Ľudí, ktorí bežnému slušnému občanovi systematicky strpčujú život v rôznych oblastiach a na rôznych úrovniach verejného života, je tak neskutočne veľa, že sa naozaj môžme len nádejať, že „raz bude lepšie”.
Nevdojak som si spomenul na dobu tesne po roku 1989, keď podaktorí zlomyselníci šírili pomedzi ľudí myšlienku, že „lepšie už – bolo”.
K napísaniu tohto článku ma primäli zážitky z tohto týždňovej stredy.
Vybral som sa do mesta s úmyslom vybaviť predovšetkým dve veci. – Po prvé, prevzal som za syna doporučený list, v ktorom ho finančný odbor Mesta Liptovský Mikuláš vyzýva, aby si „v lehote do 15 dní od doručenia tejto výzvy … splnil oznamovaciu povinnosť k plateniu poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady”. Po druhé, mal som v úmysle na hlavnej pošte v Liptovskom Mikuláši zrušiť tzv. SIPO, prostredníctvom ktorého uhrádzam spotrebovanú el. energiu a zemný plyn.
A ako to dopadlo?
Liptovsko-mikulášska kalvária s poplatkami za (moje) komunálne odpady
Dejstvo prvé
Moje prvé nechvalné skúsenosti tohto druhu s mestským úradom odštartovali ešte počiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia (to už bolo po „nežnej”), keď som potreboval nejaké potvrdenie (nie som si už celkom istý, ale hádam to bolo z dôvodu vybavovania prevodu družstevného bytu do osobného vlastníctva). Z kancelárie, kde mi mali dať onen potrebný „štempel”, ma najprv nasmerovali do inej kancelárie – kvôli zisteniu, či mám uhradené všetky poplatky voči mestu. Boli sme tam spolu s manželkou a ja som hneď „zavetril” problémy.
Moja dcéra medzičasom (predtým, ako sa riešil prevod bytu) vycestovala dlhodobo do zahraničia, teda som odvtedy príslušné poplatky každoročne hradil v alikvotnej sume. Ponúkol som, že podpíšem v tomto zmysle čestné prehlásenie. Keď som počestný občan, hádam má môj podpis (aj) pred úradmi nejakú vážnosť. Pre „paničky” v kancelárii to však bol problém. – Dokážte inak, že je to pravda (lebo pre ten účel už mali „svoje” formuláre).
Manželka do mňa štuchala, buď ticho, nejako to s dcérou vybavíme (napr. prostredníctvom zaoceánskej pošty, alebo – v elektronickej forme - cez skype)… Mne sa to však nepozdávalo a jednak som bol zvedavý, čo by považovali za uspokojivý dôkaz, že ich (predstavte si!) neklamem.
Úradníčka sa – obrazne povedané – zahľadela do stropu a potom vyslovila požiadavku, že si želá fotokópiu cestovného pasu mojej dcéry, s jej základnými údajmi a tiež fotokópiu strany s pečiatkou a dátumom príchodu do cudziny(!).
Pomyslel som si, a hodinky s vodotryskom by si nechcela? A, aj keď som tej „úradníckej túžbe” nevyhovel, nejako sa to „ustálo” bez toho, aby ma ďalej buzerovali. Ale to nebol koniec.
Časom odišiel do cudziny syn, a za ním aj exmanželka.
Preto som každoročne uhrádzal úmerne krátené poplatky za komunálny odpad. Na poštovej poukážke som to zdôvodňoval v „správe pre prijímateľa”.
Po niekoľkých rokoch ma mestský úrad oboslal upomienkou, že Mestu dlžím – pochopiteľne za odvoz komunálneho odpadu. Bol som im osobne vysvetliť situáciu a odvolal som sa na ony poštové správy pre prijímateľa. Užasol som, keď mi úradníčky (stále tam boli dve) oznámili, že ony(= de facto finančný odbor MÚ) žiadne podobné správy nedostávajú. (Načo by si špinili ruky takou podradnou prácou, že?) A ukázali mi výpis, ktorý im spracúva a v tlačenej forme zasiela Slovenská pošta, a.s.!
Ale – čo ak sa na pošte dopustia chyby?
Ony, zastupujúce prijímateľa platby, budú vždy v polohe „my nič, my muzikanti!”… Keby tie poštové ústrižky so správou pre prijímateľa aspoň hádzali do krabíc od topánok a takto ich „archivovali”! … Ale ony, no dovoľte! - Pre ten prípad (podľa nich) si musí doklad o zaplatení poplatkov opatrovať (iba) plátca. Iba?
Už bolo jasné, kde je pes zakopaný, hoci sa mi tomu najprv nechcelo veriť. Za dlhé roky si človek myslí, že je všetko v poriadku, a zrazu úradný šimeľ vycerí pysky. A stať sa, aj pri najlepšej vôli, môže hocičo. Doklady sa časom môžu zapotrošiť alebo dokonca neúmyselne zničiť (napr. pri vytopení bytu horným susedom, pri požiari) … a teraz, byrokratovi, dokazuj svoju pravdu…!
Schválne som šiel na poštu, kde som tie poplatky uhrádzal, a spýtal som sa, kde sú tie poštové ústrižky so správou pre Mesto (prijímateľa). Odpovedali mi, že pošta ich uchováva – len rok!
Dejstvo druhé
O nejaký čas, bolo to tesne pred Vianocami, som obdržal v bežnej pošte veľkú hnedú obálku. Pozrel som na adresu odosielateľa a pomyslel som si: „Čože sa stalo, čímže ma chce tentoraz Mesto – nebodaj – potešiť?”
Nuž, bolo to prekvapenie ako hrom. – Obálka obsahovala päť listov formátu A4. Na každom z nich mi – za dlhé roky dozadu - predpisovali dodatočnú úhradu poplatkov za odvoz komunálneho odpadu. Bolo to ešte v slovenských korunách, dokopy niečo vyše šesť tisíc. Ešte pozoruhodnejšie bolo, že všetky tie „listiny” či „doklady” mali rovnaké číslo dokladu.
Prakticky celý život som pracoval v terciárnej sfére, v stredných riadiacich funkciách, celý život (na rozdiel od svojich nadriadených) som bol hmotne zodpovedný, a tá zodpovednosť bola značná. Ročne mi prechádzali „cez ruky” miliardové hodnoty. Dobre som vedel, čo je to „prísne zúčtovateľný doklad”.
Napísal som ostrý protest, adresovaný jednak na finančný odbor a jednak mestskému kontrolórovi (veď, ak to nebol prejav nejakého diletantizmu, mohol to byť pokus o podvod). Hoci všetci úradníci vždy úzkostlivo (akože) dbajú na to, aby „zákon nebol porušený”, odpovede – čo aj typu „bozaj nás v riť” – som sa nedočkal. Nuž som si len pomyslel: aj vy mňa!
Samozrejme, nechcel som situáciu podceňovať, veď hocijaký úradníček vie byť zákerný – a riadne! A stalo sa, že Smer-SD si zriadil okresnú kanceláriu so stránkovými hodinami dva dni v týždni, v poobedňajšom čase. Nuž som sa rozhodol „otestovať” statočnosť tam úradujúcich ľudí. Prijal ma starší pán, hádam už v dôchodcovskom veku. Trpezlivo si vypočul všetko vyššie uvedené a napokon mávol rukou, so slovami: „Tam nikdy nebol poriadok”.
Čuduj sa svete, o dva-tri týždne mi prišiel list z mestského úradu, podpísaný primátorom, v ktorom sa konštatovalo, že Mestu dlžím – dákych 20 korún. Šiel som teda a priamo do mestskej pokladnice som zložil uvedenú čiastku, aby som mal konečne pokoj.
Toto spomínam zo zásady, že ak nemám problém kritizovať hocičo neuspokojivé, nemám ani problém popravde pochváliť dobre odvedenú prácu – bez ohľadu na to, kto sa o ňu postaral.
Potom bol v danej veci dlho pokoj. Každoročne mi prichádzal výmer na zaplatenie bytovej dane a poplatkov za komunálny odpad. Platil som vždy do mestskej pokladnice.
Dejstvo tretie
Poštárka mi doručila v úvode spomenutý list, adresovaný môjmu synovi, ktorý je už dobrých pätnásť rokov v cudzine.
Šiel som teda znova na mestský úrad vysvetliť situáciu. Ale s úradníčkou nebolo reči. – Syn je (napriek všetkému) povinný každoročne! oznamovať, že jeho už dávno prestalo baviť dýchať s jej podobnými spoločný vzduch. Neviem, čo tým chcela dokázať, ale priniesla mu ukázať doporučený list môjmu synovi z r. 2015, kde bolo rukou napísané: adresát neznámy.
Zavolala vedúcu, azda si myslela, že pred ňou skôr „padnem na zadok”. Ja som aj mal dojem, že sa pose…toto! – ale z predstavy, že 100 000 Slovákov, študujúcich alebo pracujúcich v Anglicku, (a tiež minimálne toľko, roztrúsených po ostatnej Európe a po svete) by sa malo každoročne poslušne ozývať kde-akým slovenským zapadákovom, len aby vyhoveli samoľúbosti nejakých byrokratických trpákov vo svojej domovine.
Darmo sa, byrokrati oháňate zákonmi, paragrafmi, všeobecne záväznými nariadeniami a podobnými somarinami – ak sú to somariny!
Ak sú to NEDOMYSLENÉ somariny – vy nám (a nie my vám) by ste mali platiť za nekvalitu, ktorú produkujete za drahý peniaz a ešte sa vyhrážate pokutami (!). Vážení – ak vôbec ste vážení – keď neviete (alebo nechcete) pracovať poriadne, nech „fungujete” na ktorejkoľvek úrovni a ktoromkoľvek mieste v spoločnosti, practe sa niekam, kde nebudete „zacláňať”.
Už vás bolo a je naozaj dosť.
SIPO
Nejeden čitateľ pozná SIPO – združené inkaso. Pred dávnymi rokmi sme uzatvorili so Slovenskou poštou zmluvu, ktorá nám zjednodušovala úhradu opakujúcich sa platieb rôznym príjemcom. Fungovalo to k mojej plnej spokojnosti.
Časom si však Slovenskú poštu, vybudovanú ešte za peniaze „socialistických daňových poplatníkov” sprichmatizovali vlastníci, ktorí si z poštových služieb vybrali len najlukratívnejšie položky. Popri „ryžovaní” na báze premrštených poštových poplatkov, si ju zmenili na – v podstate – bazár s brakovými produktami, a o čo nemali záujem, toho sa jednoducho zbavili. A na tento „bordel” (akože) dozerá – poštový ombudsman!
Keď som na pošte oznámil svoj úmysel zrušiť SIPO, dostal som odpoveď, že ak platím cez SIPO elektrinu a plyn, musím si to vybaviť sám s „elektrárňami” i „plynármi”!
Poplatok za SIPO – potichučky – vzrástol vyše dvadsaťnásobne. A mne prišla zo Stredoslovenskej energetiky, a.s. upomienka na neuhradených vyše 50 eur, kde figurovali aj poplatky za SIPO. Pritom mesačné výpisy z osobného účtu ukazujú, že „platby bežia”! Preto som sa rozhodol zmeniť spôsob opakovaných úhrad za energie.
Ohradil som sa. -
Ak som si voľakedy zriadil SIPO na základe dohody so Slovenskou poštou, mal by som takú dohodu – logicky - v Slovenskej pošte aj zrušiť.
Milá pani len mrdla plecami. Ona mi s tým problémom nepomôže. A v tej situácii – v tej istej poštovej prevádzke (hlavná pošta v Lipt. Mikuláši) zaznel už druhý raz argument, že „keby (pani) povedala svojim nadriadeným, že je tu istý problém, prišla by o zamestnanie!”
Situáciu na pošte, keď som počul tento (pseudo)argument prvý raz, som opísal v článku >Slovenská pošta, a.s. alebo cirkus „humb”?< [1]
Teraz „argument” odznel opäť, ale – na moje prekvapenie – z iných úst. Pracovníčky, s ktorou som jednal, sa zastal náhodný klient, ktorý počúval rozhovor zobďaleč a zastal sa jej, že „aby som ju neurážal”. Ja som ju však neurážal, len som írečitým spôsobom opäť vyjadril svoj názor na terajšiu úroveň Slovenskej pošty, a.s.
Pri podobnom zmýšľaní, keď sa mnohí ľudia nezamýšľajú nad podstatou vážnych celospoločenských problémov, prakticky neexistuje reálna šanca, aby sa na Slovensku udomácnila slušnosť ako bežný štandart medziľudských vzťahov, ako čosi samozrejmé.
Už dávno som (s nevôľou) pozoroval praktiky Dopravného inšpektorátu pri Riaditeľstve policajného zboru v Liptovskom Mikuláši (DI PZLM). – V priľahlej, zastrčenej úzkej ulici dlhé mesiace (až roky) overoval údaje o prihlasovaných automobiloch jeden-jediný človek. Ich majitelia-podnikatelia sa na tej ulici radili do dlhej kolóny skoro ráno, v období jeseň-zima-jar často ešte za tmy a, neraz v treskúcom mraze, dlho čakali na toho „(pre)dôležitého”. Čo bránilo vedeniu DI PZLM poveriť touto prácou viacerých pracovníkov, aby sa podnikatelia mohli čím skôr venovať práci, tvoriac aj prostriedky, z ktorých v podstate podobní „(malo)byrokrati” žijú? V 90. rokoch minulého storočia sa situácia na tomto úrade zvrhla až tak, že proti kriminálnej činnosti tam museli zasahovať kukláči (povolaní až z Bratislavy).
Mám aj osobnú skúsenosť s hajzlíkom na vrátnici liptovsko-mikulášskeho okresného súdu. Potreboval som podať žiadosť o výpis z registra trestov. Ako na potvoru, zabudol som si občiansky preukaz. A ten – všetko „kontrolujúci” - hajzlík mi odmietol žiadosť prijať, hoci nebol kompetentný kontrolovať. Keď som videl, aký je to „bulo”, chcel som hovoriť s jeho nadriadeným. Bohorovne mi tvrdil do očí, že vraj žiadneho nadriadeného nemá. Kvôli takej prkotine som musel čakať celý víkend. V novom týždni, hneď začerstva, navštívil som znova okresný súd a (poučený informáciami z internetu, ktoré „bula” usvedčovali z klamstva) som trval na prijatí u kompetentného pracovníka súdu. Ten so mnou jednal ako v rukavičkách, lebo si nebol istý, ako ďaleko (resp. „vysoko”) som schopný so svojou sťažnosťou ísť. Povedal som mu rovno doprosta, že ak nemajú dostatok personálu, ktorý je kompetentný prijímať a kontrolovať rôzne oficiálne žiadosti, nech aspoň poučia toho „smrada”, aby druhý raz takto nemachroval. Dobre som vedel, že mu „stíska ritku” – už podľa toho, ako s kolegom neustále obchádzal poschodie, kde som čakal na prijatie.
S podobne prihlúplymi – a náramne dôležitými – (mladými) osobami som sa stretol napríklad aj v liptovsko-mikulášskej Sociálnej poisťovni.
Alebo v obyčajnej predajni potravín.[2]
Osobne nechápem motiváciu podobných ľudí. Predsa, ak ich nebaví práca s ľuďmi, nech idú robiť niekde inde niečo iné – napríklad kydať hnoj. Tam by ich naturel neiritoval inteligentnejších ľudí. Ale ten naturel ich vedie k snahe neustále sa predvádzať a robiť sa dôležitým.
Možno sa mnohým nebude tón i štýl môjho článku páčiť. Preto predosielam. – Na jednej strane, ani ja nie som nejaký „majster sveta”, ktorý si myslí, že nad neho niet. Na druhej strane však nikto z nás, ak sa chceme dožiť slušnejších čias, nemôže tolerovať (zbytočné) nedostatky spoluobčanov. Pochopiteľne, ani on sám sa nemôže brániť podobným nárokom na seba samého zo strany okolia.
Poukazovať na chyby nie je (prirodzené) PRÁVO, ale POVINNOSŤ každého jedného z nás. Pozrime len na taký blog.SME.sk – koľko je tu blogerov, ktorí nebojácne poukazujú na rôzne neduhy, ktoré našu spoločnosť sužujú.
Pramene:
[1] https://cudzis.blog.sme.sk/c/469544/slovenska-posta-a-s-alebo-cirkus-humb.html
[2] https://cudzis.blog.sme.sk/c/508735/arogancia-fajciarov-a-drzost-pokladniciek-v-predajniach-potravin.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
