Po dlhšom čakaní na zaplatenie svojho nákupu, vyjdete z predajne von – a čo neraz nevidíte?
Onen nedočkavec má zrazu času dosť a dosť.
Zaujímajúc ležérny postoj, „hulí“ svoju cigaretku, aby špak z nej neskôr upustil rovno k svojim nohám napriek tomu, že najbližší odpadkový kôš mu dobreže oči nevykole.
Podobní primitívi takto bezohľadne zanešvárujú verejné priestory, napríklad v blízkosti zastávok MHD. Keď by ste si chceli sadnúť na lavičku v parku, často vás od tohto úmyslu odradí pohľad na ten fajčiarsky „bordel“, ktorého by ste sa museli dotýkať nohami.
Toto je až pričastý nešvár, ktorý by nebol možný, keby pokladníčky zaujímali k takémuto vzorcu správania dôsledne odmietavý postoj.
Boja sa azda, že nedočkavec, trasúci sa na novú dávku nikotínu (alebo alkoholu), odíde niekam inam a oni prídu o tržbu? - Nezmysel!
Tak prečo to potom robia? - Neuvedomujú si, že, z ich strany, je to vlastne DRZOSŤ voči zákazníkom, ktorí disciplinované čakajú, kedy príde rad na nich? A uvedomujú si vôbec, že ich konanie je naviac NEDEMOKRATICKÉ?
Môžeme mať (hypoteticky) na Slovensku superdokonalé zákony, je nám to prd platné. Potrebnú kvalitu života aj tak nedosiahneme, keď je ich dodržiavanie stále nevymožiteľné ani len v oblasti všeobecných zásad slušného správania sa na verejnosti.
Dnes som zažil situáciu tohto druhu v predajni COOP Supermarket na horných Podbrezinách v Liptovskom Mikuláši. Výslovne zdôrazňujem, že nemám úmysel nejako uškodiť tejto konkrétnej predajni, pretože fenomén, ktorý som si teraz "zobral na mušku", je všeobecne rozšírený. Bežne sa s ním stretávame kdekoľvek inde. Túto predajňu uvádzam preto, že práve tam ma tento nešvár "dožral" až tak, že som sa konečne rozhodol verejne a kriticky naň poukázať.
Pravidelne navštevujem staršiu paniu v centre sociálnych služieb (v domove dôchodcov), ktorú popri starobe akútne postihla aj Alzheimerova choroba. Snažím sa s ňou pravidelne chodiť na prechádzky, veľmi často spojené aj s príležitostným nákupom nejakých drobností.
Aj dnes sme teda takto zašli do zmienenej predajne.
Z trojice pokladníc fungovala len jedna, ale to je normálna vec. Videl som najmenej dve predavačky plne zamestnané dokladaním tovaru do regálov, využívajúcich dobu zníženej návštevnosti predajne.
Dlhé roky som pracoval vo sfére služieb, menovite vo sfére (veľko)obchodu, na postoch vedúceho rôznych oddelení, preto tejto problematike (nazdávam sa) rozumiem, a viem aj oceniť správne uvážené konanie zamestnancov. Na druhej strane mi nikto neodškriepi svoje neprofesionálne konanie, najmä keď sa ho dopúšťa rovno pred mojimi očami.
Pokladníčka sedela v strednej pokladni a evidentne bezstarostne komunikovala so zákazníkom, ktorý už zaplatil. Keď nemá momentálne inú prácu, nič proti tomu nemám. K obchodu patrí udržiavať dobré – aj neformálne – vzťahy so zákazníkmi, najmä ak sú to častí a pravidelní zákazníci. Ale toto nebola správna chvíľa na podobné konanie.
Prístup k tej pokladni blokoval čiastočne zaplnený nákupný vozík. Domyslel som si, že to si asi takto „rezervuje“ miesto v rade staršia pani, ktorú sme minuli so svojím nákupom pri neďalekom regále, kde si ešte vyberala nejaký tovar, na ktorý si spomenula dodatočne. Rešpektoval som to bez problémov. Mohol som jej nákupný vozík odsunúť niekam nabok a zaujať miesto prvého v poradí pred pokladňou, ale to som si doteraz ešte nikdy nedovolil. (Väčšie problémy som mal so svojou spoločníčkou, ktorá ma neustále „zamestnávala“ špecifickými pseudoproblémami „á la alzeihmer“.)
Keď prišla zvonku jedna pestovaná „madam“ a pristúpila spredu priamo k pokladni, už som tušil, čo bude nasledovať.
Nenútený rozhovor pokladníčky s „(tiež)pánom“ pokračoval, lebo „madam“ sa rozhodla chvíľu vyčkať. Zrazu si „(tiež)pán“ asi spomenul, že sa ešte musí zásobiť liehovinou v malom balení (= „ťapka“; 0,2 L). Dostal ju bez problémov, lebo „ťapky“ sú vychytený artikel v palete potravinárskeho sortimentu. Nachádzajú sa na dosah pokladníčkinej ruky podobne ako cigarety bežných značiek.
„(Tiež)pán“ platil kreditnou kartou, čo tiež chvíľu trvalo.
A potom prišla na rad „madam“. Žiadala si – ako ináč! – cigarety.
Kým mohla byť vybavená, staršia pani stihla zaujať miesto pri svojom nákupnom vozíku.
Keď som mal náš nákup zaplatený, už boli v rade ďalší zákazníci. Ale ani tak som si neodpustil vysloviť svoje výhrady k neprofesionálnemu správaniu pokladníčky.
Vyhovárala sa, že to bol (alebo boli obidvaja?) jej nadriadení.
Ja osobne by som sa za tú úbohosť „hanbil ako pes“. (A, ak by to naozaj obidvaja boli jej nadriadení, mali by prežívať ten istý pocit a dôkladne sa zamyslieť sami nad sebou. - To im odporúčam celkom vážne.)
Druhý argument na svoju obhajobu založila na otázke, prečo som sa neozval voči tým dvom nezdvorilcom ja?
Ale to je vaša povinnosť – vy ste v práci! A, keď vy nepoznáte svoje oprávnenia a povinnosti spojené s týmto pracovným postom, vás treba školiť! – kontroval som ja.
Ja osobne, už neraz, keď som si prišiel kúpiť čo len jedny noviny z dennej ponuky, tiež situovanej v tesnej blízkosti pokladní, vždy som obišiel najbližšie regály, aby som sa mohol zaradiť do radu pred pokladňou.
A prečo?
Lebo si ctím aj čas ostatných zákazníkov, ktorí tu koniec-koncov boli skôr ako ja.
A pokladníčka si neuvedomuje, že keď sa „baví“, že nepracuje?
Že zdržiava ostatných a marí takto ich čas?
Že – stará pravda – „čas sú peniaze“?
Ona si cení len peniaze od ľudí, ktoré zhŕňa do kasy?
Aby si čitateľ nemyslel, že som nejaký „náfuka“ – mrzutý „plesnivý“ dedko – dovolím si poznamenať, že práve dnes, nedlho pred touto konfrontáciou, som zažil aj opačnú situáciu, a síce príjemné, profesionálne vystupovanie predavačky v cukrárni Veronika (tiež na sídlisku Podbreziny).
Dal som si tú „námahu“, aby som svoje uznanie oznámil aj vedeniu predmetnej firmy, a napokon – ako dôkaz, že nehovorím do vetra – predostrel ho tiež širokej verejnosti.
Apelujem na všetkých zákazníkov s podobnými skúsenosťami v obchodoch, aby neváhali s kritikou dotknutých tam, kde treba, a – naopak – aby nešetrili (aj s verejnou) pochvalou, kde si to zaslúžia.
Inak sa „bežný človek“-zákazník ešte dlho-predlho nedočká zaslúženej úcty od ľudí, ktorým dnes v obchode neraz musí „ďakovať za to, že im vôbec smel odovzdať svoje peniaze za nákup“. Pritom títo, vďaka nám zákazníkom, majú svoju trvalú prácu. A – ak ich nebaví práca v obchode, vyžadujúca systematický kontakt s ľuďmi – nech idú radšej robiť niečo iné, napríklad kydať hnoj.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
