Dnes som si pre zmenu vybral, na ilustráciu svojich myšlienok, leitmotív rozprávky "Cisárove nové šaty" z pera dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena (1805-1875).
Citujem:
»Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. ...
Vo veľkom meste, kde cisár býval, žilo sa veselo, každý deň prichádzalo veľa cudzincov.
Raz sem prišli dvaja šibali. Vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajnú farbu a vzorku, ale šaty z nej budú mať podivuhodnú vlastnosť. Budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad alebo kto je nevýslovne hlúpy.
"To by boli znamenité šaty," pomyslel si cisár. "Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia naraz utkať!" A hneď vyplatil šibalom hŕbu peňazí, aby sa mohli pustiť do práce.
Tí hneď postavili svoje krosná a tvárili sa, akoby pracovali, ale osnovy boli prázdne. Bez dlhého premýšľania si vypýtali najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si schovali do vlastných vreciek, a potom dlho do noci tkali na prázdnych krosnách.
"Teraz by som rád vedel, koľko toho natkali!", pomyslel si cisár.
Akosi čudne sa mu zovrelo srdce, keď si pomyslel, že kto je hlúpy alebo celkom nesúci pre svoj úrad, nemôže látku vidieť. O sebe bol presvedčený, že sa nemusí báť. Niekoho však predsa pošle, nech sa pozrie, ako to vyzerá. Ľudia v meste vedeli, akú podivuhodnú silu má látka, a všetci túžili vidieť, aký neschopný alebo hlúpy je ich sused.« Koniec citovania.
Ďalej predmetnú rozprávku len voľne prerozprávam, aby som čitateľa zbytočne nezdržiaval. -
Najprv cisár poslal k šibalom-"tkáčom" svojho starého statočného ministra, lebo veril, že má rozum a nikto nezastane svoj úrad lepšie ako on. Tento iste najlepšie posúdi, ako látka vyzerá.
Hoci, pochopiteľne, v žiadnom prípade nemohol minister na krosnách nič vidieť, šibali ho svojím správaním zmanipulovali do stavu, že zaklamal, a to doslovne takto:
"Ó, (látka) je nádherná, čarokrásna! Tá vzorka a tie farby! - Veru, musím povedať cisárovi, že sa mi nevýslovne páči!"
Šibali-"tkáči" prejavili potešenie a - citujem: "vymenovali farby i vzorku podľa názvov."
Starý minister pozorne počúval, a takto dostal od šibalov dopredu premyslený návod čo povedať cisárovi, keď príde domov.
Podvodníci potom žiadali ďalšie peniaze, nový hodváb i zlato, čo potrebovali na "tkanie". Všetko popchali ako predtým do vlastných vreciek, na krosná nedali ani vlákenko, a ďalej predvádzali svoju šarádu.
Podobne zmanipulovali aj druhého úradníka, ktorému cisár dôveroval, takže po návrate cisárovi povedal, že látka je naozaj čarokrásna.
Celé mesto rozprávalo (z počutia) o nádhernej látke. Ani cisár, takto psychicky "predpripravený", neodolal túžbe vidieť látku, pokiaľ je ešte na krosnách, a vydal sa do dielne s celým zástupom význačných mužov.
Ako sa dalo predpokladať, všetci podľahli davovej psychóze v obave o svoj rozum, a - predovšetkým - o svoje posty na dvore. Odušu vychvaľovali pred cisárom neexistujúce šaty. Preto sa klamu - napriek "zdravému rozumu" podvolil aj samotný cisár. Každému šibalovi dal rytiersky kríž do gombíkovej dierky a titul cisárskeho tkáča.
Pri verejnom predstavení šiat ich predstavoval sám cisár, a to tak, že sa prešiel mestom - akože oblečený v tých nepredstaviteľne krásnych šatách - v sprievode, pod nádhernými nebesami. Ani v jedných šatách nemal cisár taký úspech.
"Ale veď je nahý!", vykríklo ktorési dieťa a tým celý ten kolosálny podvod praskol. Davovej psychóze bol koniec.
A teraz, vedľa tohto fiktívneho príbehu, položme reálnu paralelu. -
Dvojicu podvodných šibalov nahraďme osobou Alberta Einsteina, ktorý "cisárovi" - teoretickej fyzike na začiatku 20. storočia - ponúkol svoje dve teórie relativity s tým, že lepšie východisko z vtedajších teoretických problémov fyziky azda ani neexistuje. Rýchlo si získal dostatok prívržencov-relativistov, čím sa zástancovia tzv. "zdravého rozumu" ocitli v menšine. Odvtedy ťahajú vo vede za kratší povraz a, ak si chcú udržať svoje posty, musia pritakávať väčšine, aby sa odborne nezdiskreditovali.
Predstavme si skúšku, kde skúšajúcim je profesor-relativista a skúšaným študent, ašpirujúci na vlastnú vedeckú kariéru. Ak chce v svojom snažení uspieť, musí naštudovať oficiálnu verziu stavu poznania a preukázať tieto "vedomosti" na skúške. Aj keď by mal nejaké pochybnosti o niečom z toho, čo ho učili, nesmie pred pánom profesorom ani muknúť. Zložiac skúšku k spokojnosti profesora, a úspešne dokončiac celé predpísané štúdium, otvorí sa mu cesta k prípadnej vlastnej vedeckej kariére.
Nehovorím to prvý raz, že mnoho ľudí, ktorým sa také dačo prihodilo, majú naozaj úprimný záujem o poznanie a preto sa aj dodatočne snažia "nabifľované" pochopiť súkromným "do-štúdiom". Ale nič vhodné, čo by im k tomuto cieľu dopomohlo, vo svojom okolí nenájdu. Napokon, zahltení povinnosťami v práci, ktorá ich živí, zanechajú dobrý úmysel a časom na svoj "vnútorný problém" azda aj zabudnú.
Horšia alternatíva podobného príbehu sa uplatní vtedy, keď absolvent štúdia nemá o kvalite svojho vzdelania žiadne pochybnosti. Zaštítený titulmi pred menom i za menom, ani nepomyslí, že by mohol byť svojím vzdelaním špecifickým spôsobom "pokazený" - že by mohol trpieť deformovaným videním sveta, a to práve vďaka svojmu vzdelaniu. A tvorí! - To je ten Monteigneom spomínaný prípad, keď "druhý typ hlúposti sama >veda< (nadutá a povýšenecká) plodí a rozvíja (!), kým očividnú, tzv. "negramotnú" hlúposť odstraňuje a zabíja.
Táto >veda< vlastne "negramotnú" hlúposť okolo seba vo vlastnom záujme potrebuje, lebo v porovnaní s hlúposťou lepšie vynikne jej "učenosť". Svoju "očistnú" povinnosť - zbaviť okolie negramotnosti - potom >veda< vykonáva s istou noblesnou blahosklonnosťou.
Akosi "automaticky", samo-sebou, sa (v internom i externom prostredí) o >vede< predpokladá, že výsledkom jej pôsobenia je dokonale schodná a bezproblémová cesta, vedúca od totálnej neznalosti k "čistému poznaniu".
Aby som bol úplne jednoznačný, poviem to inak. Predpokladá sa, že v procese historického vývoja vied a poznania, do prítomnosti prešli len spoľahlivé a dokonale overené, t.j. osvedčené poznatky, a že na tej "ceste" nezostali žiadne opomenutia, nejaké "nedorobky", a už v žiadnom prípade nie - vyslovené omyly. Pokrok v poznaní, v ktorejkoľvek dobe, predstavuje nadstavbu nad - v podstate nespochybniteľným - základom, ktorý sme prevzali z minulých čias.
Táto predstava je svojím spôsobom pôvodcom psychologického problému, ktorý som nazval "učením zatemnená myseľ". Paradoxne, mechanizmus jeho pôsobenia poznajú aj menej vzdelaní, resp. vôbec nevzdelaní, ľudia a úspešné ho využívajú na svoj prospech.
V mojich článkoch, už notoricky známa dvojica autorov Bergier - Pauwels, takmer na samom počiatku svojej knihy "Ráno kúzelníkov" (cca str. 15) píšu:
"Domorodci, keď chcú chytiť živú opicu, upevnia na kokosovú palmu tekvicu s burskými orieškami. Opica pribehne, vloží ruku do tekvice, zmocní sa burských orieškov a zovrie päsť. Ale potom už nemôže ruku vytiahnuť. To, čoho sa zmocnila, ju drží v zajatí..."
Určite si vie čitateľ živo predstaviť, ako opica vreští, keď domorodec vyjde zo svojho úkrytu a približuje sa k opici, uviaznutej v tejto svojskej pasci. Opica si uvedomuje, že jej bezprostredne hrozí strata slobody, možno aj smrť, a vreští od zdesenia. Ale mentálne nemá na to, aby sa zachránila tým, že sa vzdá ukoristených burských orieškov. Nie ony ju držia - to ona ich drží!
Tento banálny príklad by mal držať v strehu všetkých, ktorí mentálne majú na to, aby to chápali. A zvlášť opatrnými by mali byť vzdelanci, ktorí, na samom prahu neznáma, kde je pravdepodobnosť omylu naozaj vysoká, odhaľujú pre ľudstvo nové hodnotné poznatky. Keď zvažujú každú skúmanú, problematickú situáciu i možnosti jej riešenia.
Bergier s Pauwelsom, v súvislosti s uvedeným príkladom, pokračujú:
"...Je nutné ohmatať, preskúmať navnadené plody, a potom sa šikovne stiahnuť. Keď sme uspokojili do istej miery zvedavosť, musíme pružne preniesť pozornosť na svet, kde sme, opäť získať vlastnú slobodu a jasnovidnosť, dať sa zase svojou cestou po zemi ľudí, ku ktorým patríme."
Toto je vlastne alegória na nepružnosť vedcovho myslenia a ukážka východiska z tohto zla. Osobne si myslím, že túto problematiku by si mali dobre premyslieť napríklad tzv. "strunári" - potenciálni tvorcovia špecifickej fyzikálnej teórie, zvanej tiež "teória všetkého".
"Strunári" sú teoretickí fyzici, ktorí sa (riskantne) upli na lákavú možnosť vysvetliť reálny svet spôsobom, podstatne prevyšujúcim aktuálnu paradigmu, pomocou predstavy tzv. strún. Toto je ich ekvivalent búrskych orieškov, na ktoré sa lakomia opice, a to aj za cenu straty slobody.
Ja osobne sa obávam, že nie som ďaleko od pravdy, keď predpokladám, že "strunári" sú vlastne "perpeťáci" 21. storočia.
Pojmom "perpetuum mobile" sa vo fyzike označuje (nereálna) predstava stroja, ktorý koná prácu bez potreby vlastného zdroja energie, teda vlastne z ničoho. Preto je perpetuum mobile holá nemožnosť. Myšlienka na existenciu takéhoto nereálneho stroja vznikla niekedy v 12. storočí, keď ešte ľudia nepoznali pojem energie ani zákon jej zachovania. Zákon zachovania energie je však jeden z fundamentálnych prírodných zákonov, ktorých platnosť nemožno ignorovať. Nemožno ho "obísť" žiadnym technickým riešením.
A ako som sa zachoval vo svojom živote, v zmysle vyššie uvedenej problematiky, ja? -
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia som začal študovať na Univerzite Komenského v Bratislave fyziku. Akurát sa univerzita pomaly pripravovala na oslavy 500-stého výročia narodenia Mikuláša Kopernika (1473). Ešte dnes si živo pamätám na pôsobivý, glorifikujúco pôsobiaci plagát, zobrazujúci Kopernika uprostred kníh a jeho jednoduchých astronomických nástrojov, ktoré využíval pri svojich pozorovaniach. Atmosféra tej doby na univerzite na mňa urobila veľký dojem.
Vrhol som sa do štúdia tak intenzívne, že ma takmer nezaujímalo nič iné. Dovolím si, s trochou nadsázky, tvrdiť, že v republike nebolo vtedy menej informovaného človeka, ako som bol ja, lebo som prakticky nesledoval iné dianie okolo seba.
Pre nečakané zdravotné problémy som bol nútený štúdium prerušiť a neskôr aj zanechať. Presunul som sa teda do (praktickej) "školy života", ale niektoré (teoretické) odborné záujmy mi ostali. V tých časoch, keď bolo ústavou zaručené právo na prácu, nebola zriedkavá značná prezamestnanosť, takže mnohí ľudia sa mohli v práci aj flákať. Ja som sa taktiež dostal na také pracovné miesto, kde som mal popri práci aj dosť času, aj vhodné podmienky (z hľadiska technického vybavenia a materiálových potrieb), venovať sa rôznemu experimentovaniu i teoretizovaniu.
Po určitom čase by som sa aj bol mohol vrátiť na vysokú školu, ale už som nemal záujem. Uvedomil som si, že keby som bol dokončil školu, bol by som si skoro určite namýšľal, aký som veľmi vzdelaný a múdry, a v skutočnosti by som bol možno (ako zvykol hovorievať môj nebohý otec) "tak veľmi hlúpy, ako ďaleko vidím".
Okrem toho boli aj iné momenty v praktickom živote, ktoré sa mi nepáčili.
Napríklad v JZD Slušovice údajne montovali (a lá pridružená výroba) nejaké prvé československé počítače, a pracovníci z výskumných ústavov chodili na družstvá na senné brigády. Ak "sedeli" v ústave, povedzme prišli ráno do práce, obliekli si biely plášť, vypili kávu, prečítali noviny a do fajrontu už len zväčša "meditovali". Neboli vytvorené náležité podmienky na poriadnu prácu. Ako pracovné výsledky sa prezentovali väčšinou "písomné výstupy", predurčené do šuplíka. Ak aj niekde existovali potrebné podmienky a schopní, nadaní výskumníci, k výsledkom ich úspešnej práce sa, ako spoluautori, "automaticky" pripisovali ich nadriadení. Nemal som žiadne ilúzie, že to neboli demotivujúce pomery, ani žiadnu chuť sa tam hrnúť.
Ako súkromná osoba, v daných podmienkach, som sa mohol venovať svojim záľubám slobodne. Mal som nejaké predstavy, ako by sa dali (alternatívne) riešiť niektoré problémy, s ktorými som sa oboznámil v rámci štúdia. A, majúc na zreteli, dialekticky pretrvávajúce nebezpečenstvo "učením zatemnenej mysle", som sa vedome rozhodol prestať sledovať pokrok v prírodných vedách, predovšetkým fyzikálnych, aby ma pri mojom vlastnom výskume nerozptyľoval a dodatočne neovplyvňoval. Mal som rešpekt pred možnosťou, že sa tiež môžem nechcene "pokaziť".
Samozrejme, už vtedy som predvídal, že ak by sa mi dakedy podarilo vyskúmať niečo naozaj hodnotné, môžu vzniknúť určité problémy. Keď pred posudzovateľmi nebudem "v obraze" z hľadiska aktuálnej paradigmy, môže ma to (dočasne) v ich očiach diskreditovať.
Uvedomoval som si, že sa tak chcem vydať na dosť riskantnú cestu. Ale, keďže nie som karieristicky založený, ešte k tomu poučený inými peripetiami svojho osobného života, vtedy to bola tá najmenšia moja starosť. Podstatnejšie boli predo mnou stojace výzvy, ako sa, alternatívnym spôsobom, vysporiadať s konkrétnymi problémami v poznaní.
Premyslel som si možnosti, ako by som asi mal postupovať k vytýčenému cieľu a sformuloval som si "pracovné" krédo, ktorého som sa mienil držať.
Neskôr som ho rozšíril o poznanie, ku ktorému som vďaka svojmu plánu došiel.
Esteticky náročnejší čitateľ azda prepáči, ak forma tohto môjho kréda, podľa jeho názoru, prípadne neprekračuje úroveň obyčajnej veršovačky. Tú však viac ako o nejaké verše, ide o do nich "zašifrovaný" význam. Niekomu to možno pomôže bližšie spoznať moju povahu a osobné postoje. Iným, notorickým posmievačom a rôznym "havkáčom" na moje články, sa možno stane ďalšou vítanou zámienkou na ich (trápne) pokusy znemožniť ma, a to aj po "literárnej" stránke. Nuž, nech to len skúšajú. No najprv by sa mohli pokúsiť urobiť si sami pre seba test, či dokážu, aj bez doplňujúceho komentára, pochopiť nižšie uvedené gro. -
Napísal som:
Úžasné je chápať pravdu,
obdivovať - jak je večná.
Či jestvuje spôsob, ako
od bodu ísť do nekonečna
a vždy ho chcieť vidieť čisto?
Odpoveď je prostá: isto.
Opatrne myseľ pristav v mieste k tomu určenom,
zľahka skúmaj, hľadaj krásu, no nie v prachu zvírenom.
Hľadaj pomoc v diele iných, spolu s nimi nie si sám,
nebuď pyšný - ani skromný - vždy pochybuj: pravdu mám?
Priprav laso obľúbené, na žrebca vrhni s hustou hrivou,
od stáda oddeľ samotného a ukáž mu len jednu bránu.
A netráp sa nezmyselne; žeň ho ohňom, clonou dymu,
striedaj bič a pohladenie. Donesie Ťa nocou k ránu.
Len tak raz späť domov prídeš,
zmenený človek - filozof.
A písať budeš premyslene.
Kde kňažnou múdrosť - tam Ty gróf.
Vážiť si budeš hĺbku vecí,
staneš sa synom pokory;
majetok v Tebe zhromaždený
čas preverí, no nezborí.
Sám si skúsiš taviť vieru,
aj pravdy spoznáš, ktoré rania,
no žiaden úklad nezabráni
Ti prebrať sa zas za svitania.
(A tak sa stalo, moje šťastie,
že nie som nikto, žiaden gróf,
však mudrc-básnik som v ťažobe
a v kliatbe básnik-filozof.)
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
