Rozumný človek môže tieto snahy bez váhania považovať za rovnakú nehoráznosť, ako boli samotné Mečiarove amnestie [1], kde sa po bla-bla-blá pripomínajúcom "normálnu amnestiu" vykľuje šidlo z vreca, a to v podobe Čl. V a Čl.VI.
Tie mali uchrániť pred (spravodlivým) trestom ex-učiteľa telocviku (vo funkcii ministra vnútra zmaril dôležité referendum), aj osnovateľov i vykonateľov takmer gangsterského činu, akým bol únos Michala Kováča ml. a jeho zavlečenie do Rakúska.
Stále existujú vážne podozrenia, že tzv. Mečiarove amnestie, popri iných viťúzoch, aj takzvane samo-amnestujú samotného podnikového právnika Skloobalu Nemšová, n.p. , ktorý - v čase premiérovania niekoľkým slovenským vládam - prosto našiel ráno na svojom stole dokumenty, aké sa mu len zachcelo.
Rozumný človek môže tieto snahy bez najmenšieho zaváhania považovať za obyčajný psychologický test, za pokusný "verbálny" balónik s cieľom zistiť, ako bude slovenská spoločnosť reagovať na, po rokoch ťažko vybojovaný, "posun" vo vývoji kauzy tzv. Mečiarovych amnestií.
Tí, čo sa napokon odhodlali k tomuto (právnemu) "posunu", pravdepodobne kalkulovali s tým, že "aj tak sa nič nemôže stať".
Pred nami sú zrejme opäť mnohoročné ťahanice - teraz už nie o to, či sú "nezrušiteľné" (Mečiarove) amnestie zrušiteľné, ale či je NEPREMLČATEĽNÝ skutok Mečiarovych amnestií premlčaný alebo nie.
Cieľom je naťahovať "problém" dovtedy, kým majiteľ trenčiansko-teplickej Elektry nadobro toto ... neprestane chovať na (zaslúženom) odpočinku ovce a nerozhodne sa pre totálny odpočinok pre svoj geniálny chodiaci mozog, ktorý (kedysi) len občas prijímal potravu. A tiež je cieľom naťahovať tento "problém" dovtedy, kým figúra dobre známeho Ivanuška Lexu neschudne až na veľkosť "X nula".
(Hoci ani potom, ak sa nič nestane, nebude celkom pokoj, naši "páni" sa budú naťahovať už o aktuálnejšie "veci".)
Prečo sú tzv. Mečiarove amnestie NEPREMLČATEĽNÝM skutkom?
Pretože išlo o dopredu dobre uvážené konanie mnohočlennej organizovanej zločineckej skupiny, nebezpečnejšie o to viac, že vychádzalo z najvyšších poschodí slovenskej politiky a (legislatívneho i exekutívneho) riadenia štátu.
O hromadné zneužitie spoločenského postavenia "ako vyšité".
O konanie s asi takým vedomím, ako nám ho prezentuje [2].
S neprehliadnuteľnými dlhodobými dôsledkami na "ponovembrový" vývoj Slovenska, ktorých výsledok (myslím si) veľmi hutne a výstižne zhrnul Štefan Hríb vo svojom úvodníku "Slovenská otázka" (.týždeň, 32/2017).
Citujem:
» Dnešné Slovensko je unesený štát.
Funguje na princípe bratstva, ktoré sa len obmedzene obmieňa, no stále rovnako si delí korisť z práce a daní všetkých - a všetko ostatné, vrátane budúcnosti detí, služby ženám a starostlivosti o starcov, hanebne zanedbáva.
Ne je to spravodlivý štát, nemá ideu ani vzlet.
Vlastne to ešte stále nie je celkom štát, lebo ten potrebuje dlhoročné budovanie. Ale kto by v čase klondajku čosi nezištne budoval?
Slovensko je zatiaľ viac mocenská kruhová obrana pre jeho vlády a hráčov v pozadí než záväzok.
Práve toto vzalo úctu polícii, prokuratúre aj súdom, a práve toto berie nádej a energiu všetkým, ktorí by Slovensko mohli zmeniť.
Ale toto prízemné nastavenie celej krajiny nevzniklo samo, nie je to náš osud ani dejinná nevyhnutnosť.
Samozrejme, o mnohom rozhodli voliči, ale mnohé zadefinovali až konkrétni lídri. Od Mečiara po Fica.
Nemám krvavé oči, primitívne reči o base pre politikov z duše neznášam a tohto predsedu vlády nevnímam ako Mordor. Ale uvažovanie o architektovi druhého únosu Slovenskej republiky ako o východisku zo Sulíkových nedostatočností považujem za neférovú a slepú uličku.
Vyzerá to Sofiina voľba.
Unesené a vnútorne skazené Slovensko, ktoré je však súčasťou jadra EÚ (ktoré bude krotiť naše najhoršie excesy), alebo poctivejšie a hádam aj reformnejšie Slovensko, ktoré však môže svojou geopolitickou nedospelosťou vypadnúť z toho, čo sa vyformuje ako budúci Západ.
Lenže nie je to Sofiina voľba.
Prijať, že nemáme na viac, než bahno, dozorované civilizovanejším Bruselom, je rezignácia na všetko, čím bol November 1989. Na odvahu, na pravdu, na ochotu budovať znovu slobodnú krajinu. Prijať Fica ako našu budúcnosť cítim ako poníženie a návrat ku krylovskému "ryjeme držkou v zemi". Navyše, som si takmer istý, že také Slovensko dlho nevydrží, pretože ho ovládne nahnevaný extrém a ten sa potom rád postará aj o odchod z jadra Európy. «
Ak takto "ľahko" "prejdú" tzv. Mečiarove amnestie, buďme si istí, rovnako "ľahko" "prejde" napríklad aj aktuálny škandál Plavčanovho rozdelenia eurofondových dotácií na podporu rozvoja slovenskej vedy a výskumu. A "prejdú" tiež mnohé ďalšie škandálne rozhodnutia nastrčených tajtrlíkov, ktoré budú zákonite nasledovať v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti Slovenska.
Dúfam, že týmto "pochmúrnym" záverom neskazím čitateľom aktuálny víkend.
Pramene:
[1] Mečiarove amnestie (znenie)
http://meciaroveamnestie.sk/amnestie/
[2] Mečiarove amnestie
http://necyklopedia.wikia.com/wiki/Me%C4%8Diarove_amnestie
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
