Minister Naď si podobne „zgustol“ aj na Tomášovi Borecovi, exministrovi spravodlivosti (2012 – 2016). Pochybnú cestičku, k vyšším vojenským hodnostiam pre ministrov vlády SR, vytvoril v r. 2016 minister Glváč a využil ju (neprezieravo, ale aspoň „decentne“) jedine borec Borec. [1]
Andrej Danko, v tomto prípade, predstavoval kapitolu samu osebe. Spôsob, ako sa „historicky znemožnil“ – a zároveň „zvečnil“ - nenapadne len tak hocikoho. No, čo už – stalo sa. Ale kapitán sa z toho nepoučil.
Už v auguste 2017 som, pri inej príležitosti, napísal:
„Nech sa už kapitán zachová akokoľvek, v podstate sa už "sunie dole svahom".
Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, pri čítaní kapitánovho výroku "Cieľom bolo, aby si nás Smer viac všímal" (Nový Čas, 25.8.2017, str.4: Chcem refreš vlády a rešpekt od Fica).
Pôvodne sa totiž kapitán nasr... dil najskôr preto, že Smer SD si dovolil „všimnúť“ výčiny SNS pri rozdeľovaní eurofondových prostriedkov na podporu školstva, vedy a výskumu.
Kapitán je id... eálny adept na zopakovanie Buratinovho (rozumej: Procházkovho – pozn. autora) politického pádu, keď sa priveľmi zamotal do vlastnej Siete.“ [2]
Dnes už niet pochýb o tom, že som sa vtedy vo svojom odhade budúceho vývoja udalostí nemýlil.
Minister Naď zdôvodnil svoje rozhodnutie racionálnymi argumentami, s ktorými možno len súhlasiť. Rozdávať („bežným“) politikom vojenské hodnosti nemá žiaden racionálny dôvod..
Podľa mňa, tak trochu – ibaže s podstatne menším ohlasom vo verejnosti – sa to podobá udeľovaniu Nobelovej ceny za mier svetovým politickým lídrom, a to za uzavretie mierových dohôd, kvôli zažehnaniu vojnových konfliktov na základe sporov, ktoré oni sami predtým vyvolali!
Nesúhlasím však s ministrom Naďom, keď hovorí:
„Už vtedy mi to prišlo ako neprijateľné a ako urážka vojakov, ktorí na túto hodnosť musia slúžiť aj 20 rokov.“ [1]
Iba roky obyčajnej vojenskej služby by mali byť na kariérny postup vojaka málo. Koľko rokov „slúžili“ – a ako sa zachovali - československí dôstojníci v auguste 1968? Vtedy sa jasne ukázalo, že celé dve desaťročia budovania armády boli vlastne naprd. Niekto môže namietať, že rozhodnutie neklásť odpor spojeneckým armádam Varšavskej zmluvy, ktoré nám prišli poskytnúť internacionálnu pomoc (a boli by ju „poskytli“ aj bez tzv. pozývacieho listu – lebo Medveď-Brežnev), bolo jedine správne. Áno, tým sme sa vyhli mnohým obetiam na životoch (ale nie „na majetku“). Čo však robili československí dôstojníci - do Novembra 1989, „do nohy“ komunisti a ateisti – keď dostali príkaz zriaďovať po kasárňach modlitebne a kaplnky a „poľným kurátom“ priznávať hodnosť kapitána? Nezmohli sa na nič, proste „držali hubu“. Obracal sa mi žalúdok nad tým "ideologickým" pokrytectvom, ale nebolo nablízku takého, ktorému by som mohol povedať to známe: Jdu blejt, velebnosti. S ľahkým srdcom oželeli svoj ateizmus, vieru v socializmus i kódex komunistu, len aby si udržali funkcie a aby si naďalej mohli zaodievať zadky do (teraz už kapitalistického) eráru! Liptovský Mikuláš bol plný takýchto vojakov „ani ryba ani rak“, pretože v Demänovej bola (a dodnes je) vysoká vojenská škola.Taká to bola armáda, (akože) uvedomelá a vysoko morálna... Preto sa nečudujme, že je tak doteraz. Keby nebolo, potom mám jednoduchú otázku: Prečo generálny štáb slovenskej armády, aj ešte za Glváča, „držal hubu“ svorne ako jeden muž?
A teraz si pán Naď ide liečiť mindráky okázalosťou, ktorá zas len vyvoláva rozpaky. Eduard Chmelár (ak som dobre pochopil kontext [1]) to okomentoval celkom výstižne:
„Je to detinské“.
Tuším televízny komentátor poznamenal, že hoci aj Danko oficiálne prišiel o vojenskú hodnosť kapitána (v zálohe), neoficiálne s ním už bude spojená nadosmrti. Ja by som to povedal inak. Danko si svojím konaním, obrazne povedané, ušil z hanby tak veľký kabát, že už je vlastne jedno, či naňho budeme spomínať ako na kapitána alebo exkapitána.
A, keď už pretriasam túto bezvýznamnú epizódku v živote Slovenska, v čase jeho aktuálnejších problémov, nedá mi nespomenúť, že tu už predtým boli podobné prípady.
Napríklad, ministra vnútra Ladislava Pittnera (1934 – 2008), povýšil vtedajší prezident SR Michal Kováč do hodnosti generála Ministerstva vnútra SR (1994). Tiež ma to vtedy prekvapilo. Ak sa nemýlim, pán Pittner bol nevojak, nábožensky založený (o to tu však nejde), veľmi skromný človek, ktorý nemal problém aj ako minister cestovať po Bratislave električkou. Azda preto, že život sa s ním veľmi nemaznal. Väzniť ho prestali v roku, keď som sa ja narodil. Strednú školu skončil ako 31-ročný. [3]
Práve preto som sa čudoval, načo mu je „na staré kolená“ (60-ročnému) akurát takáto hodnosť. Bez toho, aby som sa o vec hlbšie zaujímal, som napokon usúdil, že to môže mať vplyv na výšku jeho dôchodku. A nepochybujem, že za všetky tie životné peripetie, si slušný dôchodok – na ktorý by inak možno (pre minulosť) „nedosiahol“ – zaslúžil.
Ak by som sa aj mýlil, rozhodne je pravda, že toto bol celkom iný prípad ako prípad exkapitána Danka.
Keď sa v Novembri 1989 rúcal socializmus aj v Československu – vraj pápežskejšom ako sám pápež – ktosi mazaný „nabulikal“ jasajúcim davom skandovať heslo „Nie sme ako oni!“ Účel bol jasný. – Zabudni, človeče, na to čo bolo, kto bol voči tebe zlý. Nebuď ako oni, buď k nim veľkorysý. Už bude všetko (len) dobré ... (nepozeraj, že zas najmä) pre nás.
Uhrali to, špekulanti, na celých tridsať rokov!
Bolo to aj vďaka nesmiernej naivite a neskúsenosti más, očakávajúcich, že príde už len lepšie. Po tých tridsiatich rokoch „reálneho kapitalizmu“ by sme však už mali byť podstatne rozumnejší. Nemali by sme sa teatrálne vyžívať v „prkotinách“. Lebo, pán Naď - v tom sa zrejme zhodneme – odobratie bezvýznamnej hodnosti nímandovi SI NEZASLÚŽI TAKÚ POZORNOSŤ verejnosti, ako tisíckrát významnejšie rozhodnutia o zastavení financovania nezmyselných armádnych projektov. (Ja by som sa snažil neupriamovať pozornosť ľudí na dve tak rozdielne veci. Tá malicherná totiž nevdojak znižuje význam tej naozaj dôležitej a hodnotnej.)
Kým neopustíte - všetci členovia súčasnej vlády - čo len náznaky papalášskych manierov, hrozí, že podľahnete nástrahám, ktoré vás privedú presne tam, kde boli (a sú) „oni“.
Vyvarujte sa, aby ste časom konali ako oni.
A, pripájajúc sa k tomuto predsavzatiu, opakujem: nebuďme ako oni!
Pramene:
[1] https://www.hlavnespravy.sk/minister-obrany-zrusil-hodnost-kapitana-andrejovi-dankovi-mali-aj-druhu-moznost-povolat-ho-krize-zo-zalohy-vedeli-by-ho-vyuzit-zehre/2142750
[2] https://cudzis.blog.sme.sk/c/463074/kapitan-verzus-preceda.html
[3] https://www.cas.sk/clanok/85912/zomrel-byvaly-sef-sis-ladislav-pittner/
