Toto dôležité Hríbovo tvrdenie sa nachádza v úvodníku najnovšieho čísla .týždeň 35/2018 s názvom „Výzva Andreja Kisku“.
Získal som tak impulz napísať svoj názor, ladený v štýle „ako to vidím ja“.
Prvými článkami tohto druhu boli moje články „Terajšie snahy KDH“ (26.9.2017) [1], „K nehode Daniela Lipšica“ (28.8.2017) [2] a „Voľby do VÚC“ (8.11.2017) [3].
Mal som v pláne vyjadriť sa podobným spôsobom aj k iným spoločensky zaujímavým témam, ale napokon som uprednostnil niečo iné.
S odstupom času som napísal článok „Od Demandíc ku Krásnej Hôrke“ (19.1.2018) [4], ktorý – ako sa okamžite ukázalo – bol dostatočným dôvodom pre nejakého „dobráckeho“ SME-tiara sankcionovať ma, čo sa okamžite dramaticky prejavilo na čítanosti mojich ďalších článkov.
Dobre. – Nie na moju vlastnú škodu, ale na všeobecnú škodu slovenskej verejnosti mi ktosi v SME efektívne „zavrel hubu“, aby vnímavosť verejnosti k mojim názorom na celospoločenské témy bola značne obmedzená.
Prečo sa teda vraciam k štýlu „ako to vidím ja“?
Už dnes mi je zrejmé, že ak je oznam z pera Štefana Hríba pravdivý, pánom Kiskom založená ďalšia politická strana (na Slovensku už bude nižšie ako 150. v aktuálnom registri, [5]) bude strana typu „na jedno použitie“.
S veľmi vysokou pravdepodobnosťou, nebude predstavovať v podstate nič iné len výťah do významných politických funkcií pre niekoľko dopredu vybraných osôb. A to bez akejkoľvek záruky pre voličov, že pre nich za to aj niečo naozaj užitočné urobia. Veď toto sa stalo v krátkej histórii samostatnej Slovenskej republiky už neraz.
Teraz by k tomu malo prísť pod záštitou prezidenta, ktorý sa (podľa môjho názoru) od prvej chvíle v prezidentskej funkcii správal, akoby práve odštartoval nejakú novú, permanentnú predvolebnú kampaň. Vtedy som predpokladal, že sa jedná o kampaň pre udržanie sa v danej funkcii aj v druhom volebnom období.
Ibaže – prezident robil mnoho vecí, ktoré by - po správnosti - mala robiť pani prezidentová,no tá sa k ničomu podobnému nemala.
Naopak, Andrej Kiska priskoro začal hovoriť, že musí (popri svojej dôležitej funkcii) dbať aj na svoju rodinu.
Opýtal som sa sám seba: Prečo sa teda hrnul do funkcie prezidenta samostatného štátu? Prečo si riadne nezvážil dopad výkonu svojej funkcie na vlastnú rodinu ešte skôr, pred svojou prezidentskou kandidatúrou?
A, keď už bol vo funkcií, v ktorej zvyčajne chce byť každý vyvolenec „prezidentom všetkých občanov“, zrazu ukázal, že – ako taký - doslovne o všetkých občanov nestojí.
Cirka 210 000 voličom Kotlebovej ĽSNS akoby odkázal, že sú vlastne „fašisti“, a to tým, že odmietol rešpektovať ich voľbu, ktorou poslali kotlebovcov do slovenského parlamentu.
Ani slon v porceláne by sa nemohol správať neokrôchanejšie ako prezident, ktorý odmietol (čo len formálne) prijať zvoleného zástupcu 210 000 voličov.
V článku „Protestujúci sám vojak v poli“ [6] som, pri prvom výročí parlamentných volieb 2016, predvídal , že kotlebovcom volebné preferencie v stávajúcom volebnom období budú skôr rásť ako klesať.
Zdôvodnil som to v jeho druhej časti - Ako vidím našu budúcnosť po parlamentných voľbách, s podtitulkom „Napísal som bezprostredne potom (rozumej po 5.3.2016 – pozn. autora), ale - myslím si - mnoho z toho je aktuálne aj dnes.“.
Pozri, napríklad, aj [7].
Ale, keďže to všetko je (zatiaľ) len môj subjektívny dojem, prezentujem ho jednoznačne: Tak to vidím ja.
Zhodou okolností som narazil na článoček v Novom Čase (27.8.2018, str.4) „Počet členov strán: Najviac klesajú u Hlinu, stúpa Kotleba s Kollárom“.
Jeho obsah môj predpoklad ohľadom preferencií kotlebovcov potvrdzuje.
Je tak stručný, že si ho dovolím odcitovať celý. –
» Ako na hojdačke. Popularitu slovenských strán okrem volieb a prieskumov naznačuje aj počet ich členov.
Vo výročných správach odhalili, koľko ľudí sa k nim otvorene hlási.
Nový Čas sa pozrel na to, ako stúpli či klesli oproti roku 2016.
Zatiaľ čo najsilnejšia vládna strana Smer pozvoľna padá, tak oslovovať nových priaznivcov sa darí Sme rodina Borisa Kollára (53) či fašistom Mariána Kotlebu (41), ktorí čelia konaniu o zákaze ich hnutia.
Tradične nízky počet členov si držia opozičné strany SaS či OľaNO.
Paradoxne tieto strany majú menej podporovateľov ako mimoparlamentné hnutia Spolu či Progresívne Slovensko, ktoré majú stovky členov.
Už čoskoro však vstúpi do platnosti zákon, ktorý hovorí, že v prípade volieb musia mať partaje aspoň dvojnásobok počtu ľudí na kandidátke.« Koniec citovania.
Grafická príloha k článku „Koľko členov majú hnutia“ uvádza (ku koncu r. 2017) nasledujúce počty:
Smer-SD 15 182 členov,
KDH 8 947 členov,
SNS 7 662 členov,
Most-Híd 5 517 členov,
ĽSNS 1 439 členov,
Sme rodina 1 350 členov,
SaS 208 členov,
OľaNO 13 členov.
Akú silu bude mať budúca strana Andreja Kisku?
Štefan Hríb o plánovanej Kiskovej strane, v predstihu, referuje toto – citujem [8]:
» Najskôr základné informácie, ktoré sme s kolegami získali v posledných týždňoch.
Je už jasné, že Andrej Kiska založí politickú stranu, ktorá bude stredová, budú v nej konzervatívci, aj liberáli, bude jasne orientovaná na Západ, ponuku na to, byť jej súčasťou, dostanú významné osobnosti, študenti z námestí aj ľudia z niektorých politických zoskupení – a to všetko sa stane bez ohľadu na to, či voľby budú riadne, alebo predčasné.
Ak budú riadne, založí ju Andrej Kiska po skončení svojho funkčného obdobia, no ak by chcela koalícia a časť opozície tento plán zmariť práve predčasnými voľbami, je Andrej Kiska pripravený založiť stranu a priviesť ju k voľbám aj ako prezident, pretože Ústava mu v tom nijako nebráni a svojím spôsobom mu tým predčasné voľby dokonca pomôžu.
Podľa našich zistení je dnes potenciál takej strany 20 a viac percent, jej vznik významne prekreslí preferencie viacerých iných strán, no súčasne výrazne zvýši šancu na vznik rozumnej povolebnej koalície bez Smeru, SNS a extrému, a to je nevyhnutný predpoklad slušnej krajiny.« Koniec citovania.
Osobne predpokladám, že pojmom „extrém“ sú tu myslení predovšetkým kotlebovci. Možno aj ich voliči.
Slovné spojenie „podľa našich zistení“ ja – vo svojich úvahách – označujem pojmom „slovný most“. Alebo, ak by chcel niekto počuť čosi konkrétnejšie, považujem ho za blá-blá-blá. Inak by sa pán Hríb určite vyjadril konkrétnejšie.
(Aby som bol objektívny, v predmetnom čísle .týždňa, autori článku „Aká bude Kiskova strana?“ tvrdia, že Kiska vraj má potenciál „vykradnúť“ až polovicu voličov SaS či OľaNO a, mimochodom, poslať Most-Híd do politického zabudnutia.)
Je pravda, že volebný výsledok jedného politického subjektu nad dvadsať percent nie je zanedbateľný.
Ďaleko od pravdy nemusí byť ani predpoklad, že by to malo za dôsledok zmenu volebného výsledku iných politických subjektov. To dá rozum, že ak sa odnekiaľ, z ničoho nič, nazbiera „na kopu“ dvadsať percent (alebo aj viac) jednému, musí zákonite ubudnúť – z ich doterajšieho podielu na politickej moci – iným.
Ale už nie celkom „kóšer“ je tvrdenie, že „to je NEVYHNUTNÝ predpoklad slušnej krajiny“.
Lebo – celkom určite – je to predpoklad síce nevyhnutný, ale aj – dozaista – nie POSTAČUJÚCI.
Štefan Hríb pokračuje, citujem:
» V prvom rade je Kiskov projekt logickým pokračovaním verejného vzopätia po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Táto udalosť ROZHODLA (pozn. - zvýraznil autor článku) o vzniku celého projektu a výrazne bude formovať aj jeho podobu a étos. Bude to teda skôr niečo ako novembrová VPN, než ako politická strana zo zabehaných slobodných pomerov. Bude združovať ľudí, ktorým ide o základnú premenu unesenej krajiny, nie ľudí s jasne vyhraneným politickým názorom. Bude to teda skôr hnutie, aké vzniká v zlomových momentoch, nie strana z poučiek o politickom systéme.« Koniec citovania.
Tu sa (podľa môjho názoru) jedná len o zbožné želanie autora tejto deklarácie.
Takto to rozhodne fungovať nebude.
Pri všetkej úcte k osobám zavraždených, i k osobám po nich pozostalým, ich tragická smrť sotva pohne (voličskými) masami podľa kohokoľvek predstáv, nech by boli mienené sebalepšie. Preto, ak by len tento jeden (závažný moment - v živote jednotlivcov; ale sú tu ešte závažnejšie momenty – v živote celej našej spoločnosti) dôvod mal rozhodnúť o vzniku Kiskovho „projektu“, je to dosť málo. – Tento zámer sa zrejme nenaplní a – „kiksne“.
Ako môžu ľudia bez jasne vyhranených názorov (aj politických) zrealizovať nejakú podstatnú premenu krajiny, ktorá sa nachádza v zlom stave?
(Majúc predstavu, ako to pán Hríb myslí, akceptujem ním používaný prívlastok „unesená“.)
Po Novembri 1989 nám bolo už aj horšie, ako sa dá predpokladať, že (mnohým ľuďom) bude v roku 2020.
Nebude sa teda, v tomto zmysle, jednať o žiaden „zlomový moment“.
Ľudia-voliči, mnohí z nich kedysi štrngajúci kľúčikmi na námestí SNP a v eufórii slobody skladajúci sa okradnutým (ani vtedy gauneri nezaháľali a využili každú príležitosť) na desaťtisícovú náhradu škody, sa nenechajú druhý krát napáliť stratégmi z tzv. „bratislavskej kaviarne“. (Samozrejme, ak nezačnú „hneď a zaraz“ konať v prospech obyčajných ľudí konkrétne skutky, a ostanú pri prevolaniach a rôznych pózach.)
Analyzujme obsah predmetného úvodníka ďalej. -
Pán Hríb si zrejme uvedomuje, do akého hrubého dreva zaťal. Konštatuje:
» To má svoje nástrahy (prvou z nich bude nevyhnutnosť spoločnej vízie o krajine a konkrétnych riešení pre školstvo, zdravotníctvo a spravodlivý štát napriek rozličným názorom), ale akútna potreba VYMENIŤ súčasnú garnitúru a jej spôsob spravovania štátu je ROZHODUJÚCIM ARGUMENTOM. «
(Poznámka: Zvýraznenia častí textu urobil autor článku.)
Najväčším problémom spomedzi všetkých predvídaných „nástrah“ je fakt, že slovné ARGUMENTY nenahradia konkrétne ČINY.
A práve činy MAJÚ občania-voliči (po všetkých doterajších negatívnych skúsenostiach „s politikou“) PRÁVO - od ktorejkoľvek politickej „sľubotechny“ – POŽADOVAŤ.
Z logických dôvodov, prvým požadovaným činom zo strany kandidátov (na akúkoľvek politickú funkciu) musia byť relevantné ZÁRUKY, že sa, po zvolení, svojím sľubom, ktoré ich vyniesli do funkcií, NESPRENEVERIA.
Relevantné záruky musia špecifikovať konkrétne (predovšetkým reálne a účinné) POSTIHY pre neschopných politikov (pretože sa pechorili, kam nepatria, a zmarili tak príležitosť schopnejším, ktorí by konali na všeobecný prospech). Alebo, pre vyslovených špekulantov, uvažujúcich podľa vzorca „ja som ten chytrák, čo som sa nechal zvoliť, a vy ste tí hlupáci, čo ste ma zvolili“.
Lebo – všetky reči o nejakej politickej (ešte k tomu – len – kolektívnej) zodpovednosti sú len obyčajné KECY!
Osobne neverím tomu, že by určití ľudia, konajúci len pod vplyvom nejakého neurčitého „étosu“, dokázali DÔSLEDNE TRVAŤ na všetkých potrebných zárukách, a aj VYTRVAŤ v ich presadzovaní až do zdarného konca.
Ak pred voľbami len vyrukujú s nejakým „akčným plánom“, ktorý – de facto – bude len súpisom všetkého, čo je v štáte slovenskom zlé a (alebo) skrz-naskrz prehnité, taký súpis nedostatkov bude mať každá strana. A (ako inak, najskôr, pravdepodobne – opäť raz) bez konkrétnych záruk.
Ale zdarný koniec sa akosi (jednoznačne) nerysuje ani podľa predpokladov Štefana Hríba, ktorý ďalej uvažuje takto. –
» Je takmer isté, že vznik tejto strany spôsobí aj žiarlivosť časti opozície, ktorá okrem istých percent stratí aj výsadu nenahraditeľnosti.
Ale je elementárnou skúškou zodpovednosti demokratickej opozície a jej pripravenosti spravovať štát, či to bude žiarlivosť tlmená, alebo zámerne zosilňovaná. «
Na tomto mieste citovanie textu Hríbovho úvodníka končím, pretože ďalej nasleduje už len jeho viac-menej propagačný záver, nasmerovaný do radov opozičných politikov s tým, že informáciám o (plánovanej) strane Andreja Kisku venuje týždenník .týždeň celkom 12 ďalších strán, vylepšených zopár obrázkami a sprievodným textom, ktorý tiež – myslím si ja – kladie určité nástrahy.
V článku autorov Michal Magušin, Matúš Baňovič a Michal Oláh – Aká bude Kiskova strana? – je, na str. 7 aktuálneho čísla .týždňa, pod obrázkom, text nasledujúceho znenia:
„19. február 2018 Bratislava: V diskusnej relácii .zákulisné reči sa stretli predseda strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík a šéf Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko. Obidvom môže Kiskova strana výrazne zmeniť plány.“
Nuž, môže. – Ale nezabúdajme na to, že každá akcia vyvoláva patričnú reakciu.
Na str. 8 je zas, pod obrázkom, takýto text:
„7. marec 2018 Bratislava: Šéf hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OľaNO) Igor Matovič s Veronikou Remiášovou a Jánom Budajom, po prijatí v Prezidentskom paláci. Prejde Remišová do Kiskovej strany?
Polovicu plochy danej strany obetovali len kulise, ktorá (azda) má spôsobiť, že nastolená otázka (priamo k obrázku nepatriaca) prejde „bez úhony“ do podvedomia čitateľa, aby tam mohla pôsobiť až do príhodnej chvíle.
Tomu sa hovorí rafinovanosť.
Na str. 14 je obrázok s komentárom:
„11. január 2018 Bratislava: Miroslav Beblavý odovzdáva podpisy na registráciu novej strany Spolu – Občianska demokracia. Beblavého strana s vysokou pravdepodobnosťou splynie s veľkým subjektom Andreja Kisku.
Ja tento „počin“ hodnotím slovami:
Masírovanie nekritických mozgov na pokračovanie!
Na str.9, pod medzititulkom .politické zemetrasenie, autori článku píšu:
» Oči architektov Kiskovej strany sa ani náhodou neupínajú len na Spolu či Progresívne Slovensko.
Prezidentovi ľudia počítajú s ďalšími známymi menami.
Vysloviť tieto mená verejne je vraj mimoriadne CITLIVÉ.
Kiskovci si reakciu verejnosti na pár mien nechali aj odmerať a pri niektorých bývalých vysokopostavených politikoch údajne získali priamy dôkaz, že niektorých už volič „RECYKLOVAŤ“ odmieta. Kiska pritom do novej strany veľa známych mien nepotrebuje. Slovenská osvedčená POUČKA hovorí, že volič sa aj tak zameriava najmä na lídra. «
Už len zmienka o prieskumoch reakcií potencionálnych voličov na „recyklovanie“ niektorých politikov v parlamentných voľbách v r. 2020 je akosi V PROTIKLADE s básnením o akomsi „étose“ politikov, ktorý v nich malo údajne vzburcovať nešťastie dvoch nevinných mladých ľudí v r.2018.
A, tiež je na zamyslenie, že šéfredaktor – v úvodníku (str.3) – doslova píše (či skôr tvrdí): „bude to teda skôr hnutie, aké vzniká v zlomových momentoch, nie strana Z POUČIEK o politickom systéme“, no neustriehne, aby sa iní (na str.9) nepreriekli o „slovenskej osvedčenej POUČKE, hovoriacej, že volič sa aj tak zameriava na lídra“!
Predpokladám, že ako hovoria, tak aj uvažujú.
Tomu sa hovorí – nedôslednosť.
Kto rozumný má tomu všetkému bezvýhradne veriť?
Pramene:
[1] Ako to vidím ja: Terajšie snahy KDH
https://cudzis.blog.sme.sk/c/465126/ako-to-vidim-ja-terajsie-snahy-kdh.html
[2] Ako to vidím ja: K nehode Daniela Lipšica
https://cudzis.blog.sme.sk/c/465277/ako-to-vidim-ja-k-nehode-daniela-lipsica.html
[3] Ako to vidím ja: Voľby do VÚC
https://cudzis.blog.sme.sk/c/468394/ako-to-vidim-ja-volby-do-vuc.html
[4]Ako to vidím ja: Od Demandíc ku Krásnej Hôrke
https://cudzis.blog.sme.sk/c/473999/ako-to-vidim-ja-od-demandic-ku-krasnej-horke.html
[5] Koľko budeme mať politických strán? Už teraz ich je 150 a o slovo sa hlásia ďalšie
https://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Kolko-budeme-mat-politickych-stran-Uz-teraz-ich-je-150-a-o-slovo-sa-hlasia-dalsie-299526
[6] Protestujúci sám vojak v poli
https://cudzis.blog.sme.sk/c/448671/protestujuci-sam-vojak-v-poli.html
[7]Mikulášan protestuje proti nejasným volebným pravidlám
https://myliptov.sme.sk/c/8139775/mikulasan-protestuje-proti-nejasnym-volebnym-pravidlam.html
[8]Štefan Hríb: Výzva Andreja Kisku
.týždeň 35/2018, úvodník na str.2
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
