Mnohé slovenské podniky sa, rôznym spôsobom, pretransformovali v dôsledku spoločensko-hospodárskych zmien na prelome 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia. Dnes pokračujú v svojej existencii pod inými menami a na historické súvislosti s ich predchodcami sa pomaly ale isto zabúda. Preto si považujem za povinnosť čo-to z histórie slovenského priemyslu - aspoň o niektorých podnikoch - pripomenúť.
Článok čerpá faktografické údaje z účelovej publikácie, vydanej Podnikovým riaditeľstvom Stredoslovenských konzervární a liehovarov v Liptovskom Mikuláši v r. 1970 (autor Ladislav Paška, na vydaní spolupracoval Jozef Maholányi, autor fotografií Ing. František Bednárik, náklad 2 500 ks, vytlačili Tlačiarne SNP, závod v Liptovskom Mikuláši v novembri 1970).
Stav ovocinárstva a liehovarníckeho priemyslu za Rakúsko-Uhorska
Slovensko za Rakúsko-Uhorska bolo zaostalou agrárnou krajinou s nevýznamným priemyslom. Prírodné bohatstvo krajiny - lesy poskytovali hojnú úrodu lesných plodín, polianky a báne sa červenali a černeli od malín, šípok, čučoriedok. Toto vitamínové bohatstvo však nebolo priemyselne využité, jeho zber nebol organizovaný, dostalo sa najviac ak do tržníc a na priamy konzum a domácke spracovanie.
Jedinečne vhodná klíma Slovenska umožňovala pestovať záhradné ovocie, najmä jablká a slivky. Hrozno bolo len v župách Tekov, Novohrad a Hont.
O hospodárskych pomeroch a obchode sa možno dozvedieť zo správ banskobystrickej obchodnej komory, ktorej pôsobnosť sa vzťahovala na župy Orava, Tekov, Hont, Novohrad, Liptov a Zvolen, t.j. približne na stredné Slovensko. Okolo r. 1891 takáto správa konštatuje dobrú úrodu jabĺk a bystrických slivák, ale žiadnu výrobu produktov z nich, s výnimkou činnosti malých jednokotlových dedinských páleníc. Do rajónu sa dovážali slovinské, srbské a bosenské sušené slivky a slivkový lekvár. Hoci vo vymenovaných šiestich župách bolo spolu 1 085 859 katastrálnych jutár lesov, o lesnom ovocí v správe obchodnej komory niet ani zmienky. Význam jeho zberu, spracovania a speňaženia pre obyvateľov a rozvoj priemyslu nie je docenený. Ako potravinársky priemysel rajónu správa uvádza 27 sódovkární, 4 pivovary, 29 liehovarov, 3 likérky v župe zvolenskej, 1 v Liptove, 1 v Šalgotarjáne a 6 octární. Konzerváreň žiadna. Liehovary spracúvajú zemiaky, kukuricu a repu, patria bez výnimky veľkostatkom, ktoré ich vedľajšie produkty skrmujú. Tento stav trvá ešte roky, o konzervárenstve ani slova, produkcia liehovarov však rastie. Rok 1893: V 7 liehovaroch na Orave vyrobené 1726 hl. a.a. (absolútneho alkoholu),v 8 liehovaroch v Tekove 15 509 hl. a.a., v 24 liehovaroch v Liptove 7963 hl. a.a., 2 liehovary v Novohrade 6576 hl. a.a. O destilátoch v malých páleniciach nieto správ, začína sa zakladanie priemyselných páleníc, jediná pálenica borovičky je v Slanici na Orave, kde je aj rafinéria.
V r. 1895 bolo v rajóne banskobystrickej obchodnej komory 31 liehovarov na zemiaky, 15 na repu, 7 likérok, 1 šampusáreň v Novohrade. Výroba v liehovaroch 25 996 hl. a.a. Prvé správy o exporte liehu z priemyselnej rafinérie Ármin Wohl, Mučín, do Haliče v Poľsku, rovnako export koňaku, ovocných destilátov, rumu a likérov do Čiech a Poľska z likérky Jozef Löwy a spol., Banská Bystrica.
V r. 1896 premáha sa konzervativizmus pestovateľov ovocia, začína sa lepšia starostlivosť o lesné stromy, množia sa obecné ovocné škôlky, štiepeniu a ovocinárstvu učia dedinskí učitelia na školách. Začala sa vo väčších rozmeroch výsadba ušľachtilých druhov jabĺk, hrušiek, slivák, čerešní, višní, marhúľ. Ovocným sadom sa dostáva rovnakej pozornosti zo strany majiteľov ako inej poľnohospodárskej pôde. Len s odbytom sú stále starosti. Chýba záujmová organizácia alebo veľkorysí podnikatelia, ktorí by zaistili odbyt všetkého ovocia, rovnako metódy a technika uskladnenia nie sú ešte stále na výške. Konzervární stále niet, spracovanie na jablčné víno je znevýhodnené povinnosťou platiť od 1 hl vína 1 zlatý (zl.) a 80 grajciarov (gr.) spotrebiteľskej dane, hoci vypálenie ovocia na destilát zvýhodnené je. V rajóne obchodnej komory je 1 priemyselný, 43 poľnohospodárskych liehovarov, ich produkcia je 34 365 hl a.a.
V správach obchodnej komory za r. 1898 sa zisťuje, že horniacki ovocinári vymieňajú na Dolniakoch svoje ovocie za obilniny, ale predávať chodia aj do Pešti.
Zahraničný záujem o polotovary zo stredoslovenského lesného ovocia a potreba exkluzívnych hotelov a reštaurácií mať osviežujúce nápoje pohla niektorých domácich podnikateľov zriaďovať lisovne. V správe obchodnej komory za r. 1913 sa prvý raz objavuje zmienka o lisovaní lesného ovocia, predovšetkým malín. Rozšíreniu tejto činnosti však prekážal vtedajší zákaz užívať konzervovadlá.
Prvá svetová vojna zastavila priaznivý vývoj potravinárskeho, predovšetkým nápojového priemyslu v oblasti, nezabrzdila sa azda len výroba ovocných destilátov. Na veľkostatkoch nebol nedostatok pracovných síl, preto boli aj suroviny pre poľnohospodárske liehovary. Logicky by sa dalo očakávať, že vojnové pomery vytvoria priaznivé podmienky pre založenie konzervárenského priemyslu na zužitkovanie ovocia pre potreby armády a ako významnej zložky výživy obyvateľstva. Nestalo sa však tak. Nevedno, či z nezáujmu podnikateľov armádneho velenia, alebo bol nedostatok domácich odborníkov.
Založenie FATRY a jej prvé kroky
Bolo však už známe, že stredné Slovensko produkuje veľké kvantá záhradného a lesného ovocia a o toto ovocie začínali mať záujem českí podnikatelia, kde existovali záujmové organizácie aj kapitálovo fundované akciové spoločnosti na jeho zúžitkovanie. Začiatkom r. 1918 Česká národohospodárska jednota poverila Jozefa Charváta zistiť, či by sa na Slovensku nedal uskutočňovať výkup lesného ovocia. J. V. Charvát si túto možnosť osobne overil, o záhradnom ovocí tiež, a spojil sa s miestnymi úradmi. Počas prvej výkupnej kampane lesného ovocia, ktoré išlo na spracovanie priamo do Čiech, dojednal s maďarskými úradmi možnosť založiť továreň na spracovanie ovocia so sídlom v Banskej Bystrici, ktorá podchytí bohatstvo ovocia stredného Slovenska.
Medzitým došlo k rozhodujúcim politickým zmenám a ku koncu činnosti maďarských orgánov. V nových československých orgánoch sa objavila aj mladá slovenská buržoázia, prevažne bez kapitálu a odborných skúseností. Malé slovenské peňažné ústavy preberali funkciu bývalých maďarských bánk v organizovaní hospodárskeho života Slovenska. Z iniciatívy Mělnickej ovocnářskej společnosti sa vytvorila skupina Čechov, ktorí boli ochotní upísať zo svojich úspor potrebný akciový kapitál na založenie konzervárne v Banskej Bystrici.
Mělnícky podnik poveril prevedením potrebných prác na založení Fatry svojho pracovníka J. V. Charváta, ktorý presídlil do Banskej Bystrice a za pomoci mesta Banská Bystrica a Národnej banky Banská Bystrica porobil všetky opatrenia. Za výdatnej pomoci mešťanostu Banskej Bystrice Júliusa Csesnáka dostal od mesta bývalé vojenské nemocničné baraky, v ktorých sa po potrebnej úprave začala provizórna prevádzka.
Fatra bola založená údajne na zakladajúcom valnom zhromaždení dňa 1. novembra 1919, preukázateľne však zápisom do firemného registra dňa 16. februára 1920 ako Fatra, prvá slovensko-česká ovocinárska účastinárska spoločnosť v Banskej Bystrici. Asi polovicu akciového kapitálu 2 000 000 Kč upísali českí účastinári okolo Mělnickej ovocnářskej společnosti, druhú polovicu Živnobanka, filiálka v Bratislave, a Národná banka, účastinárska spoločnosť, Banská Bystrica, pričom po pár účastín prenechali aj niekoľkým podnikateľským rodinám v Banskej Bystrici. Účastinári z Čiech mali úmysel pomôcť Slovensku využiť svoje bohatstvo ovocia, neboli to typickí kapitalisti, ako je zrejmé zo zamestnaní v zozname účastinárov: lekárnik, profesor, správca daňového úradu, farár, reštauratér, mlynár, statkár, odborný radca, riaditeľ cukrovaru, drogista, prokurista, pokladník, revident, zverolekár, riaditeľ školy, okresný sudca atď. Bolo ich sedemdesiat, väčšina z Mělníka a okolia a do účastín Fatry vložili svoje úspory.
V prípade Fatry išlo vtedy o tzv. „národný podnik“, čo znamenalo, že medzi účastinármi okrem Čechov a Slovákov nebudú príslušníci bývalých vladnúcich národov rakúsko-uhorských a obvyklých kozmopolitných kapitalistov.
Dôvodom založenia Fatry bol úmysel priemyselne využiť lesné a záhradné ovocie. Výrobný program bol stanovený takto: nákup ovocia na ďalší predaj a vlastné spracovanie, lisovanie štiav, výroba marmelád a lekvárov, pálenie ovocných destilátov, škôlka na ovocné stromy a kry, sklad piva. V zmysle platných predpisov o pálení destilátov bola založená družstevná pálenica „Reneta“ s prevádzkou pod kontrolou Fatry. Prvým riaditeľom sa stal J. V. Charvát. Sám si vybral spolupracovníkov, aj ich zapracoval. Začala výroba podľa výrobného programu, s výnimkou skladu piva, ktorý bola založený až v r. 1928. Akciová spoločnosť si zvolila správnu radu na čele s predsedom Viliamom Paulínym, riaditeľom Národnej banky. Členmi správy sa stali napoly funkcionári Národnej banky a napoly vedúci pracovníci Mělnickej ovocnářskej účastinářskej společnosti, ktorí vykonávali nad činnosťou Fatry odborný dozor.
Fatra, hoci nový podnik, rýchlo získala odbytištia marmelád a lekvárov hlavne u armády, ale aj u súkromných obchodníkov (šťavy, vína, liehoviny v hostincoch a v konzumných družstvách). Vplyv konkurencie Fatra spočiatku necítila, naopak, najmä družstvá jej dávali prednosť pre jej národný charakter. Bývalé vojenské baráky však boli hneď na počiatku brzdou výroby a bolo treba ihneď pristúpiť k stavbe továrne na pozemku odkúpenom so starými barákmi od mesta na ploche vyše 2 ha.
Výstavba továrenskej haly s pivnicami, debnárňou, dvornou pivnicou, vlečkou, pálenicou strávila celú účastnícku istinu. Inflácia spôsobila stále zvyšovanie ceny materiálov a miezd. Preto sa Fatra už po troch rokoch svojej existencie dostala do finančných ťažkostí. Na prevádzku a nákup strojov a inventára si Fatra musela vypožičať v oboch bankách, ktoré vlastnili jej účastiny. Ťarchu situácie pociťovala Fatra omnoho horšie ako jej miestna konkurentka, ktorá mala desiatky rokov zavedené odbytové rajóny, finančné rezervy, nepotrebovala úver a mala potrebné kontakty s orgánmi prideľujúcimi lieh a cukor, ako aj dosť kapitálu, aby zákazníkom, ktorí sami pociťovali začiatok krízy, mohla poskytovať nákupný úver. Navyše zástupca konkurencie sedel isté roky v obchodnej správe financujúcej banky.
Bolo všeobecne málo kapitálu, banky mali menej vkladov ako požiadaviek na úvery, kapitál bol drahý, úroky vysoké. Financovanie investícií, zariadenia, obalov, zásob z úveru bol preto krok povážlivý.
Hoci účastinári počítali s prvými dividendami najskôr o päť rokov, uvedomujúc si počiatočné zábehové ťažkosti závodu, správna rada presadila hneď prvý rok výplatu dividendy z prestížnych dôvodov. Žiadosť riaditeľa o zvýšenie účastinnej istiny neprešla. Bolo treba prispôsobovať výrobu želaniam odberateľov, poskytovať nákupný úver, lebo to robila aj konkurencia, a tým zvyšovať potrebu vlastného úveru.
Zvýšiť významnejšie predaj na také množstvá, ktoré by pokryli všetky režijné potreby, sa z výrobného zisku nedalo - aj pre nedostatok financií aj pre odbytové príčiny. Fatra prestala plniť úverové podmienky a nedodržovala splátky. Boli straty a škody aj z nekvalitných surovín. Zníženie kvality sukusov a drení spôsobilo vysoké straty. Vysoký podiel úrokov v nákladoch (úrokomer údajne okolo 12 %), zvláštne náklady pri účelových úveroch (nákup liehu) spôsobovali, že sa z výnosov obchodu nedostávalo na riadnu amortizáciu stavieb a investícií. Takýto stav nebol nešťastím u podobných starších podnikov a prešiel bez následkov. Vo Fatre, ktorá ešte nevybŕdla z detských chorôb, to však spôsobilo krízu, ktorej následkom bolo odkolkovanie menovitej hodnoty účastín z Kčs 1000 na Kčs 250 a zníženie účastinnej istiny z 2 000 000 Kčs na 500 000 Kčs na valnom zhromaždení dňa 8. septembra 1923. Tento zvyšok účastinnej istiny vyhlásili za kmeňový. Banka zmenila svoju úverovú politiku voči Fatre aspoň tak, že na tom istom valnom zhromaždení presadila vydanie novej prioritnej účastinnej istiny vo výške 1 000 000 Kčs, ktorú sama upísala.
Nepriaznivé roky však ešte neprešli. Známe sú príčiny vysťahovalectva na Slovensku a biedy z nezamestnanosti. Menší zárobok konzumenta znamenal menší odbyt. Správna rada a banka tlačili vo Fatre na úspory, znižovanie stavu pracovníkov, čo závodu znemožňovalo vytvárať zásoby a zvyšovať tržby. Správa hľadala odborníka, ktorý by povznesením technológie a kvality vyviedol závod z bludného kruhu. Od 1. augusta 1923 prijala za riaditeľa mladého chemika Ing. Ivana Slávika, ktorý však nedokázal prekonať nepriazeň doby i rozpor medzi záujmami závodu a obchodnou politikou správy, a 31. októbra 1927 odišiel zo služieb závodu. Ukázala sa potreba ďalšej sanácie, a tak valné zhromaždenie dňa 17. decembra 1926 rozhodlo o ďalšom odpísaní účastinnej istiny o 1 200 000 Kčs. Ostalo 100 000 Kčs kmeňovej a 200 000 Kčs prioritnej účastinnej istiny. Obeť, ktorú účastinári a Národná banka priniesli, mala zaručiť ďalšiu prosperitu a trvanie Fatry. Pri tejto príležitosti sa sústredil všetok úver do Národnej banky, ktorá sa stala aj majoritným účastinárom. Novým riaditeľom sa stal Ing. Július Bušniak. Aj keď závod zmenšil počet pracovníkov na minimum, ba v porovnaní s ostatnými podnikmi ich aj chudobne platil, aj keď zvyšoval obrátkovosť zásob, predsa nedokázal odstrániť rozpor medzi výškou úverov a nákladov na jednej strane a výškou tržieb na strane druhej. Namiesto roztočenia kolies musel prijať obmedzenie, vyplývajúce z jeho kapitálového hladu.
Dňa 31. decembra 1929 sa skončila funkcia riaditeľa Ing. Júliusa Bušniaka. Správa poverila doterajšieho vedúceho účtovníka Jána Hadrabu vedením závodu vo funkcii správcu. V tej dobe prišiel do služieb Fatry aj Ing. Boris Zinovjev, ktorý sa ako vedúci zaslúžil o zavedenie niektorých dobrých výrobkov a zvýšenie kvality.
Dôsledky celosvetovej hospodárskej krízy na počiatku tridsiatych rokov zasiahli znovu aj Fatru, ktorá sa vtedy ešte len spamätávala z otrasov prvých rokov svojho trvania. 4. marca 1931 sa pri skúmaní výsledkov uplynulého roka na zasadnutí správy znovu ukázala potreba uhradiť odpisy z realít, investícií, dubióz a prevádzkových strát vo výške 1 322 303,27 Kčs, a to z iných prameňov ako prevádzkových výnosov. Banka, ktorá vtedy vlastnila asi 72 % účastín, svojou prísnou úverovou politikou brzdila rozvoj obchodov Fatry, hoci už v minulosti priniesla aj dosť obetí a najviac sa zaslúžila o trvanie Fatry. Banka aj teraz vypracovala dve alternatívy ozdravenia. Podľa prvej ponúkla odpis potrebnej sumy z úveru, podľa druhej navrhla znížiť úrokomer na 1 % na desať rokov, čím by Fatra získala tú istú potrebnú sumu. Prvá alternatíva neprešla u daňových orgánov, ktoré tento „dar“ chceli zdaniť.
Hospodárska kríza doliehala aj na odberateľov Fatry. Mnohí potrebovali nákupný úver, mnohí boli insolventní. Udržovanie obchodov vyžadovalo lacnejšie výrobky, výroba v boji s konkurenciou vyžadovala modernizáciu strojov. Nové investície (vlečka, lis, auta, ležiacke sudy, rôzne stroje) predpokladali nové úvery, vyššie odpisy, úroky, zvýšenie výrobných nákladov. Tieto okolnosti spochybňovali úspech sympatického gesta banky s úrokomerom. Banka svoj sľub dodržala, ale ani tak nedošlo k ozdraveniu. V krízových rokoch klesali tržby, boli škody aj na úveroch, liehová konkurencia, upravujúca jednotné ceny, nebola obnovená, došlo k bezhlavému konkurenčnému znižovaniu predajných cien.
Rozmáhajúce sa čierne pálenie a pašovanie liehovín z Maďarska dohnalo mnoho hostinských do krachu a insolvencie. Priamym následkom nepriaznivého vývoja v týchto rokoch vo Fatre bolo obmedzovanie výroby, znižovanie miezd a platov, prepúšťanie pracovníkov, znižovanie stavu zásob, úzkoprsé opatrenia obchodnej správy v záujme úspornosti. Na druhej strane tu bolo obetavé úsilie hŕstky pracovníkov, verných svojmu ohrozenému závodu, ich skromnosť a vytrvalosť. Táto vytrvalosť priniesla ovocie. Počnúc rokom 1935 došlo pomaly, ale nezvratne k obratu, tržby závodu spolu s výrobou začali stúpať a tento stav a trend sa odvtedy stále zachovával. Dokumentujú to číselné údaje v prehľade (tab.1) o zásobách hotových výrobkov, tržbách, hrubom zisku a jeho podiele v percentách z tržieb podľa rokov. O výrobe hotových výrobkov sa na zasadnutiach správy asi nereferovalo, lebo tieto údaje v zápisnici chýbajú.
Ďalšie roky sa neuvádzajú aj preto, že so situáciou v nasledujúcich rokoch sú to údaje neporovnateľné. V rokoch uvedených v tabuľke č.1 sa vyrábalo z liehu už zdaneného, neskoršie daň z obratu zo spracovaného liehu nie je náplňou tržieb.
Podiel hrubého zisku na tržbách by bol býval od r. 1940 značne vyšší, ako uvádza tabuľka č.1, ale časť zisku bola vtedy použitá na mimoriadne odpisy z novonadobudnutých realít a strojov, povolených zákonmi č. 307/1940 a č.136/1942. Tieto zákony prestali platiť v r. 1945, preto počnúc týmto rokom v prehľade značne vzrástol podiel hrubého zisku.
Čitateľa-odborníka na potravinársku problematiku určite budú zaujímať aj výkony Fatry v tabuľkách č.2 až č.5.
V povojnovom období stúpal predovšetkým výkup lesného ovocia. Napríklad v r. 1953 dosiahol asi 40 vagónov malín a 41 vagónov čučoriedok. To bol vrchol, po ktorom začal výkup lesného ovocia klesať.
Záhradné ovocie si mohol závod v potrebnom množstve zadovážiť aj z iných oblastí Slovenska.
V tabuľkách č.4 a č.5 sú uvedené ďalšie zaujímavé údaje, dokumentujúce rozsah výroby a počet pracovníkov závodu v období pred znárodnením.
Ďalšie údaje technicko-ekonomickej povahy budú obsiahnuté v druhej časti tohto článku.
Obrazový prídavok
Pri práci na článku som hľadal možnosť, ako text obohatiť aj obrazovými prílohami, lebo – v tomto prípade – som nemal žiadne k dispozícii.
Ale, zistil som, že podobne (myslím si) užitočnú prácu konajú aj iní. V tomto prípade mám na mysli občianske združenie Banskobystrický spolok okrášľovací a ochranný BBSOO), ktorý prezentuje svoju činnosť na webovej stránke www.bbsoo.sk.
V sekcii „Články“ som natrafil aj na (síce krátky) článok neznámeho autora o Fatre – prvej slovensko-českej účastinnej spoločnosti [1], zato s bohatou obrazovou prílohou. Mne sa páčia predovšetkým ukážky dobových etikiet, ktoré zdobili liehové i nealkoholické výrobky Fatry. Niektoré mám ešte aj ja sám vštepené do pamäti. Keď som si ich takto – vďaka BBSOO – mohol pripomenúť, akoby mi to „pohladilo dušu“, lebo spomienky ma (aspoň nakrátko) akoby navrátili do mladosti. Možno, že podobné dojmy ovládnu aj niektorých čitateľov. Preto si dovoľujem prevziať toto dobové svedectvo do príloh k obidvom častiam svojho článku. Dúfam, že nie proti vôli BBSOO. Ďakujem za porozumenie.
P R Í L O H A
Pokračovanie.
Pramene:
[1] http://www.bbsoo.sk/fatra-prva-slovensko-ceska-ovocinarska-ucastinna-spolocnost/
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
