V tomto článku som si vytýčil, v daných súvislostiach predstaviť svojho vlastného otca. Nie azda preto, že to bol (spolu s mamou) môj "najbližší" príbuzný, ale predovšetkým kvôli jeho nadpriemerne významnej účasti na stavbe kostola sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci. S týmto neživým pamätníkom rôznych ľudských príbehov je čiastočne spätá aj pamiatka môjho (resp. nášho - sme štyria) otca.
Tejto téme som venoval už päť článkov, a to [1], [2] , [3] , [4] a [5]. Dovolím si pripomenúť aj článok [6], ktorý podnietil čitateľa Pavol Stana zo Starého Smokovca, aby ma kontaktoval e-mailom a nečakane podal vlastné svedectvo o mimoriadnej účasti môjho otca na stavebných prácach predmetného kostola.
Pán Stano napísal:
"Váš otec (ak som Vás správne identifikoval) bol najaktívnejším brigádnikom na stavbe tohoto chrámu, podľa (dosť neúplnej) evidencie odpracoval bez nároku na akúkoľvek odmenu či cestovné 3043 hodín (iste to bolo viac, pretože evidenciu nemáme úplnú), čo je zhruba 400 dní - len pre upresnenie druhým v poradí bol jeho kamarát pán Ondrej Jasenčák s asi 1500 hodinami (pán Jasenčák ešte žije - myslím, že má 92 rokov)." [1]
Môj otec František Cudziš st. (1928 - 2008) a pán Ondrej Jasenčák sa stretli na stavbe kostola v Novom Smokovci ako starí dobrí známi už z mladosti, ktorí prežili prakticky celý svoj život vo Vysokých Tatrách.
Pán Ondrej Jasenčák bol svojho času vyhlásený šéfkuchár, ktorý varil "za ČSSR" napríklad na svetovej výstave EXPO 1967 v kanadskom Montreale (a - zdá sa mi - že takto pôsobil aj na niektorých ďalších svetových výstavách).
Jeho dcéra Mária Jasenčáková vynikla ako reprezentantka československého sánkovania. Na ZOH 1980 v Lake Placid obsadila celkové 9. miesto a na ZOH 1984 v Sarajeve obsadila celkové 12. miesto. [7] Všetci členovia rodiny boli i sú príjemní ľudia.
Môj otec i pán Jasenčák na stavbe intenzívne spolupracovali aj s Pavlom Stanom. Pripadali si, spolu s ostatnými brigádnikmi, ako jedná veľká neformálna rodina.
Pravda, medzi brigádnikmi boli rozdiely, a to aj v prístupe k práci.
Niektorí, ktorí si prácou na stavbe kostola, riešili do istej miery svoje existenčné problémy a prichádzali pracovať ako nekvalifikovaní pomocníci aj kvôli pravidelnej teplej strave, mali (podľa slov môjho otca) niekedy (najmä v páľave letných dní) väčší záujem o neďaleko odloženú prepravku s pivom ako o prácu pri miešačke. No úspešné napredovanie prác to nijako neovplyvnilo. Lebo nikdy pritom neprekročili prípustnú mieru správania, ktorá sa na stavbe dala tolerovať s ohľadom na bezpečnosť pri práci. A za tú zodpovedali, okrem mnohých iných vecí, profesionáli.
S otcom som sa nikdy podrobnejšie nerozprával o pohnútkach, ktoré ho viedli k bezplatnému odpracovaniu toľkého času na stavbe kostola, a to už v pokročilom veku 69 - 74 rokov. Osobne som predpokladal, že sa inšpiroval mojím "príkladom", keď som v rokoch 1984 - 1987 odpracoval sólo (poctivo rátaných) najmenej 800 hodín výškových prác na obnove evanjelického kostola v Liptovskej Porúbke (1914 - 1917) k 70. výročiu dokončenia jeho stavby.
Fyzicky bol dobre stavaný i disponovaný. Ešte ako 75-ročný išiel zbierať začiatkom septembra brusnice vysoko nad Starý Smokovec, na známu bohatú lokalitu na južnom úbočí Slavkovského štítu (cca 1500 - 1700 m n.m.).
Pán Stano, pri oslave 15. výročia posviacky kostola v r. 2002, spomínal, že otec sa nebál výšok. Keď bolo treba, nemal problém chodiť na stavbe po múroch a, ako vidno, aj po sedemdesiatke ešte vládal nosiť pomerne ťažké bremená.
Raz sa stalo, že vkročil na čerstvo položený, zospodu však nepodopretý tzv. keramický strop, ktorý ho neudržal. Preboril sa cezeň a padol o podlažie nižšie, pričom okolo neho popadali aj viaceré (duté) stropné tvárnice. Bolo to v strednej časti kostola, na chodbe vedľa kaplnky. Našťastie sa mu - okrem udretia - nič vážnejšie nestalo, takže po dvoch-troch dňoch odpočinku sa znova vrátil na stavbu.
Bol však pomerne hluchý, najmä na pravé ucho. Pol jeho života bolo v práci vystavené hluku autobusového motora. Hoci sa motor (s výkonom 120 kW ≈ 160 HP, tzv. "konských síl" - pozn. autora) nachádzal pod tlmiacou kapotou, ale predsa len bol v bezprostrednej blízkosti sedadla vodiča.
Stalo sa, že pri vyvážaní fúrikov s betónom pomocou stavebného vrátka, otec nepostrehol jeden fúrik, ktorý mal zo zdvíhacej plošiny v patričnej chvíli odobrať. Fúrik stúpal ďalej, až kým z určitej výšky neprepadol naspäť nadol. Našťastie, ani on ani jeho obsah, nikoho nezasiahol.
Škripot a vŕzganie "suchých" ozubených prevodov miešačky malty však počul dobre.
Tieto veľmi dôležité súčiastky miešačky sú často vystavené poveternostným vplyvom, s najmä prachu, ktorého je všade na stavbe dosť. Preto treba ozubenia pravidelne ošetrovať mazacím tukom, a dopriať im ho radšej viac ako menej. Ale stávalo sa, že mazacieho tuku (tzv. tavoty) niekedy pochybelo. Pri pravidelnej údržbe miešačky sa jeho zásoby rýchlo míňali, ale nie vždy ich obnovovali v potrebnej miere. Keď bolo najhoršie, otec doniesol tavotu z vlastnej garáže, len aby sa náhodou miešačka nepokazila.
Občas každodennú rutinu spestrila ohlásená či nečakaná príležitostná návšteva na stavbe, a to niekedy aj návšteva veľmi významná.
Na stavenisko sa prišli pozrieť napríklad priatelia-farníci z nemeckého Plettenbergu, ktorí finančne prispeli na stavbu v rámci svojich možností.
Ešte významnejšia bola návšteva kardinála Joachima Maisnera z Kolína nad Rýnom.
Alebo vtedajšieho prezidenta SR Michala Kováča s manželkou.
O rôzne zážitky, aj takéto mimoriadne, nebola na stavbe kostola núdza. Môj otec aj toto osobne chápal, popri morálnom uznaní okolia, ako osobitú odmenu svojej nezištnej práce.
Pramene:
[1] 15. výročie vysviacky kostola sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459746/15-vyrocie-vysviacky-kostola-sv-petra-a-pavla-v-novom-smokovci.html
[2] Príbeh jedného kostola I.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459858/pribeh-jedneho-kostola-i.html
[3] Príbeh jedného kostola II.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459928/pribeh-jedneho-kostola-ii.html
[4] Príbeh jedného kostola III.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459960/pribeh-jedneho-kostola-iii.html?ref=viacbloger
[5] Príbeh jedného kostola IV.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/460058/pribeh-jedneho-kostola-iv.html
[6] Levočská púť vo farbách mojich spomienok
https://cudzis.blog.sme.sk/c/458739/levocska-put-vo-farbach-mojich-spomienok.html
[7] https://www.google.sk/?gws_rd=ssl#safe=active&q=reprezentantka+CSSR+v+sankovani+Jasencakov%C3%A1
Historie sáňkařského sportu.doc
[8] Štefan Mordel: Farský kostol sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci, 2012, ISBN 978-80-970944-1-6
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
