ človeka poriadok na mojom stole je príslovečný, preto ani myšlienky nebudú vždy upravené a radené chronologicky .Budem písať o pocitoch z Ruska, Egypta, Uzbekistanu, Peru, Ekvádoru, Tanzánie, Poľska, Rumunska a neviem ešte odkiaľ.Nebudú to dojmy z dovoleniek, väčšinu krajín som navštívil pracovne.
Tu len pár slov.Je populárne a zaužívané medzi ľuďmi, ktorých pracovnú náplň tvorí cestovanie (pracovníci zahraničného obchodu, majitelia a manažéri firiem) vytvárať okolo seba mýtus nenahraditeľnosti podporovaný príhodami o nesmiernej náročnosti takéhoto života. Veď čo už môže byť otravnejšie ako dlhý let, čo nepohodlnejšie ako štvorhviezdový hotel atď. Zriedka natrafíte na niekoho, kto prizná, že je rád keď sa naňho usmeje letuška alebo že si v súkromnom zozname navštívených krajín odfajkuje ďalšiu.Vždy sú to obetaví, nezištní ľudia ktorí v záujme firmy, ktorá ich (vždy zle) platí cestujú, rokujú a ani vlastne nevedia kde sú.
Nebudem tu rúcať mýty nemám na to sily budem sa len snažiť napísať o tom ako som niektoré veci videl ja .Za každou cestou je práca, ktorú je treba urobiť, vedomosti a schopnosti, ktoré treba mať.Partneri sú rôzni a jednotní len v tom, že sa starajú o seba a nie o nás a neriešia naše problémy.Preto jednania za stolom kancelárskym aj reštauračným bývajú ťažké ale je na každom aby sa tešil z toho, že môže vidieť, poznávať a že má šancu, ktorú iní nemajú. Vždy na ceste nastane chvíľa, kedy sú buď všetci unavení alebo jednoducho pochopia, že treba prepnúť na iný stupeň a vtedy je možnosť vidieť pyramídy či múzeum kobercov vodcu turkménskeho ľudu.O týchto chvíľach by mohli byť tieto moje slohy – iný názov ma nenapadá.
Takto začínam svoj cestovateľský denník, ktorý sa zberal niekoľko ( slovom štrnásť ) rokov.Chcem sa vďaka spomienkam a zážitkom naučiť písať alebo zistiť, že nie som ten, ktorému je tento dar daný.
