Ako to vidím ja: Je po voľbách – zvyknite si!

Písmo: A- | A+

Politikov, ktorým nevyhovuje súčasná politická situácia na Slovensku, opäť raz tzv. „dobehla minulosť“, a to v podobe výroku Ústavného súdu SR ohľadom (prípadného) konania referenda o predčasných parlamentných voľbách.

 Pri otázke „čo teraz?“ som si nevdojak spomenul na premúdrelý výrok jedného slovenského rýchlokvaseného (pseudo)mysliteľa, ktorého tiež „dobieha (a už možno aj definitívne dobehla) minulosť“: „Výrok súdu sa nekomentuje. Výrok súdu sa plní!“ Logicky teda treba rešpektovať aj výroky Ústavného súdu SR. Lebo inak by mohlo byť nespokojencom jajbeda!

 Na druhej strane, s tým (ne)komentovaním súdnych výrokov to málokto berie „smrteľne“ vážne. – Vzápätí, po oznámení rozhodnutia ústavného súdu v danej veci, akoby sa roztrhlo vrece s najrôznejšími komentármi, za ktoré možno považovať aj zverejnené postoje rôznych dôležitých osobností verejného a politického života na Slovensku.

 Zdôvodnenie výroku ústavného súdu sa – podľa mňa – zakladá na „technickej finte“. Referendum by principiálne bolo možné, keby bola najprv (ako inak – „parlamentnou cestou“) patrične pozmenená slovenská ústava. A to je prakticky nesplniteľná požiadavka. Lebo už voľakto dávnejšie sformuloval pravdivé konštatovanie: Koaličné poslanecké kapre si svoj parlamentný rybník sami od seba nevypustia.

 Nikdy sa v podobnej chvíli nezabudne ani na (odradzujúce) pripomenutie, že každé celoštátne referendum je finančne nákladné. Ak politici vtedy zároveň jedným dychom deklarujú, že je to síce v poriadku, lebo veď je to prirodzená daň za udržiavanie demokracie ... robia to len, myslím si, naoko. V skutočnosti robia všetko na zamedzenie toho, aby sa im prípadne mohlo siahnuť na ich „zastupiteľské“ právomoci a postavenie.

 Zdôvodnenie výroku ústavného súdu promptne komentovala v masmédiách aj samotná slovenská prezidentka. Vo svojom suverénne podanom postoji nezabudla spomenúť svoje právne vzdelanie. Okrem toho aj dobrú vôľu, vyjsť žiadateľom prípadného referenda v ústrety nezdržiavaním petičného procesu vo svojom prezidentskom úrade. A napokon – priam na počkanie - „vysúkala“ z rukáva návod, ako by sa to dalo (keby sa vskutku chcelo dať!), a opäť parlamentnou cestou, založený na tvrdení (ktoré som počul z jej úst prvý raz) o akejsi názorovej zhode naprieč koaličnými aj opozičnými stranami, že je vôľa túto otázku riešiť. V ušiach mi pritom akoby zaškrípala tiež určitá dávka falošnosti a neúprimnosti.

 Prečo teda nepredniesla - právnička - verejnosti tento svoj dnes navrhovaný postup skôr, ako sa rozhodla obťažovať ústavný súd ohľadom ústavnosti navrhovanej referendovej otázky? Keď sa chválila nezdržiavaním petičného procesu v prezidentskom úrade, prečo "riskovala", že ústavný súd si dá "načas" - ako sa aj stalo? Teraz to vyzerá tak, že sa snažila byť zároveň za múdru aj za peknú. 

 Nenadarmo – tiež už dávnejšie – sa ráčil vyjadriť iný rýchlokvasený slovenský (tiež)mysliteľ, citujem (ak ma pamäť neklame): „Volič je hovno.“ 

 Poznámka: Ospravedlňujem sa útlocitnejším čitateľom, že som volil doslovnú citáciu daného výroku, ale ako ináč výstižnejšie opísať faktickú situáciu, v ktorej sa nachádzajú oprávnení voliči, a to už samotného počiatku samostatnej Slovenskej republiky.

 K napísaniu tohto článku ma neviedlo sklamanie z predmetného výroku ústavného súdu, ani rozčarovanie z (prevažnej) neúprimnosti slovenských politikov. Aj ja som si vedomý neželanej možnosti, že v prípadných predčasných parlamentných voľbách na Slovensku by sa mohla dostať naspäť k moci skompromitovaná predošlá politická garnitúra. Ale zároveň nie som spokojný ani s terajšou úrovňou vládnej moci na Slovensku. Situácia, podľa mňa, je taká, že – ak sa niečo podstatne nezmení - ešte niekoľko generácií Slovákov bude odkázaných presúvať sa „z dažďa pod odkvap“. Lebo politici-babráci sa, na svoje ospravedlnenie, sústavne oháňajú argumentom, že „keď sa robí, robia sa aj chyby“, ale – obrazne povedané – právo na „voličský“ omyl voličom, ktorí ich vyniesli k moci, nepriznajú.

 Osobne sa totiž nazdávam, že referendum, o ktoré tu išlo, malo byť predovšetkým potvrdením všeobecného práva voličov na – obrazne povedané – „voličský“ omyl. Pritom, či došlo v ostatných parlamentných voľbách k omylu alebo nie, by aj tak rozhodla väčšina referendových hlasov.

 Pomýliť sa môže každý (nieto ešte, keď ho pred voľbami zámerne oklamú). To ale neznamená, že je povinný zato pykať, „lebo ústava...“. A že inak sa nedá. To možno nahovárať len blbcom (alebo tým, čo sú pokladaní za „hovno“). 

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Skryť Zatvoriť reklamu