Vláda by sa podľa tohto návrhu mala vyjadrovať k zmenám vlastníkov významných firiem, ktoré podnikajú v baníctve, elektroenergetike, plynárenstve, petrochemickom a chemickom priemysle, hutníctve a farmácii.
Týmto počinom minister hospodárstva SR v pondelok mnohých prekvapil.
Hoci návrh zákona neprešiel pripomienkovým konaním, minister navrhol schváliť zákon v parlamente v zrýchlenom konaní v priebehu nasledujúcich dní.
V stredu minister uviedol, že zákon pripravil najmä v reakcii na údajnú kritickú situáciu v Slovenských elektrárňach.
Slovensko v podniku vlastní 34 percent akcií, väčšinový podiel patrí talianskemu Enelu a českému koncernu EPH podnikateľa Daniela Křetínského.
Elektrárne sú vraj pre dostavbu jadrovej elektrárne v Mochovciach výrazne zadlžené, majú obrovskú pôžičku od ruskej pološtátnej banky Sberbank. Sberbank odmieta predĺžiť splatnosť pôžičky a od všetkých akcionárov elektrární žiada ďalšie záruky, inak vraj hrozí bankrotom.
Slovenské elektrárne aj jeden zo súkromných vlastníkov, skupina EPH, tieto informácie odmietli.
Výkonný riaditeľ Klubu 500 (združujúceho najväčšie priemyselné a iné podniky na Slovensku) Tibor Gregor reagoval na túto novinu takto. -
„Ochrana strategických podnikov má význam, nie však za cenu extrémnych a nepremyslených riešení, ktoré neprešli diskusiou. V prípade schválenia by došlo k nezvratnému poškodeniu Slovenska v zmysle globálneho investičného prostredia. Takto nastavené podmienky by sa stali predmetom zdĺhavých súdnych sporov, ktoré dávajú priestor na politizáciu hospodárstva.“
Údajne by mohla byť znepokojená aj slovenská verejnosť. Minister hospodárstva totiž v stredu v parlamente vyhlásil, že elektrárne sú už od pondelka v bankrote. To by znamenalo, že Slovenské elektrárne majú problém splácať pôžičky. Oficiálny návrh na vyhlásenie konkurzu však ešte nebol podaný.
Naproti tomu hovorca EPH Daniel Čataj tvrdí, že Slovenské elektrárne riadne plnia všetky svoje splatné záväzky a nie je im vôbec známe, z akého dôvodu minister hospodárstva usudzuje inak.
Televízia TA3 promptne zorganizovala včera (4.2.2021) diskusnú reláciu Téma dňa – Boj o Slovenské elektrárne, ktorou sprostredkovala svojim divákom názory hostí relácie, napospol znalcov danej problematiky.
Základné informácie, ktoré môžu čitateľovi pomôcť sa zorientovať v tejto „novej“ téme, možno získať napríklad v článkoch [1],[2], [3] a [4].
Ako to vidím ja
Chcem sa zmieniť len o dvoch aspektoch problematiky, a to v tých „najvšeobecnejších“ súvislostiach. Pritom si mnou nižšie prednesené myšlienky nenárokujú na úplnú presnosť; v prípade nesúhlasu, nech ich čitateľ považuje len za moje subjektívne názory.
Kapitalizmus je spoločenské zriadenie, ktoré umožňuje naviac zbohatnúť a spoločensky vyniknúť podnikavým a objektívne schopným ľuďom. Žiaľ, často sa pritom za potrebné schopnosti považuje aj bezškrupulóznosť, t.j. schopnosť (bezohľadného) konania doslova všetkého. To isté možno povedať aj o firmách (organizovaného združenia určitého počtu ľudí).
Preto sa nemožno diviť, keď je v takomto spoločenskom prostredí úspech jedného zaplatený neúspechom druhého. A pretože častou príčinou osobného alebo firemného krachu je nedostatočná schopnosť prispôsobiť sa aktuálnym trhovým podmienkam – inými slovami, neschopnosť využiť ich vo vlastný prospech – neúspech jedného (jedných) akoby predstavoval externalitu, ktorá s úspechom druhého (druhých) vlastne nemá nič spoločného.
V neúprosnom prostredí konkurenčného boja sa najlepšie darí tomu, kto má nejakú (aj neetickú) možnosť čiastočne si prispôsobiť trhové podmienky vlastným potrebám. (Tomu sa vzletmo hovorí „politika“, o ktorom pojme V.I.Lenin tvrdil, že jeho ekvivalentom je „koncentrovaná ekonomika“.) Ale, ak si niekto dokáže dopredu pripraviť výhodnejšie podmienky, môže sa stať, že hospodárska súťaž sa zmení na hospodársky – diktát. To akoby jeden hráč, v kartovej hre, podstrčil partnerom falošné karty! – Je zrejmé, že s podstrčenými kartami zvyčajne prehrajú. Ale to nevadí.
Prvý aspekt. Typická hospodárska taktika
Hospodársky najsilnejšie svetové veľmoci sa pred ostatnými krajinami sveta ostentatívne honosia svojím demokratickým zriadením. Každý im nepríjemný názor títo „demokrati“ hneď označia za „neprípustné zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí“. To im ale vonkoncom nevadí, pri vnucovaní svojich politických (= „koncentrovane ekonomických“) postojov, aby sa – v prípade odporu – neuchýlili trebárs aj k ekonomickému embargu!
A teraz si pripomeňme, ako to bolo v čase „dožívania“ socializmu. –
Pamätám, ešte za bývalého Československa, Greenpeace a im podobné inštitúcie vytrvalo vykrikovali o nebezpečí, aké veľké nebezpečenstvo hrozí blízkemu „demokratickému“ Rakúsku od českej atómovej elektrárne Temelín, resp. od slovenských elektrární Jaslovské Bohunice a Mochovce. Pomaly som už nevidel žiaden rozdiel medzi touto demagógiou a „domácou“ demagógiou, keď do nás komunisti od rána „hučali“ o nebezpečenstve západniarskych tzv. neutrónových bômb.
Podobne, keď sa Československo rozhodlo zadovážiť si ekologicky priaznivejší mix energetických zdrojov – prostredníctvom vybudovania vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros na Dunaji, Rakúšania, po roku 1990, (napriek existencii medzinárodnej dohody o spoločnej stavbe) odhovorili Maďarov od vybudovania vodného stupňa Nagymaros, že im vraj v prípade potreby chýbajúcu elektrickú energiu dodajú oni (ach, tie obchody!). Tým Československo prakticky donútili realizovať variant C vodného diela Gabčíkovo, ktoré ostalo natrvalo poznačené stratou výhodných možností, ktoré mal zabezpečiť vodný stupeň Nagymaros.
Rakúsko sa rozhodlo – v dôsledku nedomyslených špekulácií vlastných politikov -zakonzervovať v roku 1978 svoju jedinú (rok starú, s inštalovaným el. výkonom 730 MW) atómovú elektráreň Zwentendorf . [5] Akosi si nepamätám, žeby sa v tej súvislosti na Slovensku diskutovalo o prípadných nebezpečenstvách, potenciálne vyplývajúcich z jej existencie.
A, hoci sa Slovenská republika stala členom Dunajskej komisie 1. januára 1993 ako právny nástupca po bývalej ČSFR, nepamätám sa ani na to, že by Slováci nejakým spôsobom komentovali stavbu rakúskej priehrady Viedeň-Freudenau na Dunaji (172 MW).
22. októbra 1996 došlo neďaleko nej k nehode, pri ktorej zahynulo osem lodníkov slovenského tlačného remorkéra Ďumbier. Článok [6] môže poskytnúť čitateľovi názornú predstavu o peripetiach, ktoré nastali pri právnom vysporiadaní materiálnych škôd a náhrad za stratené životy.
Ak sa vrátim k jadrovej energetike, možno vyznie zaujímavo poznámka, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, „greenpeace-ácky lomoz“ – zázračne ustal.
V rámci prístupových dohovorov Slovenskej republiky do Európskej únie sme však museli pristúpiť na záväzok odstaviť dva jadrové bloky v Jaslovských Bohuniciach (pod zámienkou, že nespĺňajú bezpečnostné štandardy), čo sa aj stalo v rokoch 2006 a 2008 napriek tomu, že relatívne nedávno predtým bola bezpečnosť ich prevádzky značne zvýšená.[7]
Vyžiadalo si to nemalé investície a tie dva reaktory mohli priniesť ešte kopu úžitku. Ale (asi) načo aj, keď sa niekomu očividne jednalo o to, aby sa elektrická energia zo Slovenska nevyvážala, ale naopak na Slovensko dovážala. A aby časom vyvstala potreba – a tým aj investičná príležitosť pre „neruské“ firmy zaznamenať na Slovensku ďalší „ekonomický úspech“. A naozaj, „zlízli smotanu“, keď sa im doteraz podarilo prekročiť plánovaný rozpočet pri dostavbe tretieho a štvrtého bloku v elektrárni Mochovce viac ako dvojnásobne. A „psiu úlohu“ Greenpeace, pre zmenu, prevzala organizácia Global 2000.[8]
Čím neskôr budú tieto dva reaktory uvedené do prevádzky, tým neskôr začnú predstavovať konkurenciu na medzinárodnom trhu s elektrickou energiou!
Druhý aspekt. Objektívna hodnota odpadového tepla
Keď sú teda podmienky „v reálnom“ kapitalizme aspoň približne také, aké som ich vyššie popísal, som zvedavý, kedy to politikom-obchodníkom vo vedení priemyselných podnikov „dôjde“, že každý masívnejší zdroj (inak už nevyužiteľného) odpadového tepla, vlastne predstavuje – poklad. Poklad zadarmo. Nie len účtovná, ale tiež reálna hodnota týchto firiem bude razom väčšia. Bude možné (celosvetovo) prestaviť ekonomiku výroby reálnych tovarov. Výroby na základe podstatne nižšej ceny (napríklad) elektrickej energie. Človek by si za mzdu – nie na dlh voči budúcnosti - mohol nakúpiť viac
Na Slovensku majú najväčšie zdroje odpadového tepla len elektrárne (je jedno, akého druhu) a železiarne. Nepoznám síce konkrétne dôvody ministra hospodárstva, prečo rozpútal ten „boj o Slovenské elektrárne“, no nech to dopadne akokoľvek, jeho iniciatíva môže byť skôr na náš prospech ako v neprospech.
Realizačné náklady na zhotovenie technických prostriedkov na zúžitkovanie tohto tepla nebudú nijako veľké, pretože samotný proces, ktorý to umožní (elektrotermický jav), je veľmi jednoduchý. Presvedčiť sa o tom – ak by nešarapatil Covid 19 – by bolo možné prakticky hneď. Zrealizovať skúšobnú priemyselnú poloprevádzku, myslím si, by bolo možné v horizonte pár mesiacov.
Nebudem už ďalej „básniť“, aký by to znamenalo – pre firmy, pre štáty (celosvetovo) – ekonomický a ekologický prínos, pretože ma to už unavuje. Všade vidím len známky nedôvery (ba až skepsy), ktorá zneschopňuje aj tých, čo nie sú vskutku ani neschopní ani leniví.
Ako som vyslovil svoje presvedčenie vyššie, ďalšia ekonomická kríza – s príchodom, urýchleným škodami, ktoré spôsobuje Covid 19 – sa určite dostaví. Možno už aj tohto roku, ak by sa stalo, že pandémia nepominie tak skoro, ako mnohí dúfajú. Všimnite si, ako sa od istého času – a teraz nemienim útočiť na schopnosti vlády – nespĺňajú ani predpoklady a očakávania odborníkov. –
Pandémia u nás výraznejšie nepoľavuje ale pretrváva, vírus mutuje, vývoj vakcíny sa pozdržal, farmakofarmy s ňou očividne „špekulujú“ (nepochybujem, že obchodnú stratégiu si pripravili už dlhšie dopredu), tempo vakcinácie je akési rozpačité, istota ňou vyvolanej imunity otázna. Ak sa dodatočne ukáže, že imunita časom zaniká, medicínsky to bude – „nekonečný príbeh“.
Akými prostriedkami dnes disponujeme, pre pokračovanie svojho života, čo len v blízkej budúcnosti a na prijateľnej úrovni?
Ak budú pretrvávať komplikácie na spôsob „medicínskeho“ riešenia aj v ekonomickej rovine, totiž, že čoraz viac ľudí vyčerpá aj svoje posledné úspory a stratí schopnosť splácať svoje záväzky, ktoré im dnešní „obchodníci so (ekonomickým) šťastím“ „poctivo“ pripravujú už dnes, celý tento systém skolabuje.
V diskusných televíznych reláciách opoziční politici obviňujú koaličných politikov a vládu, že – z hľadiska príprav na druhú vlnu pandémie - premrhala celé leto 2020. A možno, takto narok, budú podobne odznievať obvinenia, že sa komusi „neráčilo“ odskúšať projekt na sprístupnenie ekonomického potenciálu tzv. odpadového tepla.
Pramene:
[1] https://index.sme.sk/c/22589496/preco-sulik-expresne-meni-zakon-a-strasi-rusmi-a-bankrotom-elektrarni-odpovede.html
[2] https://www.ta3.com/clanok/1198573/stat-zlyhal-tvrdi-nku-po-kontrole-jadrovej-elektrarne-mochovce.html
[3] https://www.ta3.com/clanok/1197611/po-prevereni-elektrarne-v-mochovciach-sa-objavilo-mnozstvo-nedostatkov.html
[4] https://www.ta3.com/clanok/1191917/specialny-tim-naka-udrel-v-jadrovej-elektrarni-i-v-bratislave.html
[5] https://www.scienceworld.cz/technologie/navsteva-nespustenej-atomovej-elektrarne-zwentendorf-v-rakusku-5688/
[6] https://domov.sme.sk/c/6102476/od-tragickej-smrti-osmich-slovenskych-lodnikov-uplynulo-15-rokov.html
[7] https://sk.wikipedia.org/wiki/Atómové_elektrárne_Bohunice
[8] https://index.sme.sk/c/22337147/rakusania-pisu-o-vybuchu-v-mochovciach-slovaci-su-blazni.html?ref=av-left
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
